Prišiel za prácou, skončil vo vojne. Iránskeho fotografa donútilo Rusko bojovať na fronte, opísal krutosti výcviku
Iránsky fotograf Arash Darbandi odišiel do Ruska s cieľom zarobiť si fotografovaním. V rozhovore pre UNITED24 Media opísal, ako ho po konflikte s políciou zadržali a bez vojenských skúseností donútili vstúpiť do ruskej armády.
Z fotografa vojak proti svojej vôli
Tridsaťštyriročný Arash Darbandi z Iránu vyštudoval ropné inžinierstvo, no živí sa ako fotograf. Do Petrohradu pricestoval na turistické víza a snažil sa zarobiť si jednoduchým spôsobom – fotografovaním ľudí na ulici.
„Fotil som každého, kto mal na sebe farebné oblečenie. Ak sa im fotka páčila, zaplatili mi 1 000 rubľov,“ opisuje svoje začiatky v Rusku v rozhovore pre UNITED24 Media.
Vojnu na Ukrajine síce vnímal, no považoval ju za niečo vzdialené od svojho života. To sa podľa jeho slov zmenilo po incidente s políciou. Darbandiho po hádke s policajtom zadržali a odviezli do vojenskej kasárne. Tam mu mali oznámiť, že má na výber: tri až päť rokov vo väzení alebo jeden rok na fronte. Na to im povedal, že nemá záujem ísť do vojny a maximálnym zákonným trestom preňho môže byť vyhostenie z krajiny.
„Povedali mi: ,Toto je Rusko a ty musíš ísť do vojny,‘“ spomína.
Nasledovalo niekoľkomesačné zadržiavanie v kasárňach a presun na vojenský výcvik pri Belgorode. Darbandi opakovane zdôrazňuje, že nemal žiadne vojenské skúsenosti.
„Nikdy som ani nedržal nôž v ruke,“ hovorí. Zo strachu z nasadenia si počas výcviku úmyselne spôsobil zranenie ruky v nádeji, že ho oslobodia od služby. To sa však nestalo.
Krutý výcvik a tvrdé zaobchádzanie
Po mesiacoch v nemocnici a v kasárňach ho podľa vlastných slov opäť zaradili do výcviku. Ten opisuje ako minimálny a zameraný najmä na fyzickú záťaž.
„Náš výcvik pozostával z chôdze a behu. Neučili nás, ako používať zbrane ani nič iné. Len nám hovorili, aby sme chodili a behali,“ tvrdí.
Dodáva, že cudzinci boli oddeľovaní od ruských vojakov a nemali takmer žiadne práva.
„Nezaobchádzali s nami ako s ľuďmi... Prinútili nás učiť sa všetko násilím, kričaním a revom. Všetko nás učili silou. Keď sme spadli na zem, stráže nás tvrdo bili, aby sa uistili, že zostaneme v rade a budeme pokračovať v cvičeniach,“ vyjadril sa k zaobchádzaniu vedenia s vojakmi.
Vo výcvikovom tábore sa stretol s ľuďmi z Afriky, arabských krajín, Iránu, Kene či Kolumbie. Mnohí z nich podľa neho podpísali kontrakty kvôli peniazom, no rýchlo ich oľutovali.
„Všetkým ľuďom na svete hovorím: nikdy nespolupracujte s Ruskom,“ odkazuje.
Svoju prvú úlohu opisuje ako presun pešo do oblasti, ktorú krátko nato zasiahlo ostreľovanie. Tvrdí, že jednotke neposkytli dostatok informácií ani zásob.
„Predtým, ako nás tam poslali, a až kým sme nedorazili, nám nedali žiadne jedlo. Smiali sa a povedali nám, že mŕtvi ľudia jedlo nepotrebujú,“ hovorí. Po útoku dronu bol zranený a niekoľko dní zostal bez pomoci.
Nakoniec ho našli a zachránili ukrajinskí vojaci, ktorí ho previezli do nemocnice.
Bez možnosti úniku
Darbandi tvrdí, že rozhodnutie vziať do rúk zbraň namiesto väzenia nebolo výsledkom slobodnej voľby. Cudzincom vraj opakovane hovorili, že vojna je povinná a úniku niet.
„Prišiel som tam, aby som unikol, ale nebola žiadna možnosť utiecť,“ hovorí. Útek podľa neho nebol reálny ani fyzicky – nad vojakmi stáli ozbrojení muži a akýkoľvek pokus o pohyb mimo určeného priestoru by znamenal smrť. Spätne dodáva, že ak by sa mohol vrátiť v čase, rozhodol by sa inak.
„Keď bojujete, robíte to pre svoju krajinu. A ja nemám dôvod bojovať. Chcem obnoviť mier a pracovať, aby ľudia mohli žiť v mieri.“
Do budúcnosti sa pozerá s obavami. Tvrdí, že návrat do Ruska by mohol znamenať opätovné nasadenie do bojov. Na záver posiela odkaz svojim blízkym aj verejnosti: „Nikdy nepomáhajte teroristom. Vždy klamú a vždy vás využívajú. Prosím, zastavte vojnu.“
Pozrite si reportáž z 23. decembra 2025 o útoku Ruska na ukrajinskú energetiku:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"