Obeť sexuálneho násilia: Slová niektorých koaličných poslancov sú pre mňa klincami do rakvy (rozhovor)

ta3/Soňa Búranová
9.2.2024 13:24

Mária (skutočné meno neuvádzame, keďže respondentka chce zostať v anonymite, no redakcia ta3 pozná jej totožnosť) je obeťou sexuálneho násilia. Hovorí, že to, čo predchádzalo schváleniu novely Trestného zákona, ju utvrdzuje v tom, že zo strany legislatívy sa pomoci nikdy nedočká.

znásilnenie
Profimedia (ilustračná fotografia)

V rozhovore sa dozviete:

  • čo hovorí na vyhlásenia koalície, ktoré zazneli v parlamente pred schválením novely Trestného zákona, ktorá mení aj premlčaciu dobu za znásilnenie,
  • čo sa jej stalo,
  • či vyhľadala pomoc a čin nahlásila,
  • ako to zmenilo jej sexuálny život,
  • čo odkazuje koaličným poslancom a poslankyniam.

Ako obeti sexuálneho násilia sa vám museli ťažko počúvať slová, ktoré vo štvrtok odzneli z úst mužov v parlamente. Nehovoriac o tom, keď koalícii sa podarilo schváliť novelu, ktorá znižuje premlčaciu dobu za znásilnenie. Čo cítite?

Neviem, či plakať, alebo sa smiať. Hlasovanie mi pripadá kruté a nepremyslené. Vyhlásenia niektorých koaličných poslancov sú pre mňa klincami do rakvy. Necitlivý prístup a hlúpe poznámky sú to, čo ma na celej veci trápi snáď najviac. O obetiach rozprávali bez štipky empatie. Z hlášok "po x rokoch si žena zrazu spomenie a začne vydierať" či "veď žena si asi všimne, že je znásilňovaná," sa mi dvíha žalúdok. 

Je desivé, že takíto ľudia rozhodujú o budúcnosti našej krajiny. 

Okrem toho to prináša na povrch potlačenú traumu a núti ma to opäť premýšľať nad tým, čím som si prešla. A to s vedomím, že zo strany legislatívy sa pomoci v živote nedočkám. 

Čo presne sa vám stalo?

V septembri 2021 som sa stretávala s mladým mužom, ktorého som spoznala na zoznamke. Chodili sme na rande a strávili sme spolu niekoľko nocí. Neboli sme však partneri. V jednu noc sme sa vybrali aj s jeho partiou kamarátov von a popíjali sme. V tú noc som šla k nemu domov, kde sme obaja veľmi rýchlo zaspali. 

Nasledujúce ráno však bolo jedným z najhorších v mojom živote. Zobudila som sa na to, že sa na mňa tlačí a dotýka sa ma. Z predošlej noci mi bolo veľmi zle od žalúdka a veľmi ma bolela hlava. Vôbec som nemala náladu na sex, chcela som len ďalej spať. On sa však nedal odbiť. Hoci som ho niekoľkokrát odstrčila a výslovne povedala "nie", neprestal. Dokonca sa o mňa začal obtierať svojím údom. Nepomohlo ani odtlačenie.

A hoci na chvíľu zmizol, vrátil sa s prezervatívom. Vtedy som si uvedomila, že si nedá povedať. Keď si začal trieť úd o moje chodidlá, povedala som si, že toto je lepšie, než keby so mnou mal mať sex. Napoly pri vedomí som ležala a čakala, kým bude po všetkom. Moje telo bolo kompletne zamrznuté. Snažila som sa pochopiť, čo sa mi práve stalo.

Až keď som už vedela, že som na ceste domov a vzďaľujem sa od neho, doľahlo to na mňa a začala som sa triasť a plakať. 

Odvtedy som ho nevidela. Istý čas som ignorovala jeho správy, no po pár dňoch mi to nedalo a odpísala som mu, že ho už v živote nechcem vidieť. Napísala som mu, že mi ublížil a že to, čo spravil, beriem ako takmer znásilnenie. Samozrejme, z celej veci obviňoval mňa. Podľa neho som to mala očakávať, že za to, že ma nechal uňho prespať, rátal so sexom. A taktiež preto, že sme spolu už v minulosti mali intímny styk, tak mal na to právo. Ja som mu povedala, že s tým nesúhlasím a nech ma už nikdy nekontaktuje. 

Obeť niekedy radšej mlčí, pretože sa bojí, že jej okolie neuverí. Vy ste to nahlásili alebo ste o tom povedali blízkej osobe? Aké boli reakcie?

Áno, po istom čase, keď som vedela, že sa s tým sama nedokážem vysporiadať. Najprv som hľadala pomoc u svojej psychiatričky, ktorá mi však povedala, že to bola moja vina a že si za to môžem sama. Myslím, že netreba dodávať, že túto lekárku už nenavštevujem a vymenila som ju. Neskôr som sa obrátila na svojho brata a švagrinú. Švagriná v mojom mene zavolala na linku pomoci a spýtala sa, aké sú moje ďalšie možnosti.

