Pevná vôľa nestačí, boj s kilami nie je len v hlave. Prečo niektorí ľudia chudnú ťažšie než iní?
Mnohí ľudia veria, že chudnutie je len otázkou vôle a disciplíny. Odborníci však upozorňujú, že úspech pri redukcii váhy ovplyvňujú gény, hormóny, prostredie a psychológia, a preto nie každý dokáže schudnúť rovnakou silou vôle.
Boj s nadváhou
Pod článkami o chudnutí či liekoch na znižovanie váhy sa často objavujú názory, že obezita je len otázkou disciplíny alebo osobnej zodpovednosti. Mnoho ľudí – vrátane odborníkov – verí, že nadváha je výlučne otázkou voľby životného štýlu a na chudnutie stačí jesť menej a viac sa hýbať.
Štúdia publikovaná v časopise The Lancet, na ktorú upozornil portál BBC, ukázala, že osem z desiatich ľudí v USA, Veľkej Británii, Austrálii a na Novom Zélande verí, že obezite sa dá úplne predísť zodpovedným správaním.
Dietologička Bini Sureshová, ktorá 20 rokov pracuje s pacientmi trpiacimi nadváhou a obezitou, však upozorňuje, že takýto pohľad je často skreslený: „Často sa stretávam s pacientmi, ktorí sú vysoko motivovaní, informovaní a neustále sa snažia, ale napriek tomu bojujú s nadváhou.“
Rovnako aj doktor Kim Boyd, lekársky riaditeľ americkej spoločnosti WeightWatchers, ktorá ponúka služby v oblasti chudnutia, zdôrazňuje: „Výrazy ako ‚vôľa‘ a ‚sebakontrola‘ sú nesprávne. Desaťročia sa ľuďom hovorilo, aby jedli menej a viac sa hýbali, a schudnú... (Ale) obezita je oveľa zložitejšia.“
Priberanie ovplyvňuje aj biológia
Pri priberaní zohráva významnú úlohu aj genetika.
„Na množstvo pribratých kilogramov majú významný vplyv gény, ktoré sú relevantné pre každého človeka,“ vysvetľuje profesorka Sadaf Farooqi z univerzity Cambridge, konzultantka v oblasti endokrinológie, ktorá lieči pacientov s ťažkou obezitou a súvisiacimi endokrinnými poruchami.
Určité gény podľa nej ovplyvňujú mozgové dráhy, ktoré regulujú pocit hladu a sýtosti.
Napríklad varianty génu MC4R, ktorý podporuje prejedanie sa a spôsobuje, že sa cítime menej sýti, má približne pätina svetovej populácie.
Ďalšie gény zas ovplyvňujú metabolizmus – rýchlosť, akou spaľujeme kalórie. Niektorí ľudia môžu pri konzumácii rovnakého množstva jedla pribrať viac na váhe a ukladať viac tuku ako iní, alebo pri cvičení spáliť menej kalórií.
Farooqi odhaduje, že existujú pravdepodobne tisíce génov, ktoré ovplyvňujú váhu, pričom podrobne poznáme len približne 30 až 40 z nich.
Teória nastavenej telesnej hmotnosti
Bariatrický chirurg Andrew Jenkinson hovorí o „teórii nastavenej váhý“ – každý má svoju váhu, ktorú jeho mozog chápe alebo považuje za správnu – bez ohľadu na to, či ide o zdravú hmotnosť, alebo nie.
„Táto [nastavená hmotnosť] je určená genetikou, ale aj inými faktormi, ako je vaše stravovacie prostredie, stresové prostredie a spánkové prostredie,“ vysvetľuje.
Podľa tejto teórie funguje hmotnosť podobne ako termostat – organizmus sa ju snaží udržiavať na úrovni, ktorú považuje za normálnu. Keď váha klesne pod tento „cieľ“, telo reaguje zvýšeným hladom a spomalením metabolizmu, podobne ako keď kúrenie zvýši výkon pri poklese teploty. Jenkinson upozorňuje, že po nastavení tejto hranice je jej zmena len pomocou vôle mimoriadne náročná.
Jojo efekt, ktorý mnohí zažívajú pri diétach, je podľa neho prirodzenou reakciou tela: „Ak vážite 127 kg a váš mozog chce, aby ste vážili 127 kg, a vy začnete držať nízkokalorickú diétu a schudnete 12 kg, reakcia vášho tela na to je rovnaká, ako keby ste hladovali. Bude to mať za následok vlčí hlad, správanie zamerané na hľadanie potravy a nízky metabolizmus.“
Ide podľa neho o mimoriadne silné signály apetítu, ktoré sú „rovnako silné ako signál smädu, pomáhajú nám prežiť“. Nenasýtený apetít vníma ako „niečo, čo je naozaj veľmi ťažké ignorovať“.
Za týmto javom stojí hormón leptín, ktorý tukové bunky vysielajú ako signál mozgu o množstve uloženej energie. Ak leptín funguje správne, hypotalamus znižuje chuť do jedla a zrýchľuje metabolizmus, no pri vysokej hladine inzulínu sa tento signál oslabuje a mozog stráca prehľad o zásobách tuku.
Pozitívnou správou je, že tento „nastavený bod“ váhy sa dá postupne posúvať vďaka dlhodobým zmenám životného štýlu, lepšiemu spánku a zníženiu stresu, podobne ako keď sa pomaly nastavuje nový režim termostatu.
Prostredie, ktoré podporuje obezitu
Vedecké štúdie poukazujú aj na obezogénne prostredie – dostupnosť lacných, kalorických a spracovaných potravín, marketing a urbanistický dizajn. Alice Wisemanová, riaditeľka verejného zdravotníctva v Newcastle, upozorňuje: „Kaviarne, pekárne a reštaurácie. Nemôžete ísť do školy alebo do práce bez toho, aby ste neprešli okolo nejakého miesta, kde sa predáva jedlo.“
Viditeľnosť je podľa nej dôležitá – ak na ceste do práce míňate veľa reštaurácií s možnosťou vziať si jedlo so sebou, je pravdepodobnejšie, že si niečo kúpite.
„Vaše telo reaguje na jedlo, ktoré je okolo vás,“ dodáva.
Vôľa existuje – ale nie je všemocná
Podľa psychologičky Eleanor Bryantovej z Bradfordskej univerzity sa dá vôľa do určitej miery rozvíjať, no nie je nemenná: „Nie je to stále rovnaké. Ovplyvňuje to vaša nálada, únava a, pokiaľ ide o jedenie, aj to, ako ste hladní...“
Významnú úlohu zohráva podľa nej aj spôsob uvažovania. Bryantová rozlišuje medzi rigidnou a flexibilnou vôľou:
- Rigídni ľudia po malom zlyhaní často rezignujú – ak podľahnú pokušeniu, vzdajú sa (doprajú si sladkosť, no potom pokračujú v jedení sladkostí).
- Flexibilní ľudia dokážu situáciu zastaviť včas. Vedia prijať to, že si dopriali sladkosť, no následne si vedia povedať, že si ju už nedoprajú, a dodržia to.
Byť flexibilný je podľa Bryantovej oveľa úspešnejšie, hoci zároveň upozorňuje, že „prejavovať silu vôle v oblasti stravovania je pravdepodobne ťažšie ako v iných oblastiach života“.
Dietologičká Sureshová s týmto pohľadom súhlasí a dodáva, že pochopenie hraníc vlastnej vôle môže ľuďom v konečnom dôsledku pomôcť pracovať s ňou účinnejšie.
„Keď títo pacienti pochopia, že ich problém má biologické korene a nie je spôsobený nedostatkom disciplíny, a keď im bude poskytnutá podpora v podobe štruktúrovanej výživy, pravidelných stravovacích návykov, psychologických stratégií a realistických cieľov, ich vzťah k jedlu sa výrazne zlepší,“ zdôrazňuje.
Takýto prístup podľa nej pomáha posunúť sa od pocitu zlyhania a sebaobviňovania k reálnej a dlhodobo udržateľnej práci na zmene návykov.
Čo sme schopní urobiť pre krásu? Sú diéty účinné? Aký majú vplyv na naše fyzické a mentálne zdravie? Pozrite si reláciu Pozrime sa na to z 18. októbra 2024:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"