Okupácia v 1968 spustila kovbojku v televízii. Novinári vysielali z tajných štúdií, v priamom prenose sa strieľalo

Dramatické chvíle po obsadení Československa v roku 1968 zažívali okrem iných aj zamestnanci Československej televízie (ČST), ktorí sa napriek prekážkam snažili za každú cenu udržať vysielanie.

Pripájali sa z utajených provizórnych štúdií, z ktorých po odhalení okupantmi utekali, aby hľadali ďalšie vhodné miesta. Kľúčové okamihy krízového vysielania priblížil spravodajkyni TASR český historik médií, dokumentarista a vedúci Katedry mediálnych štúdií na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej (FSV UK) v Prahe Martin Štoll.

Sloboda v televízii

Podobne ako v celej spoločnosti, aj v televízii sa v roku 1968 po nástupe Alexandra Dubčeka k moci prejavilo uvoľňovanie režimu. Vznikli nové relácie, v ktorých zaznievala kritika systému, redaktori poukazovali na chyby a problémy. „Bol to nádejeplný dynamický rok, keď sa dokonca podarilo oficiálne zrušiť cenzúru. Keď ste sa pozerali na televíznu obrazovku, chodili tam bežne aj politici, rôzni ministri, ktorí hovorili úplne otvorene. Rozprávali z hlavy, nemali to napísané, nikde to nečítali,“ podotkol Štoll.

To sa však nepáčilo Sovietom. A hoci generálny tajomník Komunistickej strany ZSSR Leonid Brežnev opakovane žiadal vedenie ČSSR, aby odvolalo vtedajšieho riaditeľa ČST Jiřího Pelikána, Dubček to neurobil. Keď v auguste 1968 vtrhli do ČSSR vojská Varšavskej zmluvy, v televízii boli ľudia odhodlaní informovať otvorene a vysielať za každú cenu. Podobne ako rozhlas, aj ČST bola kľúčovým cieľom okupantov. Vďaka vynaliezavosti a odvahe sa zamestnancom podarilo utajene vysielať s rôznymi prerušeniami dva týždne.

Čítajte viac

Tanky blokovali ulice, paľba usmrtila nevinných. Pred 58 rokmi vtrhli do Československa okupačné vojská

Film Vlny bol len slabý odvar

Udalosti od 21. augusta do 4. septembra označil Štoll za kovbojku alebo aj takzvaný „eastern“, ktorý by si podľa neho zaslúžil filmové spracovanie, aké sa nedávno dostalo Československému rozhlasu vo filme Vlny. Situácia v televízii bola totiž podľa neho ešte dramatickejšia.

„Keď sa zamestnanci dozvedeli, že sa toto deje, prišli ráno do Měšťanskej besedy (dom na Jungmannovej ulici v centre Prahy - pozn. TASR), kde bolo hlavné štúdio, a začali vysielať. Skončilo sa to, keď do štúdia vstúpili prví okupanti. Takže pracovníci televízie utiekli do ďalšieho štúdia, ktoré bolo neďaleko - do bývalého kina Skaut -, a znovu sa pripojili do vysielania.“

„Okupanti to našli veľmi rýchlo, dokonca to skončilo streľbou v priamom prenose, keď jednu kameru rozstrelil okupant. Potom sa tí zamestnanci rozhodli, že sa rozdelia na tri skupiny a pokúsia sa vysielať z rôznych miest, ako to len pôjde. A tým, samozrejme, toho okupanta dezorientovali,“ priblížil historik.

Prvá skupina odišla na rozostavané Kavčí hory, ktoré sú v súčasnosti sídlom Českej televízie. Vtedy to bol len skelet budovy, ktorý nemal ani všetky okná. Napriek tomu sa im odtiaľ podarilo vysielať prostredníctvom prenosového vozu. Druhé provizórne pracovisko vzniklo v pracovisku Tesly Hloubětín, kde sa vyrábali rozhlasové a televízne prijímače. Táto skupina sa však neskôr presúvala na ďalšie miesta v Prahe.

Tretia skupina bola podľa slov Štolla najakčnejšia, lebo sa vydala za Prahu. Najskôr odišla na vysielač Cukrák v okrese Praha-Západ. Tam ju však okupanti čoskoro našli. „Posledný záber vysielania bol tank, ktorý sa blíži a vchádza do toho areálu. Oni sa zobrali, utiekli zadom, nasadli do áut a išli ďalej - na vysielač Krašov pri Plzni,“ pokračoval Štoll s tým, že zakrátko boli odhalení aj na tomto mieste. Utiekli preto na vysielač Kleť pri Českých Budějoviciach, odkiaľ prerušovane vysielali až do návratu československej delegácie z Moskvy 27. augusta.

Novinári boli prísne potrestaní

Podobne sa podľa historika snažili v provizórnych podmienkach vysielať aj pracovníci štúdií v Brne, Ostrave či Bratislave. Na ostravskom okruhu vydržali až do 4. septembra, keď bolo obnovené pravidelné vysielanie. Aktivitu zamestnancov televízie bežní ľudia podľa Štolla podporovali a snažili sa im pomáhať, nosili im napríklad jedlo.

Podotkol, že televízia už vtedy zohrávala v spoločnosti významnú úlohu. Pripomenul, že kým milión koncesionárov (majiteľov televízora) v ČSSR dosiahla v roku 1961, teda osem rokov po začiatku vysielania, dva milióny mala už v roku 1963 a ďalší milión v roku 1969. Šesťdesiate roky podľa neho pre televíziu znamenali raketový rast. „Takže tie pokusy o vysielanie medzi 21. augustom a 4. septembrom videlo skutočne veľa ľudí: 2,9 milióna koncesionárov krát diváci, ktorí pri tom sedeli a chodili k susedom a podobne, takže to bolo skutočne masové,“ zdôraznil. Okrem toho sa niekoľkým filmárom aj televíznym pracovníkom podarilo dostať so zábermi okupácie do Viedne a z rakúskej ORF sa tieto obrázky rozšírili do celého sveta.

Následky na seba nenechali dlho čakať - v septembri bola obnovená cenzúra. Aj napriek tomu ľudia verili, že sa situácia zmení a okupačné vojská odídu. Ich nádeje však postupne mizli. Zásadný moment pre pracovníkov televízie aj rozhlasu podľa Štolla nastal, keď v apríli 1969 ÚV KSČ prijal uznesenie, že vysielanie od 21. augusta do 4. septembra bolo ilegálne. Na základe toho, ako sa účastníci protiokupačného vysielania k udalostiam postavili, bolo rozhodnuté o ich osude.

„Novinári boli vyzvaní: kto sa bude verejne kajať, bude mu odpustené. No, samozrejme, nebolo im odpustené. Kajali sa, zlomili sa a nakoniec už nikdy nedostali tie miesta, ktoré mali predtým,“ podotkol Štoll. Dodal, že v dôsledku toho, ako sa televízia zbavila najschopnejších ľudí, prvé roky nového desaťročia výrazne klesla jej kvalita a v 70. rokoch v spoločnosti zohrávala najmä „umŕtvovaciu a zábavnú rolu“.

Tanky prišli v noci a nádej na reformy sa skončila. Historik priblížil pozadie okupácie Československa v auguste 1968.