„Štát mi vzal syna a vrátil ho vo vreci.“ Pozostalí spochybňujú verdikty ukrajinskej armády o samovraždách vojakov
Pozostalí po vojakoch, ktorých smrť armáda klasifikovala ako samovraždu, zostávajú bez odškodnenia aj verejného uznania. Tvrdia, že štát ich blízkych poslal do vojny, no po smrti ich nechal zabudnutých.
Zabudnuté obete vojny
BBC zdokumentovala príbehy rodín, ktoré poukazujú na prehliadanú krízu spojenú s vojnou na Ukrajine. Svedectvá upozorňujú na prehliadanú tragédiu vojakov, ktorých smrť armáda označila ako samovraždu. Ich blízki zostávajú bez uznania, pomoci či odpovedí.
Keď Kateryna spomína na syna, nedokáže potlačiť slzy. Správa o jeho smrti na fronte vo východnej Doneckej oblasti v roku 2023 ju zasiahla nielen bolesťou, ale aj hnevom. Podľa oficiálneho vyšetrovania ukrajinskej armády mal jej 25-ročný syn Orest zomrieť samovraždou. Jeho matka tejto verzii neverí.
Na Ukrajine je samovražda, rovnako ako témy duševného zdravia, stále silne tabuizovaná. Orest bol tichý mladý muž, miloval knihy a sníval o akademickej dráhe. Na začiatku vojny ho pre slabý zrak uznali za nespôsobilého na vojenskú službu.
V roku 2023 sa to však zmenilo. Podľa Kateryny ho na ulici zastavila náborová hliadka, jeho zdravotný stav prehodnotili a uznali ho za spôsobilého. Krátko nato bol poslaný na front ako špecialista na komunikácie. Miestne náborové centrum pre BBC odmietlo akékoľvek pochybenie a tvrdí, že Orest bol počas vojny hodnotený ako „čiastočne spôsobilý“.
„Smrť správnym a nesprávnym spôsobom“
Po nasadení pri meste Časiv Jar si matka všímala, že jej syn sa mení. Uzatváral sa do seba a pôsobil psychicky vyčerpaný. Kateryna mu dodnes píše listy, jeden za druhým – sú ich už stovky. Jej smútok prehlbuje aj to, že samovražda je v ukrajinskom systéme vedená ako smrť mimo boja. Takéto rodiny nemajú nárok na kompenzácie, vyznamenania ani oficiálne pocty.
„Na Ukrajine je to, akoby sme boli rozdelení,“ hovorí Kateryna. „Niektorí zomreli správnym spôsobom a iní nesprávnym.“
Dodáva, že štát jej syna povolal do vojny, no po jeho smrti jej nezostal nikto, kto by niesol zodpovednosť: „Štát mi vzal syna, poslal ho do vojny a mne priniesol späť telo vo vreci. To je všetko. Žiadna pomoc, žiadna pravda, nič.“
Zlom po návrate z frontu
BBC zaznamenala aj podobný osud v Kyjeve. Marijana prišla o manžela Anatolija, ktorý sa do armády prihlásil ako dobrovoľník v roku 2022. Najprv ho odmietli, no opakovane sa vracal, kým ho napokon neprijali. Nasadili ho ako guľometníka pri Bachmute, kde sa odohrávali jedny z najtvrdších bojov vojny.
Po jednej z misií sa podľa nej vrátil domov úplne iný človek. Rozprával o desiatkach mŕtvych a pôsobil odmerane. Keď prišiel o časť ruky, previezli ho do nemocnice. Tam si po telefonáte s Marijanou vzal život na nemocničnom dvore.
„Vojna ho zlomila,“ spomína Marijana. „Nedokázal žiť s tým, čo videl.“
Keďže jeho smrť bola oficiálne označená ako samovražda, úrady mu odmietli vojenský pohreb, čo Marijana považuje za hlbokú krivdu.
„Keď stál na fronte, bol užitočný. Ale teraz nie je hrdinom?“ pýta sa. „Dala som im svojho manžela a oni ma nechali samu s ničím,“ dodáva.
Opisuje aj pocit izolácie zo strany iných vdov. Podporu našla až v online komunite žien s podobnou skúsenosťou, ktoré sa snažia presadiť zmenu zákonov.
Smrť, ktorá vyvoláva pochybnosti
Ďalší prípad, o ktorom BBC informovala, pochádza z Ľvova. Viktória dodnes verejne nehovorí o smrti manžela Andrija. Mal vrodené srdcové ochorenie, no napriek tomu trval na tom, že vstúpi do armády. Slúžil ako vodič v prieskumnej jednotke a zúčastnil sa aj na oslobodzovaní Chersonu.
V júni 2023 jej oznámili, že si Andrij vzal život. Jeho telo dorazilo až po desiatich dňoch a Viktórii ho nedovolili vidieť. Neskôr si najala právnika, ktorý v oficiálnom vyšetrovaní objavil nezrovnalosti. Fotografie z miesta činu v nej vyvolali vážne pochybnosti. Armáda následne súhlasila s opätovným otvorením prípadu a priznala pochybenia.
„Bojujem za jeho meno. Už sa nemôže brániť. Moja vojna sa neskončila,“ hovorí.
Oksana Borkunová vedie komunitu vdov po vojakoch, ktorí zomreli samovraždou. Združuje približne 200 rodín. Podľa nej je v spoločnosti hlboko zakorenený názor, že samovražda automaticky popiera hrdinstvo.
„Niektoré kostoly odmietajú organizovať pohreby. Niektoré mestá neumiestňujú fotografie na pamätné steny,“ tvrdí.
Mnohé rodiny zároveň spochybňujú rýchlosť a kvalitu vyšetrovaní. Borkunová upozorňuje, že niektoré prípady sa uzatvárajú bez dôkladného preverenia a že sa objavujú aj pochybnosti o násilných úmrtiach maskovaných ako samovraždy.
Právo rodiny poznať pravdu
Vojenský kaplán Borys Kutovyj pre BBC uviedol, že od začiatku rozsiahlej invázie zaznamenal vo svojom okolí niekoľko samovrážd.
„Každá samovražda znamená, že sme niekde zlyhali,“ hovorí.
Podľa neho sú obzvlášť psychicky zraniteľní civilisti, ktorí boli do armády povolaní bez predchádzajúcej vojenskej prípravy.
Ukrajinská komisárka pre práva veteránov Olha Rešetylovová priznala, že jej úrad mesačne eviduje hlásenia o viacerých vojenských samovraždách. Pripúšťa, že štát reaguje pomaly a budovanie funkčnej vojenskej psychologickej podpory si žiada čas.
„Zažili peklo. Aj tie najsilnejšie mysle sa môžu zlomiť,“ uviedla pre BBC.
Podľa nej majú rodiny právo poznať pravdu a v niektorých prípadoch môže byť označenie samovraždy aj spôsobom, ako zakryť vraždy. O uznaní týchto vojakov hovorí skôr ako o úlohe do budúcnosti.
„Títo ľudia boli vaši susedia, vaši kolegovia. Prešli si peklom. Čím vrúcnejšie ich privítame, tým menej tragédií bude,“ uzatvára.
Pozrite si reportáž z 13. decembra 2025 o najväčšom ruskom útoku od začiatku vojny:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"