ROZHOVOR: Bomby padali len pár kilometrov od nás, hovoria dvojičky z Ukrajiny. Utiekli na druhý pokus

Dvadsiatehoštvrtého februára sa skoro ráno zobudili na zvuky bômb, ktoré dopadali len osem kilometrov od rodinného domu, kde žili s rodičmi. Hoci sa na možné vypuknutie vojny pripravovali dni a mali zbalené základné veci, neverili, že k tomu v 21. storočí vôbec dôjde. 

Prvý pokus o odchod z Kyjeva im nevyšiel, a tak sa vrátili späť domov. Po nátlaku rodičov, aby odišli do bezpečia, a situácii, ktorá sa vôbec nezlepšovala, sa o útek z domoviny pokúsili druhýkrát. Tento raz s priateľmi, športovcami, ktorí sa vo voľnom čase, rovnako ako ony, venujú voltížu - gymnastike na koni. Ich cestu na Slovensko sprevádzal pohľad na zbombardovanú krajinu, požiare a hustý dym. Keďže ich takmer každého polkilometra kontrolovali v checkpointoch, k ukrajinsko-slovenským hraniciam sa dostali až po dvoch dňoch. 

Na Slovensku ich prichýlila rodina z okolia Bratislavy s dvomi malými deťmi. Hoci sa tu cítia dobre, chýba im rodina, priatelia a aktívny život. Dvadsaťtriročné dvojičky Yuliia a Yana dúfajú, že sa vojna čoskoro skončí, a budú sa mať kam vrátiť. Ako uviedli, ak by vypukla tretia svetová vojna, neváhali by a vrátili by sa okamžite.

V rozhovore sa dočítate:

• ako prežívali protesty na Majdane,
• ako sa zmenila situácia po anexii Krymu,
• kde ich zasiahol začiatok vojny,
• aká bola cesta na Slovensko,
• prečo odišli bez rodičov,
• či na Ukrajine prevládali profašistické názory,
• a ako vnímajú Slovákov.

Ruská invázia na Ukrajine sa začala 24. februára. Ako vyzeral váš život pred mesiacom?

Yana: Pred mesiacom sme mali normálny život. Študovali sme, pracovali, mali sme plány do budúcnosti.

Yuliia: V škole som mala online vyučovanie, praxovala som ako veterinárka na farme. Plánovali sme cestovať a spoznávať svet. Síce sme sa presunuli do inej krajiny, ale nie preto, že by sme chceli, ale preto, aby sme zostali nažive. Veľmi nám chýba Ukrajina a chceli by sme sa vrátiť.

Situácia na Ukrajine sa začala meniť oveľa skôr. Počas protestov na Majdane ste mali, ak dobre rátam, 16 rokov. Rozprávali ste sa o tom, čo sa dialo s rodičmi? Ako ste to vnímali?

Yana: Áno. Začalo sa to už v 2013, kedy chcel bývalý prezident Viktor Janukovyč podpísať dokument o únii s Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom, hoci vedel, že každý na Ukrajine chce do Európy a byť súčasťou Európskej únie. V decembri 2013 sa začali preto protesty, na začiatku roka 2014 už hlásili prvú obeť. Keď sme sa rozhodli, že by Janukovič už nemal byť prezidentom, Rusko začalo vojnu. Janukovyča nezaujímali Ukrajinci, zaujímal ho Putin, je s ním v jednom tíme.

Yuliia: Všetko sme to vnímali. Ako študentky sme sa zúčastnili protestov na Majdane. Rodičia s nami o tom hovorili ako s dospelými. Nemuseli nám vysvetľovať, čo sa dialo. Veľmi sme už vtedy chceli ísť do EÚ.

Yana: Ako študentky sme sa zúčastnili protestov. Rozumeli sme, že ide o našu budúcnosť. Chceli sme ju inú - nie s Ruskom, ale s Európskou úniou. Na Majdane vtedy zabili prvých študentov, bolo to po prvýkrát, čo sa také niečo stalo.

Rozprávali ste sa s rodičmi aj o ruskej anexii Krymu? Zmenila sa vtedy spoločenská nálada v krajine?

Yuliia: Nič sa veľmi nezmenilo, ani ekonomicky. Rozumela som, čo sa dialo, mám kamarátov z Krymu. Povedali mi, že sa to deje, pretože tam žije veľa Ukrajincov, ktorí majú oveľa bližšie k Rusku. Nestarali sa veľmi o to, komu patrí Krym.

Yana: V tom momente sme si uvedomili, ako veľmi je Rusko nebezpečné pre Ukrajinu. Vždy to prezentovalo tak, že sme spriatelené národy, ale neboli sme. Snažili sa anektovať naše teritórium, a potom Donbas - Doneckú a Luhanskú oblasť. Bolo veľmi náročné pochopiť, že váš sused je pre vás veľmi nebezpečný a začal vojnu.

Yuliia: Pre Krym sa toho veľa nezmenilo, veľa sa zmenilo pre Donbas. Myslím, že prijať to bolo pre Ukrajincov oveľa náročnejšie ako anexia Krymu.

Týždne pred začiatkom vojny začalo Rusko na hraniciach zoskupovať armádu. Pripravovali ste sa na to, že vypukne vojna?

Yuliia: Neverili sme tomu. Vedeli sme všetko, pretože USA nám veľmi pomáhali s informáciami. Trikrát nám povedali, že Rusko zaútočí. Po prvýkrát to bolo 14. februára - no nič sa nestalo, potom hovorili, že k tomu dôjde 22. februára. Boli sme pripravení, že sa to naozaj už stane. No opäť sa nič nestalo. Keď sa to 24. februára začalo, nemohli sme tomu uveriť.

Museli sme sa pripraviť. Od vlády sme dostali informácie, čo si máme zbaliť - lieky, jedlo, dokumenty. Každý mal pripravený nejaký batoh, ale nikto tomu neveril. Keď Putin pár dní pre inváziou uznal Luhanskú a Doneckú republiku, pochopili sme, že ide o začiatok niečoho. Neverili sme však, že to bude vojna aj s armádou a bombami.

Yana: Putin hovoril, že bude chrániť Luhanskú a Doneckú republiku, pretože sa stali nezávislými, čo však nemôžu. Máme ústavu, naše právo. Tie regióny sú súčaťou Ukrajiny, ide o našu suverenitu.

Mnohí analytici ani odborníci na medzinárodnú politiku neverili tomu, že by Putin spustil vojnu. Kde vás zasiahla správa, že sa začala vojna?

Yana: Zobudili sme sa na vibrácie nášho domu, počuli sme zvuky bômb. Žili sme v Kyjeve osem kilometrov od letiska, kde sa to všetko začalo asi o piatej ráno. Po tom, sme sa snažili nájsť nejaké informácie o tom, čo sa stalo. Nič sme nenašli. Počuli sme zvuky, nevedeli sme však, čo sa deje. Prvé informácie prišli asi o siedmej ráno.

Yuliia: Prvé informácie boli zvláštne, hovorili, že to bola naša armáda. Nerozumeli sme, prečo by nás naša armáda bombardovala. A neskôr, možno po dvoch hodinách, sme dozvedeli, že to Rusi pálili rakety na naše letisko.

Premýšľali ste už vtedy, že odídete z krajiny?

Yana: Naši rodičia hovorili, že by sme mali odísť. Ráno o siedmej sme sa pokúšali opustiť Kyjev, no asi tri a pol hodiny sme strávili v zápche. Vtedy sa Kyjev pokúšal opustiť každý. Nikto nevedel, čo to bude pre nás znamenať, ako to zmení naše životy. Keďže aj v Kyjeve bombardovali, ujsť chcel každý.

Yuliia: Boje sa začali pred piatou ráno, o siedmej sme už boli pripravené odísť. Stačilo len sadnúť do auta. Nechceli sme vtedy ešte opustiť Ukrajinu, len Kyjev. Chceli sme ísť do mesta Chmelnickij v blízkosti poľských hraníc. Po tri a pol hodine sme sa rozhodli vrátiť domov a zostať ešte zopár dní.

Yana: Schovávali sme sa a 24 hodín denne sme čítali noviny - čo zbombardovali, koľko ľudí bolo zabitých. Tak vyzeral náš prvý týždeň. Potom sme sa snažili pochopiť pravidlá vojny, napríklad, že vo vojne sa nemá strieľať na civilné objekty a ani civilistov. No ruská armáda sa začala správať ako teroristi - začali ničiť nemocnice, školy. Zničili doteraz asi 300 škôl a 65 nemocníc. S tehotnými ženami aj deťmi. Bolo to šialené pochopiť, že už viac nie si v bezpečí aj keď si civilista. Nemali sme nič spoločné s milíciami, no stále sme neboli v bezpečí. Vždy, keď niečo zničili, Putin povedal, boli to vojaci a armáda, v nemocnici neboli žiadne tehotné ženy.

Všetko lži...

Yana: Samozrejme! Videli sme, čo sa na Ukrajine dialo v skutočnosti. Bol to hrozný pocit.

Yuliia: Doma sme zostali dva týždne od vypuknutia vojny. Mali sme zákaz vychádzania od ôsmej večer do siedmej ráno. Po západe slnka sme museli žiť v absolútnej tme. Vôbec sme nemohli mať doma zažnuté a začal byť aj problém s tovarom.

Na Slovensko ste prišli v druhej polovici marca, invázia sa začala 24. februára. Ako vyzerala v tom čase Ukrajina?

Yana: Keď sme prichádzali (z Kyjeva smer Slovensko) videli sme mnoho požiarov, dymu. Prechádzali sme okolo letiska Vasylkiv, ktoré bolo zničené, potom cez Chmelnickij, tam bol tiež požiar. Na noc sme zostali v Ľvove. V noci sme po prvýkrát od kedy sa začala vojna počuli alarm. Bolo to strašné.

Yuliia: Cestou na hranice bolo veľmi veľa checkpointov. Všetko kontrolovali - kto a prečo odchádza, dokumenty, auto. Bolo ich tam fakt veľa - možno každý polkilometer.

Koľko vám s kontrolami trvala cesta na Slovensko?

Yana: K hraniciam nám to trvalo dva dni, a deň, kým sme sa dostali sem na západ Slovenska.

Na Slovensko ste prišli bez rodičov, prečo zostali v Kyjeve a nešli s vami?

Yana: Mama je notárka a otec právnik. Otec ako muž nemôže opustiť krajinu, zostal bojovať. Je súčasťou teritoriálnej armády. Mama nemohla nechať otca samého doma s dvomi psami. Notárstva sú teraz z bezpečnostných dôvodov zatvorené, mama má kanceláriu v centre Kyjeva, čiže aktuálne je bez práce. Naša sestra je práve v okupovanom teritóriu, išla tam navštíviť priateľovu mamu a teraz nevie odísť.

Váš otec musel zrazu vziať do rúk zbraň. Ako to celé berie?

Yuliia: Bolo to jeho rozhodnutie stať sa súčasťou teritoriálnej armády. Cítil zodpovednosť. Je tam veľa mladých mužov, ktorú chcú bojovať, ale starší rozumejú, že je to pre nich nebezpečné. Ešte celkom nerozumejú tomu, čo je v skutočnosti vojna.

A čo vaši ostatní príbuzní?

Yana: Niektorí z našich príbuzných sú v Ľvove teraz, niektorí zostali doma.

Yuliia: Rodina nášho kamaráta odišla z dediny Buča, ktorá bola najviac bombardovaná. Odišli len pár dní predtým, ako bola Buča úplne zničená. Teraz žijú tiež v Ľvove.

Yana: Nevedia, či je ich dom stále na mieste, či je zničený alebo nie.

Muži museli po vyhlásení mobilizácie zostať na Ukrajine, ako to zasiahlo vašich mužských príbuzných?

Yana: Záleží na tom, či majú muži malé deti, vtedy zostávajú s rodinami. Starší sa pripojili k armáde.

Yuliia: Máme mnoho mužov, ktorí chcú do teritoriálnej armády, len nemáme pre nich voľné zbrane.

Yana: V Kyjeve máme mnoho bojovníkov. Je dobré vedieť, že sú tu ľudia, ktorí chcú bojovať za krajinu. Každý na Ukrajine sa snaží pomáhať. Máme mnoho dobrovoľníkov, ktorí kŕmia vojakov, a starajú sa o nich. Znie to ako vtip, ale teraz máme na Ukrajine len dva druhy práce - armádu a dobrovoľníctvo. Ak nie ste súčasťou armády, tak ste dobrovoľník.

Ako ste povedali, vaši rodičia zostali doma v Kyjeve, ako vyzerá dnes ich deň?

Yana: Čítajú správy, hľadajú informácie o situácii v Kyjeve, aby vedeli, či je bezpečné vyjsť von - ísť so psom alebo spraviť niečo v záhrade. Mama sa snaží robiť pozitívne veci. Posiela nám fotografie kvetín, záhrady psov. Predtým než sa vyberie čo i len do záhrady si prezistí, aká je situácia v regióne. Otec má program od rána do večera, kedy bojuje a potom príde domov.

Ako to celé prežíva?

Yana: Z bezpečnostných dôvodov sa s ním nemôžeme o tom cez internet rozprávať.

Aké opatrenia musela podniknúť tvoja rodina pre svoju bezpečnosť?

Yuliia: Musia sa schovať čo najďalej od okien, priestor musí mať aspoň s tri steny, a tiež mať po ruke vodu, ak by došlo k požiaru.

Používate nejakú aplikáciu, ktorá vás včas upozorní?

Yana: Ak hrozí nebezpečenstvo, rozozvučí sa alarm - ten zvuk je skutočne strašidelný. Keď skončí, môžete vyjsť von.

Yuliia: Máme mapy, kde vidíme lokálne boje. Zvyčajne však máme tieto mapy až na konci dňa alebo po dvoch dňoch z bezpečnostných dôvodov.

Ako často ste teraz s rodinou v kontakte?

Yana: Každý deň. Tak často, ako je to možné. Snažíme sa im volať každý večer, píšeme im správy 20-krát denne. Cítia sa podstatne lepšie ako keď sme boli doma, pretože vedia, že sme v poriadku.

Pomáhate im na diaľku?

Yana: Máme mnoho dobrovoľníckých organizácií na Ukrajine aj v zahraničí. Samé nedokážeme pomôcť našim rodičom, pretože hlavným problémom sú prázdne obchody. Nanešťastie, kvôli logistike to nevieme vyriešiť. Snažíme sa ich podporovať psychicky.

Putin hovorí, že prišiel Ukrajinu denacifikovať. Cítili ste, že by v krajine prevládali profašistické názory?

Yana: Je šialenec. Nikdy sme niečo také na Ukrajine nevideli.

Yuliia: Všetci sme hrdí Ukrajinci. Myslím, že to Putin hovorí preto, že chce získať historické územia. Nežiadali sme sa mu o pomoc, na Ukrajine sa nám dobre žilo.

Yana: Milujeme Ukrajinu. Rovnako nepotrebujeme ani ruštinu ako oficiálny jazyk, máme ten náš. V bežnom živote nech si každý hovoríte, akým jazykom chce. My tiež niekedy hovoríme rusky. Ale našim oficiálnym jazykom by mala byť len ukrajinčina.

Ďalšia vec, prečo hovorí o denacifikácii, je preto, že sa snaží v zárodku zastaviť akúkoľvek revolúciu v Rusku. Na Ukrajine máme demokraciu, slobodu a nemáme radi bývalého prezidenta Janukovyča. Zosadili sme ho z tohto postu a Putin sa toho tiež veľmi bojí. Snaží sa nás zastaviť, vziať nám našu slobodu, pretože by sa v Rusku mohlo stať to isté, čo Janukovyčovi.

Yuliia: Ešte o tej denacifikácii. Ak si myslí, že je na Ukrajine veľa nacistov, prečo by teda ukrajinský ľud sám zastavoval tanky vlastnými rukami? Myslím, že ak by sme mali nejakých nacistov, Ukrajinci by Putinovi ďakovali, ale tak nie je to tak. Mýli sa.

Pociťovali ste pred vojnou pnutia medzi Rusmi žijúcimi na Ukrajine a Ukrajincami?

Yana: Pred ôsmimi rokmi bolo všetko v poriadku. Neriešilo sa, kto je akej národnosti, akým jazykom rozpráva, preto existoval aj ten stereotyp, že Ukrajinci a Rusi sú bratia. Po roku 2014 sme pochopili, že to tak nie je a ani nebude.

Hádky sa neskôr rozšírili na sociálnych sieťach. Rusi sú oveľa viac agresívnejší ako my, a vždy keď sme zverejnili niečo dobré o Ukrajine, smiali sa nám, nášmu prezidentovi, našej kultúre, jazyku - neznášajú ho. Veľa ľudí v Rusku hovorí, že to nie je jazyk, ale ruský dialekt. Neboli sme nahnevaní, nebola to ani nenávisť voči nim, mysleli sme, že sú len takí... Neskôr sme pochopili, že všetko, čo napíšu na sociálnych sieťach, tak aj myslia.

Je bežné, že Ukrajinci hovoria dvomi rečami - rusky aj ukrajinsky. Ako sa rozprávate doma s rodičmi? Zmení podľa vás ruská invázia používanie ruštiny?

Yana: Hovoríme oboma jazykmi. S rodičmi a sestrou hovoríme po ukrajinsky, ale s príbuznými, napríklad s otcovým bratom, hovoríme rusky. Je to bežné. Po invázii začalo mnoho ľudí hovoriť len v ukrajinčine. Zmenilo sa to.

Yuliia: My sme začali hovoriť v rodine len ukrajinsky v roku 2014, predtým sme hovorili oboma jazykmi a viac rusky.

Pred rozhovorom sme sa zhovárali o slovenskej pomoci Ukrajine. Aký obraz ste mali o Slovensku a Slovákoch pred vojnou?

Yana: Slovensko nebolo príliš lákavé na cestovanie pre Ukrajincov. Vedeli sme, že Slovensko je pokojná krajina s krásnou prírodou, a že máte veľa hôr, ale ani sme nečakali, akí milí ľudia tu žijú. Teraz veľmi oceňujeme vašu pomoc. Pre mňa ste momentálne najmilší ľudia, akých som kedy videla. Každý sa nám snaží pomôcť, hovoríte nám, že nás podporujete.

V tieto dni sa ukazuje hrdinstvo ukrajinského národa. Ako by ste charakterizovali mentalitu vášho národa?

Yuliia: Slobodní ľudia. Milujeme slobodu.

Yana: Chceme rozhodovať o našej budúcnosť sami, preto sme to aj nechali na súčasnú vládu, aby to smerovala tam, kam chceme. Slovo, ktoré nás najviac vystihuje, je sloboda.

Na Slovensku ste približne dva týždne, možno je na túto otázku priskoro, ale, aké rozdiely vnímate medzi Slovákmi a Ukrajincami?

Yana: Ste oveľa viac pokojnejší, máte pokojnejší životný štýl. Sú tu veľmi slušní a milí ľudia. Veľa sa zdravíte "dobrý deň", usmievate. Na Ukrajine sme často veľmi seriózni a nezdravíme sa toľko. Veľa premýšľame nad našou budúcnosť, a tým, čo bude.

Ako to vidíte, kedy sa vojna skončí?

Yana: Dúfam, že sa to do mesiaca alebo skôr skončí. Chceme vidieť našich kamarátov, rodiny, žiť normálny život ako pred vojnou. Rozumieme, že lokálne bitky budú stále prebiehať, ale bombardovanie by malo skončiť. Dúfame, že Putina zosadia.