Ani svet bez rakoviny či iných chorôb by nám nezaručil nesmrteľnosť. Vedci odhadli prirodzený strop ľudského života

Ani svet bez rakoviny, infarktov či ďalších ochorení by zrejme neznamenal nesmrteľnosť. Nový vedecký model naznačuje, že ľudský organizmus má vlastnú biologickú hranicu. Postupom času sa totiž v bunkách hromadia genetické chyby, ktorým sa nedá úplne zabrániť.

Priemerný ľudský život by za hypotetických ideálnych podmienok mohol trvať približne 146 až 194 rokov. K takémuto záveru dospeli vedci zo Skolkovského inštitútu vedy a technológií v Moskve. O ich výskume informoval vedecko-populárny magazín BBC Science Focus.

Výsledky publikovali vo vedeckom časopise NPJ Aging. Výskumníci si položili otázku, čo by sa stalo, keby ľudstvo dokázalo odstrániť všetky napraviteľné príčiny starnutia a smrti, no nedokázalo zastaviť prirodzené zmeny DNA vznikajúce počas života.

Práve tie by podľa ich modelu napokon rozhodli.

Chyby vznikajú už od počatia

Vedci sa sústredili na takzvané somatické mutácie. Ide o genetické zmeny, ktoré človek nezdedí od rodičov. Vznikajú postupne v jeho vlastných bunkách, napríklad pri ich delení alebo poškodení, a sprevádzajú organizmus prakticky od počatia.

Pri každom ďalšom delení bunky môže vzniknúť malá chyba pri kopírovaní genetickej informácie. Väčšina takýchto zmien nemá vážnejší dôsledok, počas desiatok rokov sa však môžu hromadiť.

Viac k téme

Slováci starnú rýchlejšie ako zvyšok Európy. Náš metabolický vek je o päť rokov vyšší, než si reálne pripúšťame

Problém nastáva vtedy, keď sa v jednej bunke alebo tkanive stretne nevhodná kombinácia mutácií. Môže narušiť normálne fungovanie bunky a v niektorých prípadoch sa podieľať aj na vzniku rakoviny.

Ľudské telo síce disponuje množstvom mechanizmov, ktoré poškodenú DNA opravujú alebo poškodené bunky nahrádzajú, ich možnosti však nie sú neobmedzené.

Nie všetky orgány sú navyše schopné obnovovať sa rovnako dobre. Pečeň či pľúca dokážu svoje bunky do značnej miery priebežne nahrádzať. Podstatne komplikovanejšia je situácia v mozgu a srdci, kde je schopnosť regenerácie obmedzenejšia.

Rozhodnúť by mohli mozog a srdce

Práve postupné poškodzovanie najdôležitejších orgánov by podľa modelu mohlo stanoviť konečnú hranicu ľudského života. Po dostatočne dlhom čase by sa mutácií nahromadilo toľko, že by bunky nedokázali ďalej spoľahlivo vykonávať svoje funkcie.

BBC Science Focus približuje, že výpočty vedcov stanovili typickú dĺžku života za takýchto podmienok do pásma približne 146 až 194 rokov.

Model zároveň pripúšťa mimoriadne nepravdepodobné prípady, pri ktorých by jednotlivec mohol teoreticky prekročiť aj hranicu 550 rokov. Nejde však o predpoveď, že ľudia budú v budúcnosti bežne žiť stáročia. Výpočet skúma iba jeden z mechanizmov starnutia a pracuje s hypotetickou situáciou, v ktorej by ostatné príčiny smrti a biologického úpadku prestali existovať.

Sami autori upozorňujú, že ich práca nepredstavuje úplnú teóriu starnutia. Nezahŕňa napríklad všetky vzájomné vplyvy medzi jednotlivými orgánmi ani ďalšie procesy, ktoré počas života menia fungovanie ľudského tela.

„Zahrnutie ďalších hlavných faktorov starnutia by v konečnom dôsledku mohlo otvoriť cestu ku komplexnej teórii starnutia,“ uvádzajú výskumníci. Podľa nich by si takýto cieľ vyžadoval spoluprácu viacerých vedeckých tímov.

Čítajte viac

Mäsožravec verzus vegetarián. Kto má väčšiu šancu dožiť sa stovky? Nový výskum búra jednoduché odpovede

Nie všetci vidia hranicu rovnako

K výsledkom je opatrný profesor molekulárnej biogerontológie Joao Pedro de Magalhaes z Birminghamskej univerzity. Matematický model označil za zaujímavý, upozornil však na jeho obmedzenia.

„Akýkoľvek odhad hornej hranice ľudského života založený iba na somatických mutáciách je veľmi špekulatívny, pretože zohľadňuje iba jeden z možných mechanizmov starnutia,“ povedal.

Jeho vlastný výskum pracuje aj s odlišnou možnosťou. Starnutie podľa nej nemusí byť iba dôsledkom postupného poškodzovania molekúl a hromadenia chýb. Dôležitú úlohu môže zohrávať spôsob, akým sú bunky biologicky „naprogramované“ a ako sa ich fungovanie počas života mení.

„Inými slovami, starnutie je problém informácie, a nie opotrebovania,“ vysvetlil de Magalhaes.

Ak by sa raz vedcom podarilo bunkové mechanizmy správne preprogramovať, teoretické hranice ľudského života by podľa tejto predstavy mohli byť výrazne ďalej než pri hranici 200 rokov. De Magalhaes v minulosti uvažoval dokonca o tisícoch rokov.

Takéto scenáre však zostávajú hypotetické. Obe strany sa zhodujú predovšetkým v jednom bode – veda stále nemá úplnú odpoveď na základnú otázku, prečo ľudský organizmus starne.

„Základom je, že musíme lepšie pochopiť, prečo starneme,“ skonštatoval de Magalhaes pre BBC Science Focus.