Utečenka z Charkova: Na rozlúčku som musela pobozkať steny nášho bytu
Rečiam o vojne neverili. Irina sa v prvé dni ruskej invázie na Ukrajine ani neskrývala v protiraketovom úkryte. Keď sa ocitla v blízkosti ostreľovania, precitla. Spolu s dobrou kamarátkou Mariou dúfali, že celý konflikt odznie maximálne do dvoch dní. Keď neutíchal, rozhodli sa Charkov, odkiaľ pochádzajú, opustiť a zamierili na Slovensko. Lúčenie s domovom a odchod do cudzej krajiny bol pre ne veľmi bolestivý. O svoje spomienky na úkryt a odchod z Ukrajiny sa podelili s Ta3.
Utečenka z Charkova: Na rozlúčku som musela pobozkať steny nášho bytu
Mariin denný program bol vo februári celkom rutinný. Ráno vstala, zaviedla deti do škôlky a dopravila sa do práce. Pracovala ako vedúca manažérka obchodu so športovou výživou. Popoludní na ňu čakalo karate a plávanie s deťmi, neskôr domáce úlohy, večera a stretnutie komunity zo sídliska. Skoro ráno 24. februára sa zobudila na výbuchy, a uvedomila si, že vojna, ktorú dovtedy považovala za nereálnu, sa začala. Jej rutina doslova vybuchla.
Vojne dávali dva dni
"Nemali sme pripravenú batožinu, pretože sme neverili tomu, že k vojne dôjde," povedala v rozhovore pre Ta3. "Myslela som si, že sa to po jednom-dvoch dňoch skončí," hovorí o svojej predstave krátkeho konfliktu.
Nasledujúcich 10 dní sa ukrývala spolu so susedmi, ktorí zostali rovnako ako ona v jednej z charkovských bytoviek, v pivničnom úkryte. "V prvý deň tam bolo asi 20 ľudí, potom počet prudko vzrástol. V jednej chvíli sa v úkryte vo veľkosti asi 240 metrov štvorcových, čiže asi štyroch bytov, nachádzalo 100-120 osôb," hovorí jej dobrá priateľka a suseda Irina.
Irina sa v deň invázie v úkryte neskrývala - neverila, že vojna skutočne prichádza. Situáciu začala brať seriózne až na druhý deň. Nachádzala sa blízko miesta, kde začali strieľať. Po výzve prezidenta Volodymyra Zelenského, aby šli ľudia darovať krv pre zranených vojakov, šla do jedného z charkovských centier. Podľa Irininým slov ruská armáda vtedy strieľala blízko odberového miesta, ktoré je neďaleko detskej nemocnice. V tom čase tam podľa nej zomrelo päť ľudí.
V čase, kedy Rusi neútočili, sa Maria vybrala s deťmi do svojho bytu. Jedla mali v prvé dni dostatok. Keď sa zásoby míňali, šla nakúpiť do supermarketu, no s čoraz dlhšie trvajúcim konfliktom sa zmenšovali aj tam. Na jedlo čakali v rade štyri hodiny.
Dobrovoľníci im začalo nosiť jedlo a vodu približne po siedmich dňoch, prvý týždeň si vystačili s vlastným. Irina, ktorá pracuje v charkovských komunálnych službách, si zásoby jedla rozdelila na dve časti. Prvú ponechala doma v byte, druhú časť vzala so sebou do úkrytu.
O život pri ostreľovaní Charkova zrejme prišiel aj 96-ročný muž, ktorý prežil holokaust
Rodiny zostali v Charkove
Niektoré domy totiž zostali bez vody, svetla a tepla. Obyvatelia bytovky, v ktorej bývali Maria aj Irina, však mali šťastie a mohli tak dodržiavať hygienu. "Spať v kryte bolo veľmi náročné a stresujúce, pretože tam bola zima. Dve hodiny som spala, potom bdela, a znova," opisuje Maria, ktorá utiekla pred vojnou s dieťaťom. Manžel, matka, brat s rodinou zostali v Charkove.
Irina počas rozhovoru neudrží slzy. "Na rozlúčku som pobozkala steny nášho bytu. Poďakovala som sa za šťastný život, ktorý som tu prežila. Dúfam, sa tam ešte niekedy vrátim," opísala posledné momenty.
Na Slovensko sa kamarátky odhodali vycestovať spolu. Kým sa dostali do susednej krajiny, trvalo im to štyri dni. Z Charkova do Poltavy sa presúvali autom, odtiaľ vlakom. Cesty sprevádzal pohľad na zničenú krajinu a vojská.
Bez správ o Charkove však neprežijú ani jeden deň. Dianie na Ukrajine sledujú aj po traumatizujúcich zážitkoch. Ako hovoria, psychologickú pomoc nepotrebujú, oporou sú im sociálne pracovníčky z petržalského centra Brána do života. "Páči sa mi tu. Ženy, ktoré tu pracujú, nie sú ľudia, ony sú anjeli. Veľmi nám pomáhajú, robia pre nás všetko," hovorí Maria.
Irina jej slová potvrdila. "Uvedomila som si, že toto je to miesto, kde chcem zostať. Keď sme sa stretli prvýkrát s týmito ženami, srdce mi povedalo - toto je ono. Cítime sa tu dobre. Náš problém ešte ani len nevyslovíme, a ony ho už vyriešili," uviedla pochvaľne a dodala, že im sociálne pracovníčky pomohli "so všetkým" - so školou, škôlkou, prácou. Aj vďaka nim si v priebehu niekoľkých týždňov našli prácu. Maria bude pomáhať v kuchyni v reštaurácii a Irina v obchode. A aké majú plány? "Žiť," zhodli sa na záver.