Matovič dláždi cestu totalite, hovorí Poliačik. V rozhádanej spoločnosti očkovanie rozbíja rodiny

Matovič dláždi cestu totalite, hovorí Poliačik. V rozhádanej spoločnosti očkovanie rozbíja rodiny
Zdroj foto: Archív MP
Martin Poliačik
O očkovaní už nemôže byť v niektorých rodinách ani reč. Debaty o vakcínach sa končia hádkami, a často i odcudzením. Ako hovorí lektor Akadémie kritického myslenia Martin Poliačik, aj v dôsledku chaotických opatrení a štvavých politikov sa na Slovensku vytvára priestor pre totalitné myslenie. Očkovanie by sa podľa neho nemalo stať vecou našej identity. Odporúča preto využívať princíp láskavej kritiky.

Martin Poliačik je CEO a lektorom Akadémie kritického myslenia. Bol poslancom národnej rady. Je jedným zo zakladajúcich členov strany Sloboda a Solidarita, z ktorej v roku 2017 vystúpil. Prešiel do strany Progresívne Slovensko, za ktorú kandidoval v posledných parlamentných voľbách. 

Téma očkovania priniesla konflikty aj do rodín. Rozdielne názory naštrbili vzťahy až do takej miery, že v niektorých prípadoch spolu členovia rodiny vôbec nekomunikujú. Aký postup v rámci komunikácie odporúčate zvoliť, aby sa spolu rozhádaní členovia rodiny dokázali opäť rozprávať? Majú sa téme očkovania úplne vyhnúť?

Téma očkovania podľa nás len zvýraznila trendy, ktoré sme v spoločnosti sledovali už pred pandémiou. V roku 2017 Centrum pre výskum etnicity a kultúry publikovalo výskum hodnôt na Slovensku a už tam sa ukázalo, že v miere dôvery voči iným ľuďom sú na tom obyvatelia a obyvateľky Slovenska veľmi zle, obsadili sme 50. miesto z 67 skúmaných krajín, spomedzi európskych krajín je na tom rovnako zle iba Srbsko. Slovenská spoločnosť je nesúdržná, ľudia nedôverujú ani sebe navzájom ani inštitúciám štátu. Zároveň s tým sa v mnohých krajinách, Slovensko nevynímajúc, prehlbuje polarizácia spoločnosti, a kedysi okrajové pozície v spoločenských diskusiách dnes majú väčšie zastúpenie medzi ľuďmi ako umiernené pozície v strede.

Pandémia do tohto všetkého vniesla silný pocit ohrozenia, množstvo nových, komplikovaných informácií na spracovanie a spôsobila ekonomickú a spoločenskú krízu. Ak niečo ľuďom v tejto situácii odporúčame, tak je to zachovať si čo najviac vzťahov vo svojom živote funkčných a vyhýbať sa páleniu mostov. Ak už sa stane, že sa s niekým odcudzíme a ide o človeka, na ktorom nám záleží, mali by sme investovať energiu v prvom rade do obnovy tohto vzťahu a až potom skúšať meniť jeho či jej názory a postoje. Zároveň by sme mali vychádzať z toho, že postoj k očkovaniu alebo pandémii nemá byť našou určujúcou črtou a základom našej identity. Je to len výsledok nášho uvažovania a rozhodovania pri konkrétnej téme.

Pri komunikácii samotnej potom odporúčame postupovať podľa princípov láskavej kritiky, ako ich zadefinoval Daniel Dennet. Najprv si druhú stranu vypočuť a snažiť sa vlastnými slovami zopakovať, čo sme počuli. Potom nájsť veci, ktoré máme spoločné. Ak sa dá, oceniť nové informácie alebo zaujímavý uhol pohľadu, ktorý nás v niečom obohatil. A až potom prezentovať vlastné stanovisko k veci.

Ak by k téme očkovania prišlo aj po obnovení komunikácie, aké formulácie voliť, aby sme sa nedostali opäť do bodu, že spolu prestaneme komunikovať?

