Stálo to za to? Pýtajú sa bývalí vojaci z Afganistanu. Cítia hnev i sklamanie
Na dianie v Afganistane sa v posledných dňoch upriamujú aj pohľady britských veteránov, ktorí boli taktiež súčasťou 20-ročného konfliktu. Zamýšľajú sa nad tým, či to všetko malo zmysel. Niektorí prežívajú hnev, iní sklamanie.
S ťažkosťou sa prizerali, ako Kábul padol
"Je tu generácia Afgancov, ktorí ochutnali slobodu. V tejto chvíli to však vyzerá veľmi pochmúrne," uviedol pre britský denník The Guardian Andrew Fox, bývalý major, ktorý slúžil v Afganistane a otvorene priznal ako veľmi ho ovplyvnil posttraumatický syndróm.
"Ako mi povedal jeden priateľ, je to akoby sa istá časť našich životov ukázala ako zbytočná. Myslím, že tak sa tento týždeň cítime všetci," uviedol. "Počas hliadok sme videli hrať sa a pobehovať dievčatá a chlapcov, niekedy sa s nami rozprávali a zobrali si pár sladkostí. Teraz majú pravdepodobne 16 alebo 17 rokov a len myšlienka na to, že spoznali len kúsok slobody a tú im hneď zoberú, je veľmi bolestivá," dodal.
Niektorí veteráni afganského konfliktu len s ťažkosťou hľadeli na zábery ako Taliban vstúpil do hlavného mesta bez akéhokoľvek odporu. Jeden z nich Ben McBean podľa svojich slov náhle pocítil, že všetko, za čo bojovali, sa stratilo v priebehu pár týždňov. "Dokonca aj tí, ktorí mali ešte v sebe nádej či pozitivitu, si to rýchlo rozmysleli, keď sledovali, ako Taliban prichádza bez akéhokoľvek boja," povedal McBean, ktorý v roku 2008 prišiel o nohu a ruku pri výbuchu nášľapnej míny, keď slúžil v afganskej provincii Helmand. "Nemôžeme sa ani obzrieť a povedať si, že sme toho boli súčasťou, o chvíľu to bude všetko preč," dodal.
Zomierali zbytočne?
Jack Cummings, bývalý inžinier a odborník na likvidáciu bômb, si taktiež spomenul na minulosť. Pri jednej explózii prišiel o obe nohy. "Stálo to za to? Pravdepodobne nie. Stratil som svoje nohy pre nič? Vyzerá to tak. Zomreli moji kamaráti zbytočne? Zrejme áno. Je vo mne mnoho emócií, hnev, zrada i smútok...," napísal na sociálnej sieti Twitter.
Od začiatku vojenských operácií v októbri 2001 zahynulo 457 príslušníkov britských síl alebo civilných osôb ministerstva obrany. Pozostalých utešovalo do istej miery najmä to, že ich deti nezomreli zbytočne. Sarah Adamsová takto prišla o syna Jamesa. "Cítim sa úplne zlomene, keď vidím, čo sa deje ľuďom v Afganistane. Snažím sa myslieť na to, že sme neprišli o toľkých ľudí celkom zbytočne," uviedla.
O syna prišla aj Carolyn Hughesová, ktorá na jeho spomienkovú Facebook stránku napísala: "Danny a všetky ozbrojené jednotky urobili veľký kus práce v rozorvanej a konfliktnej krajine. Aj vďaka nim sme predišli mnohým teroristickým útokom a zachránili mnohé životy. Ženy v Afganistane mohli slobodne chodiť po uliciach a vzdelávať sa, aj preto verím, že môj syn nezomrel zbytočne."