V spoločnosti sa posúva hranica úcty a bezočivosť voči zdravotníkom je stále väčšia, hovoria študentky medicíny

V spoločnosti sa posúva hranica úcty a bezočivosť voči zdravotníkom je stále väčšia, hovoria študentky medicíny
Zdroj foto: Petrin osobný archív
Budúca lekárka Petra
Slovenky Petra a Miška sú študentkami štvrtého ročníka Všeobecného lekárstva na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Obe mladé ženy si počas pandémie koronavírusu museli zvyknúť a adaptovať sa na komplikovanú situáciu, ktorú infekcia spôsobila. V rozhovore nám preto porozprávali o svojich skúsenostiach a motivácii, ktorá ich viedla k tomu, aby v štúdiu pokračovali.

Pred niekoľkými dňami musela Slovenská lekárska komora požiadať o urýchlené prijatie zákona o trestnej zodpovednosti za psychické a fyzické útoky na zdravotníkov, ktorým sú vystavovaní počas práce aj v mimopracovnom čase. Nanešťastie, Petra a Miška si túto nepríjemnú situáciu vyskúšali na vlastnej koži a to aj napriek tomu, že sa s nakazenými pacientmi pri praktickej časti svojho štúdia nestretávajú. V rozhovore nám dve nádejné búduce lekárky tiež prezradili, čo ich k tomuto kariérnemu rozhodnutiu inšpirovalo, ako fungovala dištančná forma výučby a čo všetko sa kvôli korone zmenilo. Zvedaví sme boli aj na ich skúsenosti s dnešnou polarizovanou spoločnosťou, ktorá sa rozdelila medzi očkovaných a neočkovaných ľudí. 

Petra a Miška, na úvod by nás zaujímalo, čo vás motivovalo k štúdiu lekárstva na Slovensku a akej špecializácii by ste sa chceli v budúcnosti venovať. 

Petra: Nikdy som nerozmýšľala nad iným študijným zameraním. Ako dieťa som strávila niekoľko pobytov v nemocnici, kde som sa stretávala s medikmi a už vtedy som si predstavovala, že aj ja budem jedného dňa stáť na ich mieste. V troch rokoch mi bola diagnostikovaná geneticky podmienená forma rachitídy. Predtým, ako lekári prišli na to, čo spôsobuje rednutie mojich kostí, boli ohľadom môjho stavu rodičom vyslovené rôzne diagnózy a prognózy. Napríklad si vypočuli, že mám tekutinu v mozgu, že trpím svalovou dystrofiou alebo aj to, že časom nebudem vôbec schopná chodiť. Nič z tohto sa našťastie v mojom prípade nesplnilo, ale z rozprávania mojich rodičov viem, aké ťažké je prežívať ochorenie rodinného príslušníka. Preto vo svojej praxi chcem venovať pozornosť nielen pacientom, ale aj ich blízkym. Našťastie dnes vďaka lekárom žijem plnohodnotný život a snívam o tom, že ako budúca endokrinologička budem môcť jedného dňa rovnako pomôcť svojim pacientom.

Miška: Mojou motiváciou bolo tiež to, že som sama pacientkou, ktorá má mnohé autoimunitné ochorenia a od detstva som tak trávila veľa času v nemocniciach a vyrastala som v medicínskom prostredí. To ma nejakým spôsobom formovalo a preto ma odjakživa fascinovali lekári a všetko s tým spojené. Keďže som sama bola pacientkou, tak som chcela tie svoje osobné skúsenosti využiť a posunúť ďalej mojim pacientom. Ak sa mi podarí úspešne dokončiť štúdium, tak by som sa chcela špecializovať v internistických odboroch. Dlhodobo ma najviac zaujímajú odbory ako reumatológia a imunológia. 

Ako ovplyvnila pandémia vaše štúdium? Prichádzate s covid-pozitívnymi pacientmi do kontaktu aj pri vašej praxi?

Petra: Myslím si, že pandémia pozitívne ovplyvnila modernizáciu výuky a univerzity boli doslova nútené prejsť na systém, kde sa prednášky presunuli z auly do virtuálneho prostredia, čo prináša jednu obrovskú výhodu a tou je, že k danej látke sa môžeme znovu vrátiť pri príprave na skúšku. Všetky prezentácie sú nám prístupné, čo predtým častokrát nebolo študentom umožnené. Na praxi by naši pacienti pre nás nemali predstavovať covidové riziko. Zúčastnila som sa však na plošnom testovaní, kde som sa dennodenne stretávala s pozitívnymi prípadmi. Najviac mi v pamäti utkvel manželský pár, kde manžel odchádzal s pozitívnym výsledkom a manželka zo strachu oňho začala plakať.

Miška: Vo štvrtom ročníku je štúdium sústredené na klinickú výučbu, takže sa pohybujeme výlučne iba v nemocniciach. Náš bežný deň v praxi vyzerá tak, že navštívime nejakého pacienta, predstavíme sa mu, potom sa s ním za účelom odobratia anamnézy porozprávame a následne ho vyšetríme. Všetko si pekne zapíšeme, načrtneme nejakú nami stanovenú diagnózu a ideme naspäť za lekárom. Lekárovi pacienta zreferujeme a ďalej diskutujeme o jednotlivých diagnostických a liečebných postupoch danej diagnózy. 

Pandémia nás ovplyvnila hlavne minulý rok, ktorý sme celý strávili doma. Výučba prebiehala v online forme, čo je pre štúdium medicíny nepredstaviteľné. Hľadať motiváciu na učenie bolo ťažké. My sme boli vtedy v treťom ročníku, ktorý sa sústredil na predklinické predmety. Tam sú aj predmety ako chirurgická a interná propedeutika - to sú úvodné predmety do sveta chirurgie a internej medicíny, ktoré sú nevyhnutné na to, aby sme ďalej vedeli samostatne vyšetriť pacienta či vedieť správne zapísať naše zistenia. Tento rok sme teda mali a stále máme čo doháňať.

S komplikovanou situáciou ste sa obe dokázali vysporiadať úspešne. Čo teda považujete na vašom štúdiu za najťažšie a najviac frustrujúce?

Petra: Čo je v rámci elektronizácie štúdia na druhej strane veľmi frustrujúce, sú prípady, kedy napriek dobrej vedomostnej príprave zlyhal študent na zápočte kvôli svojmu nedostatočnému technickému vybaveniu alebo zlému internetovému pripojeniu. Taktiež pre mňa subjektívne znižuje kvalitu našej výuky počet hodín praxe. Priala by som si, aby naša prax začínala už v nižších ročníkoch a bola rozsiahlejšia, pretože naštudovanie si danej problematiky v knihách sa podľa mňa nevyrovná priamej skúsenosti. Vedomosti sú cenné, ale skúsenosti ešte cennejšie.

Miška: Na túto otázku by som vedela odpovedať veľmi dlho a rozsiahlo. Nedostatkov je veľa a tie vychádzajú hlavne z úplne podfinancovaného jednak školstva a jednak zdravotníctva. Na teoretických ústavoch fakulty, kde trávime prvé tri roky štúdia, je vidieť snahu jednotlivcov, ktorí sa snažia byť inovatívni a implementovať niektoré výučbové metódy. Myslím si však, že nie vždy sa im to darí presadiť a možno nie vždy sú na to finančné prostriedky. Sú ústavy, ktoré sú super a sú ustavy, ktoré sú už roky problémové. Všetko vychádza od vedenia jednotlivých ústavov a od schopnosti adaptovať sa do výučby hodnej roku 2021. Praktická výučba tiež nie je optimálna. Keď to porovnávam s kamarátmi, ktorí študujú v zahraničí, vidím priepastné rozdiely. V nemocniciach je nás ako medikov veľa a kapacity univerzitných nemocníc nedostačujú. Jednak personálne kapacity a jednak priestorové vybavenie nemocníc je nedostačujúce. To všetko potom často vyústi v obrovský chaos.

Čo si vy osobne myslíte o povinnom očkovaní a aký máte názor na situáciu na Slovensku z hľadiska momentálnej celkovej zaočkovanosti populácie?

Petra: Ja osobne som zaočkovaná už treťou dávkou. Na začiatku očkovania som sa snažila si čo najpodrobnejšie naštudovať informácie o zložení vakcíny, jej výrobe a kvôli vysvetleniu povestného argumentu, prečo vakcína prišla na trh pre mnohých v príliš rýchlom časovom intervale. Tieto informácie som si nepozbierala preto, že by som vakcíne neverila, ale aby som vedela poskytnúť čo najlepšie odpovede na otázky ľudom, ktorí vedia, že som medik a ešte k tomu som aj zaočkovaná osoba. Žiaľ, mnohí ma nevypočuli a hneď pri prvej vete ma prerušili s nejakou "zaručenou" informáciou zo sociálnych sietí. 

Chápem obavy ľudí z vakcíny. Strach z neznámeho je úplne normálny a bežný. Argumentom mnohých je, že je ich slobodné rozhodnutie nedať sa zaočkovať. V pozadí tohto rozhodnutia však prebieha pandémia, ktorá okrem strát na životoch priniesla pre mnohých aj stratu zamestnania, krach podnikov a množstvo študentov, ktorí sú teraz odkázaní na dištančnú výuku. Zároveň spôsobila aj kritický stav zdravotníctva, v ktorom sa čerpajú zdroje, čo spôsobuje, že sú odkladané plánované operácie a iná zdravotná starostlivosť. A k antivaxerskej subkultúre, ktorá prebieha na sociálnych sieťach len toľko, že mnohí moji už doštudovaní kolegovia si sociálne siete zrušili. Bolo pre nich naozaj frustrujúce prísť po celom dni domov z nemocnice, kde k pacientom pristupovali s najlepším vedomím a svedomím a po otvorení sociálnej siete na nich vyskočili nenávistné komentáre.

Miška: Som jednoznačne zástancom povinného očkovania. Minimálne v rámci zdravotného personálu by malo byť povinné. Aj očkovanie proti hepatitíde typu B je v rámci zdravotníckeho personálu povinné a rovnako sme sa proti nej museli dať očkovať aj my, študenti medicíny. Kto iný má ísť príkladom v spoločnosti, ak nie zdravotníci? Nanešťastie sa nájdu aj študenti medicíny, ktorí sú všeobecne odporcami vakcín, čo sa ale vôbec nezhoduje so základnými medicínskymi princípmi. Tie sú založené striktne na vedeckých poznatkoch. To, že vakcíny fungujú, je štúdiami a praxou podložený fakt. Nevidím dôvod na túto paniku a ošiaľ v spoločnosti a nerozumiem, prečo ľudia nedôverujú vedeckým poznatkom, keď práve tie nás ako spoločnosť posúvajú ďalej. Zaočkovanosť je mizerná a ja len žasnem, že ľudia ešte stále nepochopili závažnosť situácie a nedali sa očkovať. Čo mi je úplne proti srsti je, keď politicky činné osoby a influenceri zneužívajú tému očkovania a covidu na dosiahnutie osobných cieľov. Šíria dezinformácie a klamstvá ohľadom tejto témy. Oni však nie sú tí, ktorí potom zachraňujú životy na ARO. Preto je nutné počúvať lekárov a vedcov a nie rýchlokvasených pseudoodborníkov. 

Prednedávnom Slovenská lekárska komora oznámila, že sa zintenzívnili fyzické a psychické útoky na zdravotníkov a preto žiada o sprísnenie zákona o trestnej zodpovednosti. Máte aj vy ako študentky skúsenosti s takýmto správaním?

Petra: Keď som sa zúčastňovala na plošnom testovaní, stretla som sa aj s ľuďmi, ktorí si vážili našu prácu a doniesli nám občerstvenie alebo nám dali niečo na pamiatku. Avšak stretla som sa aj s prípadmi, keď mi ľudia po tom, čo som tam stála 10 hodín na nohách hovorili, že ma udajú, pretože porušujem ústavu a iné slovné provokácie. Sú však známe aj oveľa závažnejšie prípady, kedy boli zdravotníci napadnutí pacientom. Smutne pozorujem ako sa v spoločnosti posúva hranica úcty. My zdravotníci obetujeme naše životy náročnému štúdiu a práci, ktorá má veľkú zodpovednosť. Musia sa naši rodinní príslušníci o nás ešte aj báť, s akým nebezpečným jedincom sa v práci stretneme?

Miška: Nanešťastie mám aj osobnú skúsenosť a viem aj o iných prípadoch, ktoré sa stali kamarátom medikom. Všetko to boli situácie z mobilných odberových miest, kde niektorí z nás robia výtery na Ag a PCR testovanie. Vulgarizmy na našu adresu sú štandardom a neraz nám ľudia povedali aj niečo v zmysle "dám ti na hubu, dal si mi to až do mozgu." Je samozrejme anatomicky nemožné niekomu zaviesť tampón až do mozgu. Sú však aj milí ľudia, ktorí poďakujú a zaželajú veľa zdaru. To vždy poteší. Avšak celkovo arogancia a bezočivosť voči zdravotníckemu personálu je stále väčšia a väčšia.

Hľadiac na vaše skúsenosti a odpovede, chceli by ste po ukončení štúdia zostať pracovať na Slovensku?

Petra: Na Slovensku ostať plánujem. Napĺňa ma komunikácia so slovenskými pacientmi a zároveň všetku starostlivosť, ktorá bola mne poskytnutá v detskom veku, chcem vrátiť späť svojim budúcim pacientom.

Miška: Vždy som chcela byť medzi tými, ktorí pomôžu v krajine niečo zmeniť a chcela som zostať. Ale posledné roky na škole ako aj pandémia koronavírusu mi ukázali, že tu nemienim ostať ani deň navyše. A môžem povedať, že je nás veľmi veľa medikov, ktorí chceme odísť do zahraničia. Nie je to len finančná motivácia, ale celkové pomery v zdravotníctve, ako vybavenie, atestačné programy, či možnosti karierného rastu. V neposlednom rade aj nálada v spoločnosti. To všetko nás presvedčilo, že chceme odísť preč.

Najnovšie k téme: KORONAVÍRUS

Mohlo by vás zaujímať

TOP videá