Získala som tak kontakt na jedno centrum, ktoré sa zameriava na pomoc obetiam sexuálneho násilia. Kontaktovala som ich a oni ma odkázali na advokáta, ktorý sa týmito prípadmi zaoberá. Zozbierala som všetky informácie o mojom páchateľovi a vytlačila si fotografie našej komunikácie, v ktorej sa v podstate priznal k tomu, čo spravil. 

Rozhodnutie o tom, či to chcem nahlásiť na polícii, nechal advokát na mňa. Podporoval ma v tom a povedal, že ma bude zastupovať, ak by z toho niečo bolo, avšak podľa jeho skúseností bola iba malá šanca, že sa s tým bude niekto zaoberať. Problémom bolo aj to, že môj páchateľ bol v tom čase študentom policajnej akadémie s pomerne vplyvným otcom. 

Pravdupovediac, toto je prvýkrát v mojom živote, keď o svojej skúsenosti otvorene rozprávam. 

Okrem toho som sa aj bála toho, že ma za to budú moji blízki obviňovať a súdiť tak, ako to spravila napríklad moja psychiatrička. Práve jej poznámka ma asi najviac odradila od toho, aby som pokračovala v boji za spravodlivosť. Aj keď ma moji priatelia a blízki, ktorým som sa zverila, chápali a nedávali mi to za vinu, neverila som, že by sa tak k tomu postavili aj ostatní. Práve preto ma na celom parlamentnom hlasovaní najviac trápia spomínané vyhlásenia. Cítim sa, akoby to hovorili priamo mne.

Takáto skúsenosť dokáže osobu psychicky veľmi ovplyvniť. Ako vás to zmenilo aj s odstupom času?

Po tom, ako som vymenila psychiatrov, mi diagnostikovali posttraumatickú stresovú poruchu. Bála som sa mužov, ktorých som až tak nepoznala alebo pre mňa boli úplne cudzí. Cítila som napätie, keď si ku mne muž sadol v autobuse, alebo keď sa mi prihovoril v bare. Ak sa ma nebodaj niekto aj dotkol, vyľakalo ma to. Dodnes mi nie je príjemné, keď sa ma muži dotýkajú bez toho, aby som to iniciovala. Zmenilo to aj môj sexuálny život.

Čo sa týka mojej posttraumatickej stresovej poruchy, začala som mávať sexuálne ataky, ktoré sa mi spustili nečakane počas akejkoľvek intímnej situácie s mužom. Niekedy som na svoju skúsenosť ani nepomyslela, inokedy sa mi nečakane objavila v hlave a spustila tieto ataky. 

Myslíte si, že je táto téma v spoločnosti stále tabuizovaná alebo sa za posledné roky niečo zmenilo?

Nemyslím si, že je tabuizovaná, avšak vina väčšinou stále padá na obete, najmä zo strany mužov a starších ľudí. Ženy sa len málokedy dočkajú spravodlivosti, väčšinou iba v prípadoch najkrutejších a najnásilnejších činov, pri ktorých vznikne veľa fyzických dôkazov.

Niekto s mojou skúsenosťou, ktorá sa podľa našej legislatívy ani nedá klasifikovať ako znásilnenie, nemá šancu dočkať sa spravodlivosti. A i keď by som sa možno dočkala pochopenia a podpory zo strany mojich blízkych, stále by ma trápilo, čo by si o mne v skutočnosti mysleli po tom, ako by to zistili. 

Je predsa známou stigmou, že ženy, ktoré majú intímny vzťah s niekým, kto nie je ich partnerom, sú ľahké, špinavé a nezodpovedné. Bojím sa, že by sa tak na mňa pozerali ľudia z môjho okolia. 

Je niečo, čo by ste chceli odkázať nielen ženám, ale aj mužom z koalície, ktorí za novelu hlasovali?

Znásilnenie či sexuálne násilie by som nepriala ani svojim nepriateľom... Avšak pokiaľ chcú rozhodovať o danej téme, mali by sa aspoň podrobne oboznámiť s danou legislatívou, s psychologickými následkami sexuálneho násilia a vypočuť si čo najviac príbehov obetí. 

Zaujímalo by ma, či istý pán poslanec vie, že on ako muž nemôže byť podľa slovenskej legislatívy znásilnený. Naša definícia znásilnenia je veľmi zastaralá a spôsobuje problémy pre obete, ktorých skúsenosti nezapadajú presne do tejto kategórie. 

V Českej republike sa opakovane podarilo redefinovať znásilnenie tak, aby legislatíva vedela čo najlepšie pomôcť obetiam. Na Slovensku namiesto toho stále obviňujeme ženy buď za samotné znásilnenie, alebo po novom za to, že to nenahlasujú načas. 

Kedy Slovensko konečne prestane obviňovať obete sexuálneho násilia a začne obviňovať páchateľov, ktorí nám zničili životy? 

Pozrite si reportáž, ktorá sa týka témy premlčania lehoty pri znásilnení.

zdielať
zdielať
mReportér
Komentáre k článku
Zdielajte článok