RADY PSYCHOLÓGOV: Ako s deťmi hovoriť o vojne? Vyhnite sa umelým prísľubom, strach by nemal byť tabu

TA3/Henrieta Mihalková
25.2.2022 13:00

Hovorte s deťmi o vojne. V aktuálnej situácii nemá zmysel tému zamlčiavať a ani deti nasilu chlácholiť. Pri menších je vhodné použiť príklad alebo si pozrieť mapku, pri tínedžeroch treba byť partnerom v dialógu. Vyhýbať sa treba aj umelým prísľubom a nesnažiť sa dieťa nasilu rozveseliť. Bez hanby komunikujte to, ako sa cítite, ak sa k tomu schýli, dajte priestor aj plaču. Ako s deťmi hovoriť o vojne? V spolupráci s tímom psychológov sme pre vás pripravili užitočné rady.

RADY PSYCHOLÓGOV: Ako s deťmi hovoriť o vojne? Vyhnite sa umelým prísľubom, strach by nemal byť tabu
Profimedia

Článok sme pripravili v spolupráci so psychológmi z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie PaedDr. Erikom Pappom, Mgr. Juditou Malík a PhDr. Evou Smikovou, PhD.

Dočítate sa:

  • ako hovoriť s deťmi o vojne,
  • akými frázami si možno pri vysvetľovaní pomôcť,
  • aká je zdravá miera sledovania správ o vojne,
  • kde hľadať informácie o vojne a čomu sa vyhýbať,
  • ako sa postaviť k dieťaťu, ak sa rozplače,
  • či by mali deti vynechať školu.

Mali by rodičia vysvetľovať deťom, čo znamená vojna na Ukrajine, alebo by ich skôr mali ušetriť pred touto témou?

Deti sú citlivé a hoci im nič nepoviete, budú vnímať, že sa správate ako rodičia inak, ste viac hĺbaví, zamračení, prípadne vznetliví, že vaša neverbalita je zrazu iná, používate iné slová. Dieťa si začne domýšľať, že sa niečo deje, bude sa však báť spýtať sa priamo, lebo pochopí, že ide o vážnu vec. Preto odporúčame s deťmi prebrať situáciu priamo, ale primerane ich veku. Skôr vytvoriť priestor na ich otázky. Je potrebné zdôrazniť, že ak s dieťaťom neotvoríte túto tému vy, ako rodičia, dozvie sa tieto informácie inde a možno inak, ako by ste si to predstavovali.

U menších detí je dobré uviesť nejaký príklad zo života dieťaťa, keď malo napr. konflikt s kamarátom v škôlke, v škole a aké boli možnosti na vyriešenie, čo sa mohlo stať, ak jedna strana by bola veľmi nahnevaná a urobila by niečo, čo sa druhej strane výrazne nepáčilo. Rovnako užitočné je napr. pozrieť si spolu s dieťaťom mapu, kde sa vojnový konflikt odohráva, kde a čo sú hranice, chlapcov možno bude zaujímať všetko okolo zbraní a techniky.

U  teenegerov je z vývinového hľadiska dôležité uvedomiť si, že  si v tomto citlivom vekovom období  skúšajú vydobiť si svoj priestor, hľadať vlastné riešenia, presadzovať vlastné názory. Ale aj pre nich sú rodičia ešte dôležití, najmä ako partneri, s ktorými môžu priamo diskutovať v bezpečnom priestore. Pre rodičov je to priestor na prezentovanie vlastných postojov, hodnôt, názorov ale aj poskytnutie informácií, napr. usmernenie o dezinformačných weboch, resp. nasmerovanie na zdroje relevantných informácií, čo nepriamo deti vychováva k rozvoju ich kritického myslenia.

Rady psychológov:

  • Preberte s deťmi situáciu priamo.
  • Vytvorte priestor na otázky.
  • Pri menších deťoch uveďte príklad zo života.
  • Pozrite si s dieťaťom mapu, kde sa konflikt odohráva.
  • Pri tínedžeroch - diskutujte s nimi ako partneri.
  • Upozornite deti na dezinformácie, nasmerujte ich na relevantné zdroje.
Situácia je zúfalá. Afganci predávajú obličky, aby sa najedli. Niektorí aj vlastné deti TASR/AP (ilu)

Ako deťom citlivo vysvetliť, čo znamená vojna? Akými frázami si rodičia môžu pomôcť?

Vytvorte si priestor, kde nebudete rušení, dieťa bude najedené a v pokoji. Určite nezačínajte tému v zhone alebo medzi povinnosťami. Najprv si v hlave pripravte, čo vlastne chcete, aby odoznelo. Hovorte stručne, jasne a po dôležitej informácii zvoľte chvíľku ticha, aby si dieťa uvedomilo čo hovoríte a využilo to na prípadné otázky. Vyhýbajte sa umelým prísľubom „všetko dobre dopadne“, to deti prekuknú a môžu sa cítiť oklamané. Skúste zvoliť primeranejšie vysvetlenie „Je normálne, že sa bojíš, aj ja mám strach. Mne, keď sa bojím, pomáha, že si spomeniem, čo všetko nám môže pomôcť/ čo nám robí radosť“. Nevyhýbajte sa pomenovaniu vlastných pocitov a ukážte ako s nimi narábate aj vy. Budete v tom deťom vzorom.

Informácie by sme mali smerovať k faktom, ktoré sú pozitívne ako napr. „Veľa krajín je pripravených pomáhať, aj Slovensko prichýli utečencov, aby sa nemuseli báť žiť vo svojej krajine, pomôže rodičom s deťmi, aby nemuseli byť počas vojny hladní, bez domova a pod.“ Týmto dávate deťom  príklady čo je súcit, spolupatričnosť, pomáhanie si. Spoločne s deťmi môžete hľadať možnosti, ako môžete k humanitárnej pomoci konkrétne prispieť aj vy ( zbierka oblečenia, potravín, hračiek a pod.).

Užitočné rady pre rodičov:

  • Tému vojny nezačínajte v zhone alebo medzi povinnosťami, vytvorte si nerušený priestor.
  • Pripravte si, čo chcete povedať.
  • Hovorte stručne, jasne.
  • Po dôležitej informácii zvoľte chvíľu ticha.
  • Vytvorme deťom priestor, aby sa pýtali otázky.
  • Vyhýbajte sa umelým prísľubom.
  • Nevyhýbajte sa pomenovanie vlastných pocitov.
  • Informácie smerujte aj k faktom, ktoré sú pozitívne, ako napríklad solidarita krajín a pomoc.
  • Nesnažte sa dieťa nasilu rozveseliť.
  • Dajte dieťaťu priestor, nech sa vyplače.
  • Povedzte mu, čo pomáha vám, keď sa bojíte.
  • Paniku detí zmierni, ak sa zmierni panika u rodičov.

Mali by deti sledovať v televízii alebo na sociálnych sieťach informácie o vojne, nehrozí im traumatizujúci zážitok? Aká je zdravá miera sledovania správ o vojne u detí?

Nakoľko sú informácie o vojne plné nepredvídateľných záberov, ktoré prinášajú silné ohrozenie, môže sa stať, že dieťaťu uniká kontext hovoreného slova a emócie sa viažu na fotografie a videá. Je preto vhodné, aby informácie deťom rodičia sprostredkovali oni sami a citlivo zvážili, koľko toho deti majú vedieť a ako im to podať. Dieťa si možno nezapamätá všetky informácie, ktoré mu poviete, ale bude si pamätať, ako sa vtedy pri vás cítil. Či z vás vycítil strach, obavy, alebo nechuť o tom s ním hovoriť. Zábery z vojnových konfliktov nie sú vhodným „zábavným programom“ pre deti, rodič má robiť filter informácií. Veď každý počítač, televízor, rozhlas, mobil majú svoj „gombík“ , ktorým sa dajú vypnúť a ak si rodič chce informácie následne nájsť, má v dnešnom  informačnom svete veľa možností. Užitočnejší je čas strávený rozhovorom, hrou, spoločnou aktivitou s dieťaťom ako spoločný čas strávený pred médiami.

To, čo platí pre deti, platí aj pre dospelých. Z hľadiska vlastnej psychohygieny a zachovania si duševného zdravia nie je dobré sledovať správy 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Je preto dobré začleniť si prísun informácií do denného rozvrhu, rovnako ako máme vyčlenený konkrétny čas na prácu, odpočinok, šport a pod. Najmä v čase pretlaku stále nových a nových informácií, je užitočne pevne si stanoviť konkrétny čas: napr. ráno – na obed – večer. Každá správa obsahujúca výraznú emóciu nás môže zasiahnuť, ovplyvniť naše prežívanie, vyvolá potrebu ďalej ju zdieľať  s blízkymi, kolegami, kamarátmi.  Je dobré, aby sledovanie správ nebolo prioritou dňa. Najmä v takýchto „kritických  situáciách“ je potrebné zamerať svoju pozornosť  sa rutinné situácie a „obyčajné“ veci – starostlivosť o deti, rodinu, domácnosť, vlastné zdravie.

Na koho by sa mali deti obrátiť, ak potrebujú doplňujúce informácie o vojne na Ukrajine? Akým zdrojom informácií by sa mali vyhýbať?

Vytvorme deťom priestor aby sa pýtali otázky. Deti si vždy citlivo vyberajú na koho sa s otázkami obrátia. Informácie o vojne nás vedú k prežívaniu emócií ako je strach, bezradnosť, hnev, zúfalstvo, či bezmocnosť. Preto buďte pripravení na to, ako čeliť emóciám, ktoré k týmto informáciám patria. Je veľmi podporné, aby rodičia boli fyzicky prítomní pri deťoch a ošetrili nielen mieru informovanosti, ale aj spôsob podania informácií. Najlepšie je, keď dôležité a informácie s emocionálnym podtónom sprostredkováva rodič alebo človek, ktorému dieťa dôveruje.

Ako by sa rodičia mali postaviť k dieťaťu, ktoré sa pri slovách o vojne rozplače? Čo ho pomôže utíšiť?

Pre rodičov je dobré vedieť, že je dôležité v týchto situáciách pýtať sa a pomenúvať pocity, napr. „Vidím, že plačeš. Plačeš, lebo sa bojíš? Alebo ti prišlo niečoho ľúto?“ Pýtať sa úprimne. Dieťa sa tak naučí, že na svoj smútok a strach nemusí byť samé a môže sa vám zdôveriť. Vyhnite sa silenému upriamovaniu pozornosti na niečo iné, prípadne sa nesnažte dieťa nasilu rozveseliť. Dajte mu priestor, nech sa vyplače, a povedzte, čo pomáha vám, keď sa niečoho bojíte. A po chvíli ponúknite dieťaťu čo by s tým chcelo robiť. Nakresliť si niečo? Chvíľu sa rozprávať o niečom inom? Hrať sa? Dieťa bude mať tak na výber, či chce v téme ostať, alebo je pripravené, ju zmeniť.

Niekedy neexistujú správne slová, ktoré môžu pomôcť. Najmä pri úzkostlivých deťoch platí, že častejšie reagujú na neverbálne signály ako na verbálne. Pri nich totiž neplatí, že ak sa cítia zle, pomôže im vaše objatie, alebo ho dokonca samy od seba vyhľadajú. Úzkostné deti sú špecifické a podobné prejavy často odmietajú. Skúste si s nimi nájsť niečo, čo im v ťažkých chvíľach najlepšie pomôže. Možno u vás zafunguje  spievanie alebo šepkanie.

Pomenúvajte pocity, ktoré dieťa alebo vy prežívate, napríklad „Vidím, že plačeš. Plačeš, lebo sa bojíš? Alebo ti prišlo niečoho ľúto?“.

Pomohlo by zmierniť paniku u detí, ak by si teraz dali od školy voľno a trávili čas s rodičmi?

Paniku detí zmierni, ak sa zmierni panika u rodičov. Odporúčame čo najviac zachovať režim rodiny, rutinné činnosti, deti majú mať aj svoje povinnosti, aj svoje radosti, kamarátstva, záľuby. Deti potrebujú, aby rodičia boli pre nich bezpečným prístavom a oporou, aby ich životom so všetkými zlými aj dobrými situáciami čitateľne viedli. Deti potrebujú rodičov, na ktorých sa môžu spoľahnúť a predvídať ich správanie. 

Ale vo výnimočných situáciách sa môžu využiť aj výnimočné riešenia a preto rešpektujte, ak sa dieťa aktuálne nebude cítiť ísť do školy a ponúknite mu priestor, v ktorom sa bude cítiť v bezpečí. Ak je to o tom, že jeden deň vynechá školu, je to v poriadku. Skôr by bol problém, ak by išlo dieťa do školy na silu a celý deň sa pozeralo von oknom a sledovalo, či neuvidí vojnové lietadlá.

zdielať
zdielať
mReportér
Komentáre k článku
Zdielajte článok