ROZHOVOR: Ako vybrať správny šport pre dieťa? Snažte sa toho vyskúšať čo najviac, radí rodičom psychológ
Šport má pre dieťa benefity ako socializácia, pohyb, ale i pozitívny vplyv na duševné zdravie. Ako vybrať pre dieťa ten správny, aby ho bavil? Od akého veku so športom začať? Nielen na to sme sa opýtali športového psychológa a bývalého profesionálneho futbalistu Petra Kuračku.
Odporúčate teda, aby sa dieťa zo začiatku nevenovalo iba jednému športu, ale aby bolo najprv pohybovo všestranné. Kedy je dieťa pripravené sa špecializovať na jeden šport?
Ukazuje sa, že veľmi skorá špecializácia nie je vhodná. V prvom rade preto, lebo prispieva k skorému ukončeniu športovej aktivity. Deti získajú jednostranné pohybové vzorce a môže to viesť k telesnej dysbalancii, teda k nerovnováhe. Výskumy ukazujú, že aj v dospelosti sú úspešnejší športovci, ktorí sa začali špecializovať neskôr, ktorí robili viac športov alebo sa venovali všeobecnejším pohybovým aktivitám. Ak deti s jedným špecifickým športom začali neskôr, majú väčšie predpoklady na to, aby v ňom boli aj v dospelosti úspešné.
Keď sa pozrieme na našu zlatú generáciu hokejistov – Demitra, Hossa, Gáborík, Handzuš, veľa z nich robilo do vyššieho veku viacero športov. Aj to im pomohlo k tomu, že boli takí úspešní. My odporúčame sa pokojne venovať do veku 10-11 rokov viacerým športom. Pomáha to fyzickému vývinu aj športovej výkonnosti. Samozrejme, sú tam aj výnimky. Pri gymnastike či krasokorčuľovaní sa môže so špecializáciou začať o niečo skôr. Sú tam totiž špecifické vekové okná, v ktorých sa rozvíjajú schopnosti pre tieto športy.
Riziko úspešných juniorov
Stretávate sa aj s rodičmi, ktorí chcú žiť svoje nesplnené športové sny prostredníctvom dieťaťa, a svojich potomkov tlačia k súťažnému športu, aj keď po tom netúžia? Čo robiť v takomto prípade?
Stretávam sa s takýmito prípadmi aj s tým, že rodičia vidia vo svojich deťoch nových Hossov, Gáboríkov alebo Hamšíkov. Je to do určitej miery nebezpečné a rizikové pre vývoj detí. Vedie to k tlaku na výkon detí, čo neprispieva k tomu, aby si šport užívali a voľne sa v ňom rozvíjali. Rodičom odporúčam zamyslieť sa a uvedomiť si svoje vnútorné motívy – chcem dieťa vidieť niekde v NHL či v talianskej lige alebo chcem preňho hlavne to, aby sa športom predovšetkým bavilo a športovalo čo najdlhšie?
Do veku 13-14 rokov nemôžeme vedieť, akú výkonnosť bude mať dieťa ako dospelý športovec. Keď sú juniorskí športovci úspešní, ich okolie, rodičia aj tréneri majú vyššie očakávania a začnú premietať úspešnú budúcnosť do svojej komunikácie s dieťaťom. Je tam riziko, že vytvoria v dieťati fixné nastavenie a keď prídu neúspechy alebo náročné obdobie, mladí športovci sa s tým veľmi ťažko vysporiadajú. Volám to riziko úspešných juniorov. Ak nemajú silné rastové nastavenie založené na úsilí, maximálnej snahe a radosti zo športu, je tam riziko, že tlak na výsledky a výkony ich zomelú a so športom skončia.
Ako by sa mali rodičia správať v čase, keď mladí športovci dosiahnu pubertu? Mali by im byť skôr už iba oporou a nechať im voľnú cestu?
Keď sa mení vek športovcov, je dôležité, aby sa prispôsoboval aj vzťah a prístup rodiča. Iný prístup je efektívny, keď máme 10-ročného športovca, iné je to pri adolescentovi vo veku 16-17 rokov. V adolescentnom veku sú dôležitými osobami tréner a rovesníci. Nie je to tak, že by rodičia neboli dôležití, ale referenčnú rolu začínajú hrať iní. Z mojej skúsenosti, je dobré, keď rodičia prejdú z rozkazovacieho prístupu na podporujúci, teda byť tam, podporovať dieťa aj z organizačnej a logistickej stránky. Taktiež sa vyhýbať úlohe trénera alebo analyzátora výkonov a viac pomáhať športovcovi reflektovať výkon vhodnými otázkami – s čím bol spokojný, s čím nie, ako sa cíti a podobne. Športovcom adolescentom viac pomôže podpora, keď vnímajú, že rodič ich ľúbi bez ohľadu na to, či vyhrali alebo prehrali. Úloha rodiča dieťaťa v tínedžerskom veku nie je ľahká.
