ROZHOVOR: Chlieb, mäso, cukor. Pripravme sa na ďalšie zdražovanie. Potravinári nevedia, kde sa ceny zastavia
Štát na naše S.O.S. vôbec nereaguje, zúfajú si potravinári, ktorí avizovali, že už ďalej nedokážu znášať vyššie vstupné náklady a žiadajú zvýšiť odbytové ceny o 10 až 20 percent. Teda ceny, za ktoré od nich kupujú výrobky obchodníci.
Či sa im to však podarí, je otázne, v spore s obchodom vždy ťahajú za kratší koniec. Situácia sa však stále zhoršuje, podľa Jany Holéciovej zo Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory môže byť rok 2022 posledný v chove ošípaných na Slovensku.
Potravinári už nie sú schopní dodávať výrobky bez toho, aby nezvýšili svoje odbytové ceny o 10 až 20 percent. Nedá sa začať inak ako príčinami. Kde všade sú?
V poslednom období sme svedkami výrazného zdražovania v mnohých segmentoch. Toto zdražovanie má aj priamy dopad na produkciu slovenských potravín. Výrazne sa navýšili ceny rozhodujúcich agrárnych komodít ako obilie či olejniny, výrazne zdraželi hnojivá, obalové materiály, papier, fólie a technológie. Momentálne sa najviac hovorí o zdražovaní energií (elektrina, plyn) a pohonných hmôt. V neposlednom rade stúpajú aj náklady na mzdy. Našim producentom tak výrazne stúpajú náklady na výrobu, a preto musia zvyšovať ceny, za ktoré predávajú svoje produkty obchodníkom. Samostatnou kapitolou je pandémia koronavírusu. Musíme zdôrazniť, že zdražovanie sa nedeje výlučne v podmienkach SR, ale sa naň treba pozerať z globálneho pohľadu – ceny rozhodujúcich komodít idú hore celosvetovo, cenové výkyvy zaznamenávajú svetové aj európske trhy. Slovensko len kopíruje tieto trendy.
Je rozdiel, či rohlík zdražie z 8 na 10 centov, čo je síce nárast o 25 percent, ale stále sú to len centy, alebo či zdraží mäso zo 7 eur na 9. Na vašej tlačovke boli cukrovarníci, vinári, pekári či zástupcovia ďalších potravinárskych subodvetví. Čiže, ak to vezmem z pohľadu spotrebiteľa - kde žiadate najvyššie navýšenie odbytových cien a kde "stačí" nárast 10 percent?
Spomínate navýšenie koncových cien, teda spotrebiteľských cien v obchodoch. Naši producenti hovoria o odbytových cenách, za ktoré predávajú svoje výrobky do obchodov. O tom, za koľko nakúpime rožky či mäso v obchode, rozhodujú obchodníci. Stúpajúce náklady sú rôzne a stále sa nejakým spôsobom vyvíjajú, aj preto hovoríme o nutnom zvýšení odbytových cien o 10 až 20 %. Zvyšovanie odbytových cien je individuálna záležitