Sudca o vražde v Gelnici: Nevieme vyveštiť, čo páchateľ urobí. Či si o takéto tragédie koledujeme, je veľmi ťažká otázka (rozhovor)
Vražda 47-ročnej učiteľky z Gelnice otvorila otázky o tom, či systém dokáže včas ochrániť obete domáceho násilia. Jej manžela prepustili z väzenia len 11 dní pred tragédiou, hoci podľa dostupných informácií sa varovné signály objavovali už skôr. O tom, ako funguje ochrana obetí, zákaz priblíženia, elektronický monitoring aj práca s páchateľmi, sme sa rozprávali so sudcom a generálnym riaditeľom sekcie trestnej a restoratívnej justície Ministerstva spravodlivosti SR Danielom Petričkom.
Mohol a mal štát v prípade vraždy učiteľky z Gelnice urobiť viac?
Určite je to veľmi ťažká otázka. V tomto momente bude odpoveď asi trochu komplikovanejšie z hľadiska toho, že ja sám nemám informácie o tejto trestnej veci, iba z mediálneho priestoru. Tie nemusia byť úplne detailné.
Nepoznám ani spisový materiál, ani okolnosti. Každopádne, štát je v tomto prípade reprezentovaný konkrétnymi subjektmi, teda orgánmi činnými v trestnom konaní, políciou, prokuratúrou a súdom, ktoré vykonávali isté úkony.
Polícia tam prijala pravdepodobne trestné oznámenie, ktoré reálne vyhodnotila. Prokurátor na základe tohto trestného oznámenia a vykonaného dokazovania podal návrh na súd na vzatie do väzby, o ktorom rozhodoval sudca pre prípravné konanie. Podľa informácií, ktoré máme, následne prebehlo štandardné vyšetrovanie.
Obžaloba bola podaná pomerne rýchlo, pokiaľ som si pozrel mediálny harmonogram. Súd pomerne rýchlo rozhodol. Čiže možno povedať, že na prvý pohľad sa to javí ako štandardný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu.
A na prvý pohľad sa to nejaví ako nejaké systémové zlyhanie.
Obete domáceho násilia často nevedia, kde hľadať pomoc. Máme funkčný mechanizmus, ktorý im vie dať praktické rady v krízovej situácii?
Je pravdou, že téma ochrany obetí trestných činov alebo poškodených v trestnom konaní bola dlhodobo trochu na vedľajšej koľaji. Osobne si myslím, že posledné roky trochu napredujeme a už máme viacero funkčných mechanizmov.
Chýba nám podľa môjho názoru kvalitnejšia osveta. Možno aj kvalitnejšie vzdelávanie dotknutých subjektov, ktoré pracujú s týmito poškodenými, či už priamo, alebo nepriamo. Myslím si, že už teraz máme viacero nástrojov správneho konania, viacero nástrojov civilného práva a v konečnom dôsledku aj trestného práva, ktoré dokážu ochrániť obete trestných činov.
Posunuli sme sa v tom, ako policajti pristupujú k obetiam domáceho násilia pri prvom kontakte?
Áno, určite áno. Je však potrebné povedať aj ten druhý aplikačný rozmer.
Trestný čin nebezpečného vyhrážania patrí v aplikačnej praxi medzi pomerne časté. A prax pozná aj prípady, keď obeť nahlási trestnú činnosť a po istej dobe svoju výpoveď vezme späť alebo ju koriguje. Týmto samozrejme nechcem nič zľahčovať.
Je možno pravdou aj to, že v minulosti mohli byť tieto podania trochu bagatelizované a v konečnom dôsledku vyhodnocované len ako domáce hádky. Vždy, keď sa stane nejaká tragédia, sa pýtame, čo sme mohli urobiť viac.
Myslím si, že po obdobiach, keď aj v minulosti došlo k tragédiám, sa Policajný zbor posilnil vo vzťahu k prevencii a možno aj k špecializácii jednotlivých vyšetrovateľov a policajtov prvého kontaktu. Nebudem určite hovoriť, že je všetko absolútne dokonalé, ale myslím si, že aj policajný zbor sa posilnil vo vnímaní obete a v tom, ako s ňou má pracovať.
Môžem vyzdvihnúť viaceré nástroje, ktoré dnes máme. Máme pomerne často využívaný inštitút vykázania z obydlia podľa zákona o policajnom zbore. Dokonca nám to občas končí v trestnom konaní, keď je páchateľ vykázaný z obydlia na obdobie, povedzme, desiatich dní, príde tam znova a už ide o marenie výkonu úradného rozhodnutia.
Máme inštitút neodkladných opatrení v civilnom sporovom procese, ktorý sa tiež postupne začína využívať viac. Veľmi dobrú aktivitu robí Úrad prevencie kriminality, ktorý zriadil takmer v každom krajskom meste centrá alebo organizácie na pomoc a ochranu obetí trestných činov.
A v konečnom dôsledku, ako ultima ratio, máme aj trestné právo. Je tu inštitút elektronického monitoringu, ktorý je v podmienkach Slovenskej republiky nástrojom, ktorý dokáže čiastočne chrániť obete trestných činov.
Môžem povedať, že v tomto rozmere patríme medzi európsky unikát, keď chránime obete trestných činov aj prostredníctvom nástrojov elektronického monitoringu.
V prípade z Gelnice bol agresor vo väzbe. Súd to použil ako argument, prečo nevydal zákaz priblíženia. Nie je problémom príliš formalizované rozhodovanie súdov?
V prvom rade by som veľmi nerád komentoval rozhodnutie súdu. V konečnom dôsledku z toho hľadiska, že ho nepoznám. Nepoznám ani spisový materiál trestnoprávneho, ani civilného konania.
Ten rozmer toho, do akej miery má byť súd svojím spôsobom formálny, neformálny a vnímať aj materiálny rozmer, je určite namieste. Inštitút neodkladného opatrenia v zmysle civilného sporového poriadku reaguje aj na aktuálnu potrebu. Podľa dostupných mediálnych informácií mal návrh prísť bezprostredne po vzatí do väzby.
Čiže možno v tom momente nereaguje. Otázne je, či existovali iné nástroje, ktoré sa dali využiť alebo sa nevyužili. Veľmi ťažko to teda môžem hodnotiť.
Každopádne ide o dva samostatné režimy. Áno, občas sa môže javiť justícia ako striktne byrokratická a formálna. Ale na druhej strane musíme povedať jedno: máme pravidlá, ktoré sú uvedené v Trestnom zákone, Občianskom zákonníku, Trestnom poriadku a Civilnom sporovom poriadku. Musíme ich rešpektovať.
A pri naliehavosti zásahu, lebo vždy je to zásah do nejakých práv, ich musí súd pri svojom rozhodovaní rešpektovať.
Prečo sa zákaz priblíženia rieši v civilnom konaní, keď už v tej istej veci prebieha aj trestné konanie?
Sú to dve samostatné konania. To prvé konanie, trestné, zakladá príslušnosť v prípade spáchania trestného činu. Tam je exkluzívna ingerencia štátu. Čiže štát prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní a prokurátora vykonáva úkony.
Ak sa stane trestný čin, prokurátor je povinný ho vyšetriť, v prípade objasnenia skutku podať obžalobu a tak ďalej. V tomto prípade sa riešila trestnoprávna rovina týkajúca sa samotného skutku nebezpečného vyhrážania.
Druhá rovina neodkladného opatrenia je inštitút civilného práva, ktorý umožňuje, aby sa občania mohli domáhať obmedzenia istých práv v kontexte výkonu občianskych práv. To znamená, že ak niekto nechce, aby do rozhodnutia súdu niekto nakladal s nejakou vecou, alebo ak nechce, aby sa niekto približoval do rozhodnutia súdu, môže to využiť.
Môže sa to na prvý pohľad javiť ako trochu nezmyselné, že riešime dve osoby v dvoch konaniach. Ale ani trestný súd nemá mandát na rozhodovanie o rozvode. Trestný súd bude vždy rozhodovať tú trestnoprávnu časť, teda len to, čo mu Trestný zákon umožňuje.
A občianskoprávna rovina znamená, že tam je silná ingerencia tej strany. Zjednodušene povedané, môže nastať situácia manželov, ktorí sa rozvádzajú, a je tam aj nejaké týranie alebo ublíženie na zdraví. To bude vždy rozhodovať trestný súd. Ale rozvod a vysporiadanie majetkových práv a povinností na čas po rozvode, teda vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je už samostatné konanie.
Čiže musí to plynúť v dvoch samostatných režimoch, lebo sú to dve samostatné právne odvetvia.
Pozná právny poriadok zákaz priblíženia aj v trestnom konaní?
Áno. Čiže ak by sudca zvažoval možnosť nahradenia väzby, tak väzbu je dnes možné nahradiť aj dohľadom probačného a mediačného úradníka, prípadne za využitia technických prostriedkov. A je tam aj možnosť uloženia zákazu priblíženia sa.
Môže sa nám na prvý pohľad javiť, že je to duplicita. Ale cieľom zákonodarcu v tomto ponímaní je zabezpečiť akýsi druh nedotknuteľnosti ako v trestnom konaní, tak aj v civilnom konaní. Vždy však rešpektujúc intenzitu zásahu.
Súdy často ukladajú podmienečné tresty aj pri násilných trestných činoch. Postupujú podľa vás dostatočne dôkladne pri zvažovaní, či páchateľ môže zostať na slobode? Nekoledujeme si o takéto tragédie sami?
Je to veľmi ťažká otázka v tomto priestore. Vždy pri vyhodnocovaní každej jednej veci sudca vyhodnocuje túto vec v kontexte skutku, páchateľa a okolností. Sudca nikdy nie je veštec. Nemá vešteckú guľu a nevie, čo sa môže stať.
Poviem to možno aj v kontexte iných trestných činov. Sudca má pri ukladaní trestu nejaký diapazón možností. Má nejaké penzum informácií z vyšetrovania a má aj svoju úvahu, hodnotenie, skúsenosti a tak ďalej. Či si koledujeme, to je veľmi ťažká otázka.
Myslím si, že dnes máme veľké množstvo nástrojov na to, aby sme vedeli zabrániť páchateľom v páchaní trestnej činnosti. Čo je podľa môjho názoru dôležité, je to, akým spôsobom dnes trestáme. Či trestáme adresne, alebo formálne.
Tým nechcem komentovať žiadne rozhodnutie. Chcem len nastaviť otázku, že áno, je legitímna otázka, ako trestáme, a že je veľké množstvo podmienečných trestov.
Na druhej strane je však potrebné uviesť, že v prípade páchateľov, ktorí nemajú trestnú minulosť alebo dajme tomu aj protiprávnu minulosť, lebo protiprávna minulosť nemusí byť len trestná, môže byť aj priestupková, súd nemá dôvod páchateľa obmedzovať na osobnej slobode trestom odňatia slobody.
Súdy majú široký diapazón možností, ale je pravdou, že je namieste pýtať sa, či využívame inštitút probačného dohľadu alebo uložených primeraných povinností a obmedzení dostatočne. Či ukladáme sankciu formálnu, alebo sankciu doslova na mieru, ako to častokrát prezentujem.
Čiže áno, je to legitímna otázka. Nemyslím si, že si koledujeme, ale zase netvrdím ani, že je všetko v poriadku. Vždy to musíme veľmi individuálne posudzovať a súd nikdy nedokáže predikovať, čoho je páchateľ schopný. Môže si to myslieť, môže mať nejakú historickú skúsenosť s konkrétnym páchateľom alebo s takým typom kriminality, ale predikovať jeho možnosti je veľmi náročné.
V podobných prípadoch sa spomínajú aj elektronické náramky. Dajú sa využiť pri ochrane obetí domáceho násilia?
Áno. Všeobecne sa posledné roky pomerne veľa hovorí o restoratívnej justícii. Som presvedčený o tom, že je to správna cesta.
Tá restoratívna justícia nemá byť vnímaná iba v užšom zmysle, že chceme zabezpečiť náhradu škody. Musíme ju vnímať v širšom rozmere. V tom širšom rozmere je to pohľad na páchateľa, ale aj pohľad na obeť trestného činu.
Na páchateľa z hľadiska toho, ako ho vieme prevychovať, čiže nielen trestať. Alebo mu uložiť možno iné vhodné opatrenia, ako sú ochranné liečenia, aby sme svojím spôsobom v budúcnosti eliminovali riziko.
A na druhej strane je tu aj postoj obete trestného činu. V trestnom ponímaní môže byť poškodeným aj obchodný reťazec, ktorému niekto niečo ukradne z regálu. Áno, aj on je poškodený, ale nemusí byť obeťou trestného činu v tom užšom zmysle.
Čiže práca s poškodeným a obeťou je veľmi dôležitá. Restoratívna justícia sa naozaj snaží o uzdravenie vzťahu medzi páchateľom a obeťou vo forme náhrady škody. To je často veľmi dôležitým motívom na to, aby si poškodený povedal, že preňho je dôležité, aby dostal naspäť bicykel, ktorý mu ukradli, alebo peniaze, ktoré mu niekto ukradol.
V širšom ponímaní musíme restoratívnu justíciu vnímať v kontexte toho, ako pracovať s páchateľom, aby nepáchal trestnú činnosť. Eventuálne eliminovať to, že sa niekto v budúcnosti stane obeťou trestného činu.
Osoby probačných a mediačných úradníkov idú ruka v ruke s restoratívnou justíciou. V našich podmienkach sú prvými vykonávateľmi restoratívnej justície v praxi. Je pravda, že dlhodobo máme historický dlh v tomto odvetví a za posledný rok a pol sa to zásadne zmenilo.
Systém sa doplnil o 35 nových probačných a mediačných úradníkov, čo je podľa môjho názoru veľmi dobrý úspech z hľadiska toho, ako vieme lepšie pracovať s páchateľom. A prečo je to dôležité? Je dôležité to preto, aby sa probačný úradník dokázal lepšie, kvalitnejšie a dlhšie venovať páchateľovi a práci s ním.
Nielen s páchateľom ako jednotlivcom, ale možno aj v komunite. Preto je dôležité mať viac probačných úradníkov, aby bol pomer práce nižší. Ak si porovnáme štatistiky minulých rokov, záťaž sa pohybovala niekde okolo 150 vecí na probačného úradníka. Po navýšení sme okolo 100 vecí. Ten priemer je stále pomerne vysoký.
Elektronický monitoring je veľmi dôležitým nástrojom. Prešiel nejakým vývojom. Máme ho desať rokov, máme s ním nejaké skúsenosti. Vlajkovou loďou mal byť trest domáceho väzenia, ale prax si ho možno až tak neosvojila. Čo si však osvojila, bola náhrada väzby.
Tam vidím, že je veľmi dobre využiteľný a aplikačná prax ho využíva. Nastavili sme veľa nových procesov, ktoré urýchľujú konania. Systém operatívneho nasadzovania je už spustený a umožňuje sudcom rýchlejšie konať.
V praxi nám v minulosti vyvstal problém, keď sudcovia chceli pri návrhu na vzatie do väzby rozhodnúť o nahradení väzby použitím technických prostriedkov. Technicky to bolo ťažké zainštalovať najmä počas dní pracovného pokoja alebo sviatkov. Dnes to už dokážeme urobiť hocikedy.
Čiže je veľmi dôležité, aby aj páchateľ, ale aj sudca videli, že tento nástroj funguje. Dôležité je aj to, že patríme medzi malé množstvo krajín v Európskej únii, ktoré využívajú aj inštitút chránených osôb. Teda dokážeme cestou elektronického monitoringu chrániť aj obete trestných činov.
Dalo by sa to použiť aj v podobných prípadoch?
Áno, určite, dalo by sa to použiť. Dokážeme chrániť obydlie obete, miesto, kde býva, kde sa zdržiava a tak ďalej.
Dokonca máme viaceré skúsenosti aj z praxe, kde sme v minulosti v rámci dobrých operatívnych aktivít a manažérskych rozhodnutí prispeli k tomu, že nedošlo práve k takému útoku. Dva mesiace dozadu bol podobný problém, ktorý sme riešili. A s včasným zásahom a veľmi dobrou súčinnosťou probačnej služby, teda probačného a mediačného operačného strediska, a policajného zboru sa nám podarilo zabrániť možnému útoku. Netvrdím však, že by k nemu došlo.
Čiže ste upozornili potenciálnu obeť?
Áno. Podarilo sa nám vytvoriť mechanizmus vzájomnej spolupráce. Čiže ak sa bavíme o tom, či je to nástroj, ktorý môže pomôcť, moja odpoveď je, že určite áno. Máme k tomu aj relevantné dáta, informácie a skúsenosti, že už nám to pomohlo.
Nemalo by byť automatické, že obeť dostane informáciu o prepustení agresora na slobodu?
Áno. V aktuálnom znení Trestného poriadku tento inštitút existuje tak, že ak osoba požiada o takéto informovanie, Zbor väzenskej a justičnej stráže, respektíve súd, informuje o takomto prepustení. Čiže ide o akýsi druh návrhového konania.
Existuje aj možnosť, aby to súd urobil z úradnej moci, ak má podozrenie, že by sa to mohlo diať. Tu je však potrebné uviesť, že je veľmi náročné vyhodnotiť, čo hrozí. Ak máme prvotrestaného páchateľa, páchateľa, ktorému sa to ešte nestalo, aká je hrozba, že to môže spáchať? Tam súd trochu ťahá za kratší koniec. Je to legitímna otázka.
Vedela by obeť s takouto informáciou nejako naložiť?
Otázne je podľa môjho názoru to, do akej miery má štát zasahovať do súkromných vzťahov týchto osôb. Ak to prekročí nejakú únosnú mieru a je to už trestný čin, tak štát musí.
Čiže táto otázka je určite otvorená. Je to legitímna otázka, ktorá môže byť súčasťou legislatívy pri vybraných trestných činoch. Ak by sme si však povedali paušálne, že všade, kde je poškodený, tak sa nám v podstate stane aj to, že aj obchodný reťazec, ktorý je poškodený, by dostával takéto informácie.
Pri vybraných trestných činoch áno, môže to byť takto. Len treba myslieť aj na to B, že aj pri niektorých trestných činoch, ako sú trestné činy znásilnenia či týrania blízkej a zverenej osoby, kde sú uložené aj dlhoročné nepodmienečné tresty, sa v čase prepustenia môže zmeniť nejaký stav. Obeť už nemusí bývať na rovnakej adrese.
Treba teda myslieť aj na sprievodné problémy, ktoré to môže nastaviť. Ale áno, súhlasím s tým, že je to legitímna otázka.
Prečo sa informácia o prepustení agresora neposiela polícii elektronicky?
Elektronické doručovanie v rámci trestného konania aktuálne nie je možné. Je možné v rámci civilného sporového poriadku. Pripravovaná novela trestných kódexov, respektíve novela Trestného poriadku, už počíta s možnosťou elektronickej komunikácie.
Tento problém je však trochu širší. Áno, je to problém rýchlosti výmeny informácií. Je to problém, ktorý vidíme dlhodobo, teda do akej miery máme byť rýchli pri výmene informácií v rámci orgánov činných v trestnom konaní a oprávnených subjektov.
S Prezídiom Policajného zboru SR sme vo veľmi intenzívnom kontakte a už dlhodobo riešime intenzitu automatickej výmeny informácií. Nie preto, aby sme zaťažovali policajta, ale skôr preto, aby mal policajt tú informáciu.
V dohľadnej dobe pevne verím, že v rámci spolupráce s policajným zborom dospejeme k zhodnému riešeniu. Hľadáme riešenie, aby bol systém výmeny informácií automatický. Nielen o tom, že bol niekto prepustený, ale aj o tom, že bol niekto odsúdený, že má obmedzenie spočívajúce v zákaze pobytu, zákaz priblíženia alebo zákaz požívania alkoholu.
To sú veci, ktoré nám dnes poskytuje policajný zbor v rámci súčinnosti, a je veľmi vhodné, aby mal policajný zbor aj včasnú informáciu. Čiže áno, aj to je legitímna otázka, ale je to vec skôr technického charakteru, čiastočne legislatívneho, a verím, že sa v dohľadnej dobe vyrieši.
Generálny prokurátor po tragédii v Gelnici hovoril o potrebe reálnej systematickej práce s páchateľmi, zvlášť ak trpia závislosťami. Je práve efektivita práce s páchateľmi problémom trestnej politiky štátu?
Určite áno. Určite sa dá úplne súhlasiť s konštatovaním pána generálneho prokurátora. Naším cieľom bolo dlhodobo nastaviť systém efektívnej práce s páchateľom, či je odsúdený, alebo obvinený.
Domnievame sa, že to má presah aj na to, čo som hovoril o systéme trestania. Tento systém trestania klasickým podmienečným trestom v podstate ukladá samotnému odsúdenému povinnosť viesť riadny život. Ale pri probačnom dohľade už vieme o tejto osobe trochu viac a nútime ju, aby minimálne jednu povinnosť, ktorú jej uložíme, splnila.
Tam vidím priestor na prácu s odsúdeným. Čiže áno, systematická práca je veľmi dôležitá. Čo je však dôležité povedať - najmä pri mnohých násilných trestných činoch je to častokrát sprevádzané nielen štandardným režimom správania sa, ale je to častokrát podporené aj konzumáciou alkoholu, drog, omamných látok alebo nejakým psychickým stavom.
Tu sa možno dostaneme k otázke duševného zdravia. A k otázke duševného zdravia spoločnosti, páchateľov a tak ďalej. Nie vždy to musí byť len o trestaní. Niekedy môže byť o tom, že páchateľovi trestaním možno uškodíme. Bolo by možno lepšie zamerať sa na formu, ako ho vieme liečiť.
Máme ochranné liečenia, ústavné aj ambulantné, máme výkon detencie. Aj tento systém sa snažíme trochu prekopať. Čiže práca je určite namieste, ale tá práca nemusí byť vždy v rovine trestného práva, respektíve v rovine nejakej sankcie. Môže byť aj v rovine toho, že chceme páchateľovi odborne pomôcť.
Niekedy probačný a mediačný úradník ani v rámci probačného dohľadu nedokáže poskytnúť dobrú psychologickú pomoc. Nie je to psychiater, aby mu dokázal pomôcť takto. Čiže bavíme sa o tom, že línia sankcionovania a práce s páchateľmi nie je len v trestnoprávnej rovine, ale často aj v odbornej, medicínskej rovine.
Štatistiky o ženách zabitých partnermi alebo expartnermi naznačujú, že systém potrebuje zmenu. Príde v tejto oblasti nejaká reakcia?
Určite áno. Nepoznám tie štatistiky. Vyjadrím sa v podstate k štatistikám odsúdených osôb za trestný čin nebezpečného vyhrážania.
Chcem upozorniť na to, že Zbor väzenskej a justičnej stráže aj ministerstvo spravodlivosti pripravili v minulosti viacero aktivít, ktoré sa aktuálne rozvíjajú. V minulosti to bol projekt Šanca na návrat, teraz je to Šanca na návrat 2. Nový národný projekt Restoratívna a alternatívna justícia pre každého sa práve venuje osobám, ktoré sú po výkone trestu alebo v rámci podmienečného odsúdenia.
A práve tento projekt sa má zamerať aj na prácu s takýmito páchateľmi domáceho násilia. Čiže reagujeme na to a myslím si, že v budúcnosti to môže priniesť želaný efekt.
Budú aj legislatívne zmeny?
Áno, pripravujeme legislatívne zmeny týkajúce sa postavenia poškodených a statusu poškodených. Aktuálne je v medzirezortnom pripomienkovom konaní novela Trestného poriadku.
Pozritre si celý rozhovor.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"