Prečo iránsky režim stále prežíva? Analytik Kraus upozorňuje, že stratégia USA je v regióne zásadným problémom

Ako Kraus vysvetlil, systém sa začal formovať po (iránskej) islamskej revolúcii v roku 1979, keď najdôležitejšou opozičnou silou proti predchádzajúcemu režimu kráľovskej dynastie Pahlaví bolo práve hnutie duchovenstva. Začala sa tak vytvárať predstava, že práve duchovní by mali spravovať nielen náboženské záležitosti, ale aj tie svetské. O rok neskôr sa uskutočnilo referendum o tom, či sa Irán má stať islamskou republikou, v ktorej bude duchovenstvo a klérus zohrávať kľúčovú úlohu v riadení a smerovaní krajiny.

Paralelne s tým vznikla ústava islamskej republiky, ktorá s veľmi malými kozmetickými zmenami platí dodnes, priblížil Kraus a dodal, že existencia režimu bez zásadných zmien od roku 1980 až po dnes je v kontexte Blízkeho a Stredného východu pomerne unikátna.

Každá rodina má svojho mučeníka

V čase, keď nový systém vznikol, ešte nebol úplne konsolidovaný a stále existovala možnosť, že sa vyvinie iným smerom. V 80. rokoch však došlo k iránsko-irackej vojne a práve napadnutie vonkajším nepriateľom podľa analytika poskytlo duchovenstvu silný nástroj na mobilizáciu obyvateľstva na ideologicko-náboženskom základe.

Čítajte viac

„Moc za rúchom“ režimu. Kto je Modžtabá Chameneí? Muž bez funkcie sa stal najvyšším lídrom Iránu

„Tento prvok sa udržal počas celej vojny až do roku 1988 a režim z neho dodnes čerpá veľkú mieru legitimity. Spomienka na vojnu je stále veľmi živá. Je ťažké nájsť v Iráne rodinu, ktorá by počas vojny niekoho nestratila alebo ktorá by nemala člena rodiny zraneného či zmrzačeného v boji,“ povedal Kraus a doplnil, že problematiku musíme vnímať v kontexte šiitského islamu, ktorý bol počas celej histórie islamského sveta menšinovým smerom a vytvoril si silný kult mučeníctva. A práve vojna s Irakom tento kult výrazne posilnila, pretože prakticky každá rodina má vlastného „mučeníka“.

Pád režimu sa nekonal. Prečo?

Po smrti najvyššieho vodcu Alího Chameneího sa hovorilo o páde režimu – ten však nepadol. Systém sa podľa Krausa nedá zvrhnúť „odchodom“ jednej osoby, pretože nejde o autokraciu, ktorá by bola personifikovaná v jednej osobe. „Systém je síce centralizovaný a najvyšší duchovný vodca má mimoriadne silné právomoci, ktoré presahujú kompetencie prezidenta, no režim nestojí výlučne na jednej postave,“ vysvetlil a doplnil, že existujú mechanizmy zakotvené v ústave, ktoré zabezpečujú kontinuitu aj v prípade, že je vodca eliminovaný.

V takom prípade vzniká dočasný triumvirát, ktorý tvorí prezident, šéf justície a zástupca duchovenstva z osobitnej rady dohliadajúcej na súlad systému s náboženským právom, doplnil a dodal, že Irán sa na možnosť smrti alebo odstránenia najvyššieho vodcu pripravoval dlhodobo a systém je preto voči takejto situácii pomerne odolný.

Štát v štáte

Silnú úlohu zohrávajú aj Iránske revolučné gardy, ktoré podľa slov Krausa fungujú ako paralelná vojenská štruktúra popri regulárnej armáde Arteš. Ide o režimné ozbrojené zložky s vysokou mierou lojality, ktoré podliehajú priamo najvyššiemu duchovnému vodcovi a majú vlastnú hierarchiu velenia aj symboliku. Analytik ich do istej miery prirovnal k historickému modelu nacistického Nemecka, kde vedľa regulárnej armády Wehrmacht existovali aj jednotky SS.

Čítajte viac

Skutočnú moc v Iráne nedrží vláda, ale revolučné gardy. Tento „štát v štáte“ ovláda armádu, biznis aj strach

Revolučné gardy sa postupne stali akýmsi „štátom v štáte“. Kontrolujú značnú časť iránskej ekonomiky a ich bývalí členovia často prenikajú do najvyšších politických funkcií. V období vojenského napätia sa ich vplyv prirodzene posilňuje. Podľa Krausa však zatiaľ nie je jasné, či sa po skončení konfliktu vzdajú získanej moci, alebo sa ich postavenie stane trvalou súčasťou politického systému.

O tom, na ktorej strane stojí obyvateľstvo a aký je pravdepodobný vývin konfliktu, sa dočítate na ďalšej strane: