Žiarovský o roku 1968 a Ukrajine: Sovietska okupácia bola brilantnou operáciou. Putin však uveril vlastnej propagande
Dunaj. Krycí názov pre inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do socialistického Československa. Takzvaná bratská pomoc definitívne potlačila závan slobody v auguste 1968 a Československo sa na viac ako dve desaťročia prepadlo do komunistickej normalizácie. Vojenskú inváziu analyzovali v špeciáli Defence News Maroš Košík a vojenský publicista Andrej Žiarovský.
Ako hodnotíte operáciu Dunaj z čisto vojenského hľadiska? Keď sa pozrieme na mapu celej operácie, akým spôsobom sovietske velenie a jeho spojenci postupovali?
Keď sa pozrieme na mapu operácie Dunaj, vidíme, že invázne vojská na čele so sovietskym velením – a keď to poviem veľmi cynicky – túto operáciu zvládli skvele. Z vojenského hľadiska bola táto operácia prevedená priam brilantne.
Samozrejme, je tu jedno veľké „ale“. Plánovanie a realizácia neprešli konfrontáciou s nejakým odporom. Disciplinované Československo poslúchlo rozkazy svojho velenia a zostalo v kasárňach. Politika, ktorá sa odohrávala v pozadí, je však samostatná kapitola.
Ak sa pozrieme na samotný vojenský zásah, prvou významnou postavou bol generál armády Vasilij Margelov. On naplánoval výsadkové obsadenie Prahy, konkrétne letiska Ruzyně.
Pod jeho velením boli dve divízie, ktoré boli dislokované v poľskej Legnici. Fakticky to boli jeho jednotky, ktoré otvárali cestu hlavným silám vševojskových, respektíve motostreleckých a tankových jednotiek.
Už v popoludňajších hodinách pristálo na Ruzyni lietadlo, ktoré zabezpečilo navádzanie a koordináciu prilietajúcich Antonovov An-12, ktoré privážali jeho výsadkárov. Vo vzduchu zároveň patrolovalo lietadlo Tu-126, ktoré fungovalo ako lietajúce stredisko riadenia letovej prevádzky.
Pre úspech operácie bola činnosť Margelovových výsadkárov úplne kľúčová. Keď prišli jednotky 20. gardovej armády alebo ostatných pozemných síl k Prahe, Praha už bola fakticky zabezpečená Margelovovými výsadkármi.
Treba tu povedať, že z nášho pohľadu veľmi negatívnu úlohu zohrali príslušníci a agenti Štátnej bezpečnosti, ktorí aktívne spolupracovali s výsadkármi. Navádzali ich, sprevádzali ich a umožňovali im orientovať sa v pomerne zložitej štruktúre Prahy.
Veľkú úlohu teda zohrala aj Štátna bezpečnosť. V tom čase jej šéfoval Viliam Šalgovič. Do akej miery pomohla sovietskym jednotkám?
ŠtB pripravila a dala Sovietom konkrétne plány dôležitých strategických uzlov. Dokonca sami obsadili niektoré miesta a znemožnili tak možný odpor.
Do značnej miery to súviselo s tým, že touto bleskovou operáciou – jediným miestom, kde úplne nevyšla, bol Československý rozhlas – fakticky okamžite narušili prípadné štruktúry velenia.
Druhou zložkou bolo, že samotný minister obrany generál Martin Dzúr zostal izolovaný na ministerstve a fakticky bol odsúdený do úlohy štatistu.
Generál Martin Dzúr dostal pokyn, aby armáda zostala v kasárňach. Ako k tomu došlo?
Bol izolovaný, ale dostal pokyn, aby armáda zostala v kasárňach, čiže vydal aj príslušný rozkaz.
Niekoľko minút pred samotným začiatkom operácie mu volal sovietsky minister obrany Andrej Grečko. Veľmi nevyberaným spôsobom mu oznámil, že Československo bude obsadené a prípadný odpor bude utopený v krvi.
Dokonca mu dal informáciu, že je to na žiadosť československého vedenia, teda československého predsedníctva komunistickej strany.
Dzúr tomu uveril a vydal rozkaz československým jednotkám, aby spolupracovali. Vo chvíli, keď sa však v rozhlase, ktorý nebol obsadený, objavila správa, že predsedníctvo KSČ na čele s Dubčekom je proti, si uvedomil, že sa fakticky dopustil velezrady. Zmenil preto rozkaz zo spolupráce na nekladenie odporu.