Láskavá kritika je dobrý prístup aj v takýchto situáciách. Umožňuje nám ukázať, že daného človeka rešpektujeme a vážime si ho, a zároveň vyjadriť svoje vlastné postoje nekonfliktným spôsobom. Nie je dobré sa téme vyhýbať, pretože rôzne chápania toho, čo sa okolo nás práve deje, ovplyvňujú aj to, ako sa rozhodujeme. Ak napríklad komunikujeme s nezaočkovanými rodičmi o tom, či ich cez sviatky prídeme s deťmi pozrieť alebo nie, mali by sme si vypočuť, prečo situáciu hodnotia tak, ako ju hodnotia, akceptovať to, ale zároveň zo svojej pozície povedať, ako o situácii rozmýšľame my. Môžeme povedať napríklad toto:

“Na základe toho, čo ste mi povedali, tomu rozumiem tak, že riziká spojené s očkovaním považujete za vyššie ako riziká spojené s nakazením sa alebo prekonaním choroby. Súhlasím s vami v tom, že táto vakcína bola vyvinutá rýchlejšie, než mnohé pred ňou. A tie štúdie o tom, či pri deťoch očkovanie dáva zmysel alebo nie, si pozriem, sám tam ešte nemám pevný názor. Rešpektujem, že máte strach, je to prirodzené. Ja mám tiež strach. Na základe informácií, ktoré mám, si myslím, že vás Covid môže ohroziť oveľa vážnejšie ako očkovanie proti nemu. A chcem sa správať tak, aby som vás ohrozil čo najmenej. Bol by som oveľa radšej, ak by ste sa zaočkovali, no už neviem, čo by som ešte mal urobiť alebo povedať, aby ste zmenili názor. Jediné, čo viem ovplyvniť, je moje vlastné správanie a rozhodnutia našej rodiny. Cestovať niekam teraz nepovažujeme za vhodné.”

Takto formulované stanovisko, samozrejme, nezaručuje, že úplne predídeme vzniku konfliktu. No vytvára priestor pre takú nezhodu, ktorá nemusí znamenať úplné prerušenie kontaktu.

Ak si za názorom, ktorý je podložený vedeckými faktami, stojíme, no náš komunikačný partner argumentuje hoaxami, akými formuláciami mu dať slušne najavo, že ide o nepravdivú informáciu?

Na školeniach s účastníkmi a účastníčkami robievame aktivitu založenú na príbehu Majky z Gurunu. Na každé tvrdenie ich necháme pýtať sa tak, akoby práve prileteli na túto planétu a chceli len zistiť, prečo daný človek hovorí to, čo práve hovorí. Voláme to pestovanie systematickej zvedavosti. V situáciách, akú popisujete, by som odporúčal postupovať rovnako. Pýtať sa, prečo si človek danú vec myslí. Skúmať, z čoho jeho či jej presvedčenie vychádza. Opýtať sa, ako je možné, že vedci, o ktorých ste čítali, tvrdia niečo iné. Presvedčiť niekoho a prinútiť ho počas jednej konverzácie úplne zmeniť názor je extrémne ťažké, často nemožné. No čo dosiahnuť vieme, je oboznámiť ľudí s iným druhom myslenia a predstaviť im alternatívu iného náhľadu. Zasiať semienko kritického myslenia a neskôr ho postupne živiť, ak na to bude príležitosť.

Nezaočkovaných nepresviedčame na očkovanie preto, aby sme vyšli z debaty ako víťazi, ale preto, že nám záleží na tom, aby boli zdraví. Ublížiť si môžu aj zdieľaním hoaxov. Ako dať najavo odmietačovi vakcín, že očkovanie nie je vecou vlády, spiknutí ani genocídy, ale otázkou verejného zdravia?

Tu si musíme aj sami často najprv urobiť domácu úlohu. Mnohé námietky odporcov tézy, že jedinou cestou z pandémie je očkovanie, sú hodné zamyslenia. Ak by sme sa všetci stravovali zdravo, cvičili a otužovali, ak by sme si pestovali mentálnu stabilitu, meditovali a lepšie manažovali stres, ak by sme spali každý deň osem hodín, asi by sme mali pri covide menej nakazených aj obetí. Vieme človeku, ktorý toto tvrdí, vysvetliť, prečo všetky tie veci asi nestačia? Čo robí z vakcíny skutočne najúčinnejší nástroj ukončenia pandémie? Ak áno, máme šancu spolu s ním posilňovať práve tie umiernené stredové pozície vo veľmi polarizovanom spore. Ak nie, budeme len ďalej podporovať začarovaný kruh vzájomného obviňovania sa a ukazovania prstom.

Ak niekto zdieľa hoaxy, mali by sme najprv zistiť, čo ho k tomu vedie, akú má motiváciu. Niektorí ľudia sa snažia “vyvážiť diskusiu”, pretože sa im zdá, že je všetko podávané príliš jednostranne. Iní majú vo svojej bubline silnú charizmatickú osobnosť, často z radov homeopatov, prívržencov holistickej medicíny alebo liečiteľov, ktorej na základe osobnej skúsenosti dôverujú viac ako doktorom. A bohužiaľ, stačí, ak prezdieľajú dve alebo tri veci a algoritmy sociálnych sietí ich už hodia na koľaj, kde ich propagátori konšpirácií privítajú ako svojich, a podporia potrebu kmeňovej spolupatričnosti. Takémuto človeku šermovať pred nosom hoaxami nemá význam. Musíme mu najprv ukázať, že má pre nás cenu a rešpektujeme ho. Až potom je priestor na diskusiu o zdrojoch a logike jednotlivých opatrení.

V rámci voľných debát o očkovaní sa odmietači očkovania uchyľujú k používaniu naučených fráz a opakujú slovné spojenia, ktoré často nenesú význam, dokonca vulgárne urážajú vedecké autority. Treba sa púšťať do dialógov s ľuďmi, ktorí takto komunikujú? Aké sú triky na zvládnutie zložitej konverzácie?

Najprv by sme si mali zodpovedať otázku, kvôli čomu do diskusie s takýmito ľuďmi ideme. Je niečo iné ísť presvedčiť konkrétneho človeka, niečo iné pridať svoj názor do vlákna na sociálnych sieťach, kde to robíme hlavne pre mlčiacu časť konzumentov, ktorí si vďaka prečítaniu nášho postoja môžu urobiť názor. Osobne som presvedčený o tom, že v diskusii na internete človeka s iným názorom nepresvedčíte. Ale ak si niekto iný takúto konfrontáciu prečíta a bude si schopný na základe vašich slov urobiť lepší obraz o diskutovanej téme, máte šancu prispieť k zmene jeho či jej pohľadu na vec.

Trikov tu veľa neporadím. Je ale napríklad dobré napísať svoj príspevok, uložiť si ho niekde mimo, odísť od diskusie k niečomu inému a po polhodine si ho ešte raz prečítať a rozhodnúť sa, či ho stále chceme publikovať. Tiež veľmi odporúčam vystupovať z pozície Ja. Ja vidím, ja cítim, ja som presvedčený, mne to takto a takto pripadá. Nevyhlasovať veci za objektívne platné. Ak niečo považujeme za nevyvrátiteľný vedecký fakt, mali by sme tiež vedieť uviesť prečo ho za taký považujeme a podoprieť ním svoje tvrdenia.

Bohužiaľ, v postpravdivej dobe aj sila neotrasiteľných faktov slabne, ak ju nepodporia mienkotvorné autority v dostatočne veľkej zhode. A potom sa môžeme akokoľvek na fakty odvolávať, pre mnohých ľudí to nebude dostatočne silný dôvod zmeniť svoje myslenie.

Ako akceptovať iný spôsob myslenia, ak je podložený hoaxami?

Pomôže nám, ak si uvedomíme, kvôli čomu sa nám naše myslenie v evolúcii vyvinulo. Ja vychádzam z teórie Merciera a Sperbera a ich knihy Záhada rozumu. Tí tvrdia, že rozum sa človeku vyvinul z rovnakého dôvodu, ako sa žirafám vyvinul dlhý krk alebo netopierom echolokácia. Je to nástroj na prežitie v prostredí, ktoré nás niečím ohrozuje. Žirafy ohrozuje to, že nízko rastúce listy rastlín spása príliš veľa druhov zvierat. Dlhý krk im dal možnosť dočiahnuť tie, ktoré rastú vysoko. Netopiere síce majú oči, ale v úplnej tme sú im nanič. Pri rýchlom lete by pomerne skoro trafili stenu alebo výčnelok a bolo by po nich. Echolokácia, teda orientácia podľa odrazených zvukových vĺn, im umožňuje prežiť. No a čo je najväčším ohrozením pre človeka? Iní ľudia. To je to najväčšie nebezpečie, s ktorým sa človek musí stretávať a vyrovnať. A na to, aby prežil, musí dať iným ľuďom okolo seba dostatočne silné dôvody, aby ho nezabili, nevylúčili spomedzi seba alebo aby sa oňho v kríze postarali.

Náš rozum nemáme pre to, aby sme poznávali svet za účelom hľadania nejakej absolútnej pravdy. Rozum je generátorom dôvodov, ktorými vysvetľujeme naše konanie alebo ktoré formulujeme pre iných, ak chceme, aby niečo urobili alebo aby si niečo mysleli. Pri dôvodoch je úplne jedno, či sú založené na vedeckých faktoch, zjavenej pravde alebo vymyslených súvislostiach a konšpiráciách. Jediné, čo treba sledovať, je, či fungujú. Či sú dostatočným vysvetlením nejakého konania alebo dostatočnou motiváciou pre zmenu myslenia či správania. Či sú formulované tak, že sa vďaka nim ľudia medzi inými cítia bezpečnejšie alebo v nich naopak zvyšujú stres a neistotu. Keď sa na myslenie a rozum začneme pozerať takto, podľa mňa nám to pomôže mnohé situácie pochopiť lepšie, a tiež voliť lepší postup v komunikácii s inými.

Platí pri dialógu o očkovaní, že čísla nemajú takú silu ako príbeh?

To neviem posúdiť, zrejme to skôr záleží na tom, čo preferuje človek alebo publikum, s ktorým komunikujeme. Výsledky kognitívnych vied nám ukazujú, že ľudia si informácie obsiahnuté v príbehu zapamätajú lepšie, ako suché dáta. Pri komunikácii o očkovaní je preto asi lepšie aj štatistiky a výsledky výskumov prezentovať v súvislostiach a širšom kontexte, aby si ich ľudia vedeli prepojiť s vlastnými vedomosťami a skúsenosťami.

Akú zásluhu na nízkej zaočkovanosti majú vyjadrenia parlamentných alebo vládnych politikov? Nemali komunikáciu nechať čisto len na odborníkov alebo komunálnych politikov, či sociálnych pracovníkov, ktorí sú k ľuďom bližšie?

Asi pochopíte, že túto otázku neviem zodpovedať úplne nezaujato, keďže ešte donedávna som bol sám aktívnym politikom. Takže sem napíšem môj osobný pohľad a ani sa nejdem hrať na to, že by sa mohol priblížiť objektívnej realite.

Som presvedčený o tom, že zodpovednosť za katastrofálnu situáciu, ktorú na Slovensku momentálne prežívame, nesie súčasná politická reprezentácia, ktorá absolútne zlyhala v pozícii mienkotvorných autorít. S výnimkou pani prezidentky a pár jednotlivcov tu nikto nekomunikuje a nekoná spôsobom, ktorý by smeroval k ukončeniu tejto krízy. Nemysím si, že by na Slovensku bolo v populácii vyššie percento hlúpych alebo dezorientovaných ľudí ako v iných krajinách. Všade sú ľudia, ktorí pod náporom obrovského množstva informácií stratia schopnosť sami si tvoriť úsudky a preberajú teda názory od tých, ktorých sami považujú za autority. Preto je veľmi dôležité, aby v krajine existovalo pevné jadro v komunikácii, strategická línia, ktorej sa držia všetky relevantné politické sily a komunikujú v zhode.

To my nemáme. Vláda komunikuje chaoticky, vysvetlenia opatrení nedávajú zmysel, pravidlá sa často menia a necítiť za nimi verejný záujem. Opozícia štve ľudí podporovaním kmeňovej mentality a spochybňovaním odborníkov. Ľudia, ktorí čakajú jasnú komunikáciu a vedenie, sa v podstate náhodne pridávajú tam alebo onam, podľa toho, čo prevládne v ich okolí. Výsledkom je fragmentovaná, rozhádaná spoločnosť, v ktorej sa rozpadajú rodiny, komunity aj inštitúcie. A vytvára sa priestor pre skutočné totalitné myslenie, ktorého predstavitelia neustále rastú. Igor Matovič, architekt tohto stavu, chcel byť kedysi postrekom proti korupcii. Dnes svojou neschopnosťou a osobnou malosťou dláždi cestu totalite.

Najnovšie k téme: KORONAVÍRUS

Mohlo by vás zaujímať

TOP videá