ROZHOVOR: Migračný tlak neklesá. Kontroly utečeneckú krízu nevyriešia, hovorí politológ
Kontroly na vnútorných hraniciach v rámci Schengenu sú posledným zúfalým krokom politikov, ktorí sa snažia upokojiť verejnú mienku a zabrániť nárastu extrémizmu. Uvedomujú si však, že to nie je ideálne riešenie, povedal v rozhovore pre ta3 politológ z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Zsolt Gál.
Malo by k tomu podľa vás pristúpiť aj Slovensko, predovšetkým na hraniciach s Maďarskom? Premiér Eduard Heger nie je za to, aby sa zavádzali kontroly vo vnútri Schengenu.
Bolo by to mimoriadne náročné, až nemožné – Slovensko má najdlhšiu hranicu práve s Maďarskom – a ešte aj značne kontraproduktívne. Treba myslieť na niekoľko tisíc občanov Slovenska, ktorí žijú v Maďarsku a denne dochádzajú väčšinou do Bratislavy a Košíc, ale aj naopak, na tých, ktorí pracujú v Maďarsku, ale bývajú na Slovensku. Keď už niečo, tak radšej cielené kontroly, náhodné, vopred neohlásené, aj v blízkosti hraníc, nie len na samotných priechodoch. To je oveľa efektívnejšie než plošné kontroly. Inak povedané, myslím si, že premiér má v tomto pravdu.
Zámienka pre opozíciu
Predseda vlády tvrdí, že treba predovšetkým posilniť policajnú prítomnosť na vonkajších hraniciach schengenského priestoru, teda na srbsko-maďarskej hranici. Je to podľa vás správne riešenie?
Určite lepšie, než zavádzať kontroly vo vnútri, avšak nečakajme zázraky. Ako sa ukazuje, ani za veľké náklady postavený a strážený plot nie je čínsky múr. Dá sa pod tým vykopať tunel, preliezť rebríkom alebo jednoducho obísť cez Chorvátsko alebo Rumunsko.
Ako podľa vás zvláda túto krízu Slovensko na čele s ministrom vnútra? Romana Mikulca sa snažila opozícia niekoľkokrát odvolať, lebo podľa nej migračnú krízu nezvláda.
Je to skôr dobrá zámienka pre opozíciu. Skutočné dôvody sú podľa mňa skôr inde, v pokračujúcom ťažení proti štruktúram tzv. mafiánskeho štátu. Nepočuť nejaké konštruktívne návrhy, čo presne by sme mali robiť, keď by opozícia bola pri moci. Možno by niektoré veci robila inak, problém by však tiež nevyriešila. To predpokladá zastavenie občianskych vojen a represívnych režimov, ako aj chudoby od Lýbie až po Afganistan a úplné prekopanie celého azylového systému EÚ.
A ako sa s problémom migrácie vysporadúva EÚ ako taká? Vidíme, že krajiny, ktoré utečencov vítali s otvorenou náručou, ako napríklad Švédsko, teraz pred nimi zatvárajú dvere.
O tom sa píšu niekoľko sto stránkové analýzy, takže nie je jednoduché krátko a zmysluplne odpovedať. Azylový a migračný systém EÚ bol tiež do dobrého počasia, a keď prišla veľká kríza v období rokov 2014 až 2016, tak de facto skolaboval. Zásadným problémom systému je to, že neberie do úvahy absorpčné kapacity členských krajín: keď príde vyše milión migrantov, tak treba preskúmať všetky ich žiadosti individuálne. Keď by teoreticky prišlo 5 alebo 10 miliónov, stále platí to isté. Prakticky však členské štáty narážajú na svoje kapacity, drastický nárast imigrácie aj v tých najotvorenejších a najtolerantnejších krajinách ako Švédsko vedie k rastúcej podpore protiimigračných, často extrémistických strán, k politickým, sociálnym a ekonomickým problémom.