Na dobových materiáloch vidíme, že tento rozkaz napísal priamo na stole rukou a následne išiel na distribúciu. Práve minister obrany Martin Dzúr týmto spôsobom zabezpečil, že československá armáda ani z kasární nevyšla.
Treba však povedať, že Československá ľudová armáda bola v tom období logisticky aj výzbrojou orientovaná na západ, pretože tam bol ideologický nepriateľ.
Kedy volal generál Grečko ministrovi Dzúrovi? A kedy sa vlastne začala príprava celej operácie?
Grečko mu volal večer 20. augusta, teda pár hodín pred začiatkom samotnej operácie. Rozkaz k operácii bol pritom vydaný už 18. augusta večer. Plánovanie operácie sa však začalo už na prelome marca a apríla 1968.
Plánovaním operácie bol poverený generál Ivan Pavlovskij, v tom čase námestník ministra a veliteľ pozemného vojska. Širšiu súčinnosť poskytovalo Spojené velenie síl Varšavskej zmluvy pod vedením maršala Ivana Jakubovského.
Grečko a Jakubovskij boli počas druhej svetovej vojny významnými bojovníkmi. Boli to ľudia s reálnymi bojovými skúsenosťami.
Pavlovskij bol trochu v inej pozícii. Samozrejme, tiež sa zúčastnil vojny a skončil ako veliteľ divízie, ale na rozdiel od Jakubovského a Grečka sa nezúčastňoval hlavných ofenzívnych operácií.
Jakubovskij sa zúčastnil napríklad ťaženia na Berlín, Grečko velil počas viacerých významných operácií, vrátane pražskej operácie či Karpatsko-duklianskej operácie. Keď už spájame tieto väzby s našimi dejinami, vidíme, že obaja mali Československý vojnový kríž za vojnu 1939 až 1945.
Prečo Brežnev vybral práve týchto ľudí na obsadenie Československa? Bola v tom symbolika alebo skôr náhoda?
V danom momente bol Grečko ministrom obrany a Jakubovskij bol veliteľom Spojených síl Varšavskej zmluvy. Skôr si kladiem otázku, ako sa tam ocitol Pavlovskij. Ale aj to bolo vcelku prirodzené, pretože bol veliteľom pozemných síl.
Bol skúsený metodický plánovač. A toto bola jeho hlavná pozitívna stránka. Ono sa to aj prejavilo. Pri veľmi dôslednej metodike a kvalitnom naplánovaní bola táto operácia z vojenského hľadiska skutočne vykonaná brilantne.
Keď sa pozrieme na pomer síl Československej ľudovej armády a inváznych vojsk, vidíme obrovskú prevahu na strane útočiacich jednotiek. Ako vyzeral tento pomer?
Invázne vojská na čele so Sovietmi mali obrovskú prevahu, niekedy až jedna k trom. Musíme však povedať, že invázne vojská boli rozdelené do dvoch sledov.
Hlavne musíme zohľadniť aj to, že z približne 3 400 československých tankov bola väčšina uložená v takzvaných NZ skladoch, teda v nedotknuteľných zásobách alebo mobilizačných skladoch.
Takže možno iba pätina z nich bola okamžite k dispozícii. To isté platilo aj pri obrnených vozidlách. Pri inváznych vojskách treba povedať, že prvý sled tvorili jednotky v sile približne 300-tisíc mužov. Boli to skutočné divízie vo vojnových stavoch, teda na plných vojnových počtoch.
Československá ľudová armáda bola v mierových stavoch a navyše útok neočakávala. Nebola na takúto situáciu pripravená.
Invázne vojská použili viac ako 800 lietadiel a vrtuľníkov. Na vzdušný priestor Československa to bolo enormné množstvo. Myslím si, že v jednu chvíľu nebolo v našom vzdušnom priestore viac ako 100 lietadiel alebo iných vzdušných prostriedkov.
Aj to je však, úprimne povedané, dosť. Som preto trochu prekvapený, že sa im to podarilo zvládnuť bez nejakej závažnejšej leteckej nehody.
Samozrejme, došlo k určitým incidentom. Dochádzalo k rušeniu radarov a vzdušného priestoru. Dopadlo to však trochu paradoxne, pretože československí dispečeri zaznamenali iba mierne problémy, ktoré pripisovali atmosférickým poruchám. Väčšie problémy mali západonemeckí dispečeri.
Pravidelne sa objavuje otázka, čo by sa stalo, keby sa Československá ľudová armáda postavila inváznym vojskám na odpor. Ako by to podľa vás dopadlo?
Tu sa často porovnáva rok 1938 a rok 1968. V roku 1938 to malo určitý zmysel. Československá armáda sa počas celej svojej existencie pripravovala práve na konfrontáciu s Nemeckom. Pomer síl bol síce v neprospech Československa, ale bol porovnateľný.
V roku 1968 to bolo úplne iné. Československá armáda bola skutočne otočená na západ. V západnej časti pritom útočili vojská, ktoré boli našimi spojencami. Bol to spojenec, ktorý nás napadol do tyla.
Ani politické vedenie nebolo v tomto smere jednotné. Prípadný odpor by preto bol pravdepodobne iba izolovaným odporom niektorých jednotiek, ktoré by neposlúchli rozkaz. Alebo aj keby sa bol pokúsil o odpor generál Dzúr, výsledkom by bolo akurát masívne krviprelievanie.
Dovolím si povedať, že tento odpor by nemal zmysel.
Poďme si teraz vysvetliť, ako samotná operácia Dunaj prebiehala. Akým spôsobom sovietske a spojenecké vojská obsadili Československo?
Sme na prelome 20. a 21. augusta. Fakticky sme približne o 23. hodine 20. augusta. Predchádzal tomu ešte jeden zbrklý prienik prieskumnej východonemeckej jednotky, ktorá sa však následne stratila a musela sa zorientovať.
Hlavný útok nasledoval z územia NDR. Prvá gardová tanková armáda a 20. gardová armáda obsadili západné a stredné Čechy a postupovali útokom na Prahu. 20. armáda obišla Prahu z východu a smerovala ďalej na juh.
Severné Čechy a severnú Moravu obsadili poľské jednotky kliešťovým útokom 10. a 11. tankovej divízie. Sliezsko obsadili sovietske jednotky, konkrétne 24. divízia.
Slovensko bolo obsadené dvojitým útokom 38. armády. Dve tankové divízie smerovali cez Prešov na Žilinu a následne na Trenčín, ďalšie dve divízie postupovali južnou trasou.
Bratislava až po Brno bolo obsadené dvomi sovietskymi divíziami. Medzi Slovenskými Ďarmotami a Štúrovom operovala maďarská 8. motostrelecká divízia, ktorá sa dostala až do Nového Mesta nad Váhom.
Ako presne fungoval systém obsadzovania jednotlivých miest? Boli tieto pohyby vopred naplánované?
Áno, celé to bolo naplánované. Úlohou vojsk, ktoré vpadli do Československa, bolo dostať sa na jednotlivé určené body. Vojaci tam prišli, kolóny, ktoré poznáme zo známych fotografií a filmov, museli na danom mieste nechať časť jednotiek a pokračovať ďalej.
Napríklad prišli do Nových Zámkov, časť techniky a vojakov tam zostala a zabezpečovala daný priestor, ďalšie jednotky pokračovali ďalej smerom na Trenčín.
Bolo presne určené: vy tu zostanete, budete kontrolovať dôležitú križovatku, kryť nám tyl a my pokračujeme až do konečného bodu, kam sa máme dostať.
Väčšina hlavných útočných smerov mala ešte pred sebou predsunutý oddiel. Ten fungoval jednak ako prieskumná jednotka, ale zároveň aj ako úderná jednotka pre prípad, že by sa niečo stalo.
Takýto oddiel, vysunutý približne dve a pol až tri hodiny pred hlavnými silami 38. armády, obsadil aj Trenčín, veliteľstvo východného vojenského okruhu, a internoval generála Samuela Kodaja. Bol to náš československý generál.
Invázne vojská vstúpili na územie Československa v noci z 20. na 21. augusta. Ako dlho im trvalo, kým obsadili celú krajinu?
Celé obsadenie Československa nebolo otázkou jedného dňa. Dokončené bolo až popoludní 22. augusta. Posledné úseky boli napríklad Banská Bystrica a Brezno. Práve to bolo územie, ktorého svedkom bol aj môj otec.
V dnešnej Českej republike bolo posledným obsadeným územím to, kde postupovala 20. divízia, ktorá išla východne od Prahy a pokračovala južným smerom okolo Tábora.
Ako reagoval Západ na tieto udalosti?
Západ reagoval klasicky. Ja tomu hovorím formálnym protestom a vydýchnutím si, že to nedopadlo horšie.
Západ rešpektoval, že toto je sféra vplyvu Sovietskeho zväzu. Sovietsky zväz diplomaticky poukazoval na to, že toto si musíme vyriešiť sami a nechajte nás na pokoji.
V operácii sa spomínali aj vojaci Národnej ľudovej armády NDR. Prečo napokon neboli nasadení?
Je zaujímavé, že práve vtedajší komunistický šéf NDR Walter Ulbricht bol najväčším zástancom tejto invázie a sám chcel poskytnúť jednotky.
Bolo to však neprijateľné z viacerých dôvodov. Československé, ale najmä slovenské velenie si uvedomovalo, že nie je možné, aby sa na československom území 30 rokov po Mníchovskej dohode alebo po Mníchovskej zrade opäť objavili nemeckí vojaci.
Východonemecká armáda, teda Národná ľudová armáda, navyše používala uniformy, ktoré boli až zarážajúco podobné uniformám Wehrmachtu.
Operácia Dunaj bola z vojenského hľadiska podľa vás brilantne vykonaná. Keď sa pozrieme na politické pozadie, často sa spomína najmä Leonid Brežnev. Práve on je u nás spájaný s inváziou. Ako však vnímate jeho úlohu?
Operácia Dunaj bola z vojenského hľadiska brilantne odvedená. Pri Brežnevovi treba povedať, že napriek tomu, že je u nás personifikovaný s touto inváziou, bol skôr zástancom politického riešenia. Dá sa povedať, že vojenské riešenie odďaľoval až do poslednej chvíle.
Preto bolo stretnutie v Čiernej nad Tisou, vo vlaku, respektíve v závodnej jedálni Železničného klubu. Preto bolo aj stretnutie v Bratislave, kde sa do poslednej chvíle snažil nájsť nejaké riešenie.
Problém však bol v tom, že Dubček sa už vydal na cestu socializmu s ľudskou tvárou a demokratizácie. Napriek tomu, že stále zotrvával na platforme komunistickej ideológie, mal o nej do značnej miery iné predstavy. Bolo to skôr bližšie Titovi alebo voľnejšej spoločnosti.
V určitom momente nikto Dubčekovi do hlavy nevidí a on sám toto nikdy úplne neobjasnil. Myslím si však, že vzhľadom na svoju inteligenciu už vedel, že stojí pred rozhodnutím. Buď sa podriadi, alebo fakticky preškrtne celé svoje dovtedajšie úsilie, alebo bude hrať vabank.
Myslím si, že zlomový okamih nastal práve v Čiernej nad Tisou. Situáciu ešte umocňovalo to, že Brežnev vedel, že to, čo chce od československého vedenia – zaviesť cenzúru a prispôsobiť politiku sovietskym požiadavkám – nie je v súlade s tým, čo nazývali proletárskym internacionalizmom.
Preto sa zo stretnutia neurobil zápis. Výsledkom bolo iba to, že obe strany si závery rokovania vyložili po svojom. To potom mohlo generovať ďalšie nedorozumenia, ktoré dospeli až do noci z 20. na 21. augusta.
Keď sa pozrieme na operáciu Dunaj, vidíme určitú podobnosť s ruskými operáciami v súčasnosti. Najskôr obsadenie kľúčového bodu a hlavného mesta, následne nasunutie vojakov. Videli sme to aj pri Ukrajine v roku 2022, kde sa to Rusku nepodarilo. Ako vysvetľujete rozdiel medzi prípravou v roku 1968 a podcenením situácie v roku 2022?
Je možné, že Brežnev vedel, že to, čo robí, je veľmi vážna vec. Tomu svedčí aj tá dôsledná príprava – spravodajská aj vojenská. Bola až predimenzovaná.
Naopak, Vladimir Putin podľa mňa podľahol sebaklamu, že stačí rozkopnúť dvere a Ukrajina sa rozsype. Je to pomerne chronická chyba, ktorá sprevádzala sovietske a dnes aj ruské tajné služby vo vzťahu k vlastnému vedeniu. Nedodávajú vždy svoje skutočné zistenia, ale skôr informácie, ktoré korelujú s požiadavkami vedenia.
Pokiaľ sa Putin sám presvedčil, alebo ho niekto presvedčil, že Ukrajina sa po prvom údere rozsype, potom bol dôsledok taký, že proti štvornásobne väčšej Ukrajine, navyše pripravenej a čakajúcej útok, poslal menšie sily, než aké poslal proti nepripravenému a „spiacemu“ Československu v roku 1968.
Rozhovor s vojenským publicistom Andrejom Žiarovským si môžete pozrieť aj vo formáte videa:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"