Od pustovníka, čo zložil úrad, po kardinálov v daždi. Takto vyzerali najpozoruhodnejšie konkláve v histórii
Voľba pápeža je jednou z najstarších inštitúcií katolíckej cirkvi, no nie vždy prebiehala v pokoji. Niektoré konkláve vstúpili do dejín ako symboly chaosu, politického nátlaku či nečakaných zvratov. Prinášame výber najzvláštnejších prípadov, ktoré ukazujú, že aj duchovná voľba môže mať všetky prvky drámy.
Najdlhšia voľba v histórii
Ako píše britský denník The Guardian, najdlhšie konkláve v histórii sa začalo v roku 1268 v talianskom Viterbe. Po smrti pápeža Klementa IV. sa dvadsiati kardináli mesiace nedokázali dohodnúť na jeho nástupcovi. Frakčné spory prerástli do takého patu, že traja kardináli zomreli ešte predtým, než padlo rozhodnutie.
Obyvatelia mesta preto situáciu vzali do vlastných rúk – kardinálov zamkli v paláci, zatarasili im dvere, znížili im prísun jedla na chlieb a vodu a napokon im odstránili aj strechu.
Kardináli tak zostali vystavení dažďu aj slnku, čo napokon prinieslo výsledok: pápežom sa stal Teobaldo Visconti, známy ako Gregor X. Práve on následne zaviedol každodenné hlasovanie ako základ pravidiel budúcich konkláve.
Pápežský úrad ako obchodný artikel
V polovici 11. storočia sa pápežom stal Benedikt IX., ktorý v tom čase sotva dosiahol dospelosť. Do úradu ho dostala mocná rímska rodina, ktorá si ho prakticky „kúpila“.
Lenže, ako informuje španielsky web El País, po sérii škandálov a nevhodného správania bol donútený odstúpiť výmenou za značnú finančnú kompenzáciu, ktorá sa podľa niektorých odhadov rovnala tone zlata.
Po krátkom čase sa však vďaka ozbrojenej podpore rodiny vrátil späť na Petrov stolec, aby neskôr opäť abdikoval – tentokrát s cieľom oženiť sa. Svadba sa však nikdy neuskutočnila a Benedikt IX. sa opäť pokúsil o návrat do úradu.
V dôsledku tejto chaotickej situácie sa naraz prihlásili o trón traja rôzni pápeži, čo napokon vyústilo do potreby zaviesť jasné pravidlá voľby hlavy cirkvi.
Pustovník na tróne
V roku 1294 sa cirkev nachádzala v patovej situácii – po smrti pápeža Mikuláša IV. trvalo 26 mesiacov, kým sa kardináli zhodli na nástupcovi, píše inštitút Veterum Sapienta. Keď všetky tradičné cesty zlyhali, obrátili sa na pustovníka Petra z Morrone, ktorý žil v horách stredného Talianska.
Jeho asketický život a zbožnosť urobili dojem, a tak bol napriek svojmu veku a bez skúseností korunovaný ako Celestín V. Pápežskú funkciu však nezvládal – stal sa obeťou politických hier, čelil enormnému tlaku a postupne stratil kontrolu nad cirkevným aparátom.
Po piatich mesiacoch abdikoval, čím vytvoril precedens, ktorý sa o stáročia neskôr stal základom kanonického práva umožňujúceho dobrovoľné zrieknutie sa úradu.
Cisársky zásah na poslednú chvíľu
Ako pripomína portál 30giorni, V roku 1903 sa počas konkláve odohral jeden z posledných pokusov svetskej moci ovplyvniť cirkevnú voľbu. Rakúsky cisár František Jozef využil staré právo veta a prostredníctvom poľského kardinála oznámil zamietnutie kandidatúry Mariana Rampollu, favorizovaného sekretára predchádzajúceho pápeža.
Tento krok vyvolal v konkláve pobúrenie a protesty, no aj tak sa Rampollova podpora začala rozpadávať. Z toho ťažil benátsky patriarcha Giuseppe Sarto, ktorého spočiatku nik nebral vážne. Po viacerých pokusoch odmietnuť kandidatúru napokon súhlasil, že prijme zvolenie, a stal sa pápežom Piusom X. Tento prípad sa zapísal do histórie ako posledný príklad cisárskeho zasahovania do cirkevnej voľby.
Rok troch pápežov
Rok 1978 bol jedným z najneobvyklejších v dejinách cirkvi, píše portál The Catholic Thing. Po smrti Pavla VI. bol zvolený Ján Pavol I., ktorý však zomrel už po 33 dňoch v úrade.
Po ňom nasledovalo druhé konkláve, ktoré viedlo k prelomovej voľbe poľského kardinála Karola Wojtyłu, známeho ako Ján Pavol II. Išlo o prvého neitalského pápeža po vyše 450 rokoch. Dva krátke pontifikáty a dramatický zvrat v druhom konkláve spôsobili, že rok 1978 vstúpil do dejín ako „rok troch pápežov“.
Voľba Jána Pavla II. zároveň symbolicky prelomila dominanciu Talianov v pápežskej histórii a otvorila dvere globalizácii cirkevného vedenia.