Alenka a Marika nebudú len mená v spise. Rodiny obetí po rozsudku pre Samuela opísali ich životy aj bolesť
Obžalovaného Samuela Straška uznali za vinného v prípade minuloročného útoku na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi, pri ktorom prišli o život dve osoby - študentka Alena a zástupkyňa riaditeľky školy Marika. Samuelovi uložili 25-ročný trest odňatia slobody so zaradením na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
V stredu (30.9.) o tom rozhodol Špecializovaný trestný súd v Pezinku. Rozsudok nie je právoplatný. Obhajca žiadal trest 15 rokov, prokurátor doživotie. Hoci sa súd stotožnil s vyhodnotením dôkazov, ktoré v záverečnej reči predniesol prokurátor, podľa predsedu senátu Milana Cisárika nepristúpil k uloženiu doživotného trestu, keďže jednoznačne na základe vyjadrení znalcov nezistil nemožnosť nápravy obžalovaného trestom 25 rokov väzenia, ako to vyžaduje zákon. Sudca však skonštatoval, že doživotný trest by bol na druhej strane z hľadiska ochrany spoločnosti vhodnejší.
Prokurátor Michal Šoltýs sa proti výške trestu odvolal v neprospech obžalovaného, obhajca Ľuboš Dobrovič si ponechal 15-dňovú lehotu na rozhodnutie, o konečnom verdikte tak rozhodne Najvyšší súd. Pripomeňme si však obete.
Nikdy nebudú len pojmami v spise
„Sme jediní v tejto súdnej sieni, ktorí osobne poznali tieto dve osoby. Nepoznali sme ich iba zo súdneho spisu, z fotografií, výpovedí svedkov alebo zo znaleckých posudkov. Poznali sme ich ako živé osoby. Poznali sme ich úsmev, povahu, starosti, radosti, plány, rodinné vzťahy aj ich každodenný život,“ uviedol jeden z dvoch strýkov zavraždenej Aleny v záverečnej reči.
Ako píše Denník N, obaja muži chodili totiž v mene poškodených na každé pojednávanie - cestovali z východného Slovenska a v práci si čerpali dovolenku. Vo svojich záverečných rečiach sa pred súdom venovali najmä obetiam útoku a následkom, ktoré ich smrť zanechala v rodinách.
Zdôraznili, že posúdenie samotného skutku je úlohou vyšetrovateľov, znalcov, prokurátora, obhajoby a súdu. Rodina chcela poukázať najmä na jeho dôsledky, ktoré podľa nej pretrvávajú dodnes a bude ich niesť celý život.
Rodina zároveň pripomenula, že za právnymi pojmami ako obeť či poškodená boli konkrétni ľudia. „Alenka a Marika nikdy nebudú pojmami v trestnom spise. Boli to konkrétni ľudia s vlastnými príbehmi, rodinami, vzťahmi, plánmi a budúcnosťou.“
Zmenil sa ich každodenný život
Príbuzní Aleny v záverečných rečiach hovorili aj o vplyve následkov tragédie na rodiny oboch zavraždených žien. Podľa nich nezasiahla len samotné obete, ale aj ich rodičov, deti, súrodencov, priateľov, kolegov a študentov.
„Zasiahla životy a vzdelanie ďalších detí v rodine, ich pocit bezpečia, každodenný život a budúcnosť,“ uviedol jeden zo strýkov.
Rodina opísala aj zmenu v každodennom živote po útoku. „Začali sme viac sprevádzať deti. Začali sme sa báť tam, kde sme sa predtým nebáli.“
Strata oboch žien podľa príbuzných zostane súčasťou života ich blízkych pri každom významnom okamihu. Alena bude chýbať rodine pri stretnutiach a sviatkoch, Marika svojim blízkym, kolegom, študentom aj ľuďom, ktorým počas života pomáhala.
Dôvera a ľudskosť
„Už v tom období patrila medzi ľudí, ktorých si človek prirodzene váži,“ pripomenul jeden zo strýkov žiačky, ktorý zavraždenú Máriu Semančíkovú poznal ešte zo strednej školy.
„Neodišla budovať život niekam ďaleko, hoci mohla,“ uviedol s tým, že po tom, čo vyštudovala vysokú školu, sa rozhodla do regiónu vrátiť a pracovať v školstve. Ženu opísal ako inteligentnú, pracovitú, cieľavedomú a empatickú.
Rodina pripomenula aj Marikin blízky vzťah so študentmi. Podľa strýka si s nimi budovala dôveru a otvorenú komunikáciu. „Nebolo to prejavom nedostatku autority, naopak, bolo to prejavom dôvery, ľudskosti a schopnosti vytvoriť priestor, v ktorom sa mladí ľudia nebáli zdôveriť, pýtať sa a hľadať pomoc.“
V minulosti pritom sama prežila tragédiu, keď pri dopravnej nehode spôsobenej iným vodičom prišla o prvé dieťa. Napriek tomu sa vrátila k práci a svoje skúsenosti využívala aj pri rozhovoroch so študentmi. „Hovorila o nich preto, aby mladým ľuďom ukázala, že aj ťažké životné situácie možno zvládnuť.“
Zástupcovia poškodených zároveň odmietli spochybňovanie jej osobnosti počas procesu. Upozornili, že pomoc ponúkala aj obžalovanému. „Bol to prejav priateľstva, dôvery a ľudskosti. Nemal byť zneužitý na jej očierňovanie, znevažovanie alebo spochybňovanie jej osobnosti.“
Alena sa chcela stať lekárkou
„Alenka bola moja neter. Pre mňa však bola oveľa viac. Viac než iba neter. Citovo bola moja ďalšia dcéra,“ povedal jeden zo strýkov v ďalšej časti záverečnej reči. Ako dodal, bola jedným z tých výnimočných ľudí, ktorých stretnete málokedy.
Alena bola podľa jeho slov dobrosrdečná a inteligentná, no okrem dobrých výsledkov v škole sa starala aj o domácnosť a venovala sa príbuzným, keď potrebovali spoločnosť alebo podporu. „Vedela človeka povzbudiť, vypočuť a zostať pri ňom vtedy, keď ju najviac potreboval,“ uviedol.
Strýko pripomenul aj Alenine úspechy a jej vzťah k blízkym. Za slohovú prácu o starom otcovi Ondrejovi získala druhé miesto v celoslovenskej súťaži. Po jeho smrti sa podľa rodiny stala veľkou oporou svojej babke a pomáhala jej zvládať stratu.
Počas posledných prázdnin pred smrťou pracovala v Dánsku, aby si zarobila na doučovanie, prípravu na prijímacie skúšky na medicínu a autoškolu. Tú dokončila ako sedemnásťročná. „Žiaľ, nikdy nedostala príležitosť samostatne šoférovať auto bez sprievodu.“ Ako strýko doplnil, pre štúdium medicíny sa rozhodla po tom, čo jej matke diagnostikovali cukrovku.
„Už ako študentka gymnázia mala jasný životný cieľ. Chcela sa stať lekárkou, pomáhať ľuďom a raz možno prispieť k tomu, aby sa ľuďom s rovnakým ochorením, aké má jej mama, žilo lepšie,“ dodal strýko a doplnil, že dievča bolo dvadsiatym prvým členom širšej rodiny, ktorý navštevoval gymnázium v Spišskej Starej Vsi.
Pozrite si reportáž k téme:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"