Prirodzená vernosť alebo len prispôsobenie sa? Nie sme takí monogamní, ako si myslíme, pozrite sa na šimpanzy
Monogamia je pre mnohých ľudí považovaná za samozrejmú a prirodzenú súčasť romantických vzťahov, no realita je zložitejšia. Vedci ukazujú, že hoci máme biologickú predispozíciu tvoriť pevné párové väzby, naše správanie sa pohybuje medzi úplnou výlučnosťou a flexibilnou monogamnou praxou, ovplyvnenou kultúrou, evolúciou a sociálnymi normami.
Hovoríme o nej ako o svätej, samozrejmej, akoby to bol predvolený spôsob správania sa. Za zatvorenými dverami sa však môže odohrávať iný príbeh - monogamia je krehká, vyjednávaná a podľa vedcov dokonca aj nepravdepodobná, a ak ju považujeme za prirodzenú, prečo sa zdá, že na jej udržanie potrebujeme toľko úsilia? O téme viac napísal server BBC Science Focus.
Nová kultúrna zmena?
Nevera, polyamória či príležitostné randenie. V spoločnosti existuje množstvo príkladov nemonogamie. Štúdia zo 60. rokov napríklad ukázala, že 87 percent preindustriálnych spoločností povoľovalo polygýniu, teda muž mohol mať viac žien súčasne. Naznačuje to, že dnešná fixácia na monogamné manželstvo je relatívne nová kultúrna zmena.
Medzi cicavcami je monogamia vzácna – tvorí ju menej ako 10 percent druhov. U primátov je to okolo 25 percent, no naši najbližší príbuzní – šimpanzy a bonobovia – sú otvorene promiskuitní a pária sa s viacerými členmi skupiny.
Iná teória zase tvrdí, že monogamia sa vyvinula ako ochrana proti infanticíde zo strany samcov - v roku 2013 napríklad vedci pri skúmaní 230 druhov primátov zistili, že samce promiskuitných druhov často zabíjali potomkov iných samcov, aby donútili samice vrátiť sa do párenia. A v skupinách, kde bola infanticída bežná, samce postupne začali zostávať a chrániť svoje potomstvo a „spoločnosť“ sa tak posunula k monogamii.
To však neplatí pre všetkých. Samice šimpanzov sa napríklad vybrali inou cestou - počas plodného obdobia sa pária s každým samcom v skupine a zamieňajú tým pôvod svojich potomkov a tým pádom znížia riziko infanticídy.
Šimpanzy sú promiskuitné, ale akí sú ľudia?
A ľudia? „Romantické párové väzby u ľudí sú naozaj, naozaj silné. Máme tendenciu mať v priemere jednu veľmi úzku sexuálnu alebo sociálnu väzbu, niekedy obe v rámci jedného vzťahu – ale niekedy v rôznych vzťahoch súčasne,“ hovorí Agustín Fuentes, bioantropológ z Princetonskej univerzity.
Vďaka týmto väzbám podľa neho vznikla fyziologická a kognitívna kapacita pre súcit, spoluprácu aj starostlivosť. Základom týchto väzieb je práve neurochémia.
„Veľmi radi charakterizujeme systém párenia napríklad surikat jedným slovom - povieme, že sú monogamný druh. Šimpanzy sú promiskuitné, gorily sú polygýnne (mnohoženstvo). Ale čo keby sme boli nútení rovnakým spôsobom zhrnúť ľudí?“ pýta sa evolučný antropológ z Cambridgeskej univerzity Mark Dyble.
Problémom, ktorému antropológovia čelia, je zohnať spoľahlivé údaje o sexuálnom správaní ľudí či dokonca zistiť počet sexuálnych partnerov človeka - muži majú tendenciu čísla zvyšovať, ženy ich zasa podhodnocujú.
Dyble sa preto rozhodol, že najčistejším spôsobom, ako kvantifikovať sklon ľudí k monogamii, nie je pokúšať sa rozpliesť naše správanie, ale pozrieť sa namiesto toho na výsledok tohto správania.
Čo ukázali dáta
Použitím genetických údajov získaných z archeologických nálezísk a etnografických údajov z malých lovecko-zberačských spoločností analyzoval podiel vlastných súrodencov (s rovnakou matkou a otcom) v porovnaní s nevlastnými súrodencami vo viac ako 100 ľudských spoločnostiach – a porovnal výsledky s ekvivalentnými údajmi od 34 iných druhov cicavcov.
Zistil, že 66 percent ľudských súrodencov boli vlastní súrodenci – čo naznačuje, že sme druh so silnou tendenciou k monogamii, ale s veľkým priestorom na manévrovanie. Dnes takmer štvrtina manželstiev vo Veľkej Británii končí rozvodom do 10 rokov. Medzitým sa 20 percent amerických mužov a 13 percent amerických žien priznáva k tomu, že počas manželstva podviedli svojho partnera.
Nové zistenia však ľudí pevne zaraďujú do skupiny sociálne monogamných cicavcov zahrnutých do štúdie – umiestnili sme sa na 7. mieste, za bobrom európskym (73 percent) a pred surikatami (60 percent). Najoddanejším tvorom zo všetkých bol škrečok kalifornský s podielom vlastných súrodencov na úrovni 100 percent. Na druhej strane naši blízki príbuzní, gorily a šimpanzy, dosiahli iba šesť a štyri percentá.
Tak trochu monogamní
Ako tvrdí Fuentes, v ľudských sexuálnych a manželských praktikách existuje obrovská medzikultúrna rozmanitosť prameniaca najmä z rozdielov v dostupnosti zdrojov, dedičských zvyklostí, dynamiky moci, nerovnosti a ekonomiky, a je ďalej upevňovaná judeo-kresťanskými náboženskými normami a občiansko-právnymi štruktúrami.
Kým pre niektorých ľudí je monogamia prirodzená, pre iných je to ubíjajúce a zastarané očakávanie. Niekde uprostred sa pohybujú tí, pre ktorých je monogamia vedomou, no niekedy náročnou voľbou.
Na druhej strane, nie všetko, čo sa rozhodneme robiť, je ľahké, no napriek tomu si toto správanie vyberáme. Monogamia môže byť podobná – menej fixná ľudská vlastnosť a viac voľba, ku ktorej sa znova a znova vraciame; dohoda, ktorej podmienky neustále prekresľujú svet okolo nás. Takže, nakoľko sú ľudia v skutočnosti monogamní?
Závisí to od okolností. Sme druh schopný hlbokej citovej väzby, podporovaný starobylou chémiou mozgu, vďaka ktorej je vytváranie párových pút možné a silné. Sme tiež druh, ktorý okolo týchto väzieb vybudoval zložité kultúrne pravidlá, ktoré monogamiu v niektorých kontextoch vynucujú a v iných uvoľňujú. A sme – nepopierateľne – druh, ktorý tieto pravidlá často ohýba alebo porušuje. Zdá sa, že hoci ľudia monogamiu praktizujú, nie sme v nej obzvlášť dobrí. Zjednodušene povedané, ako hovorí Fuentes: „Sme tak trochu monogamní.“
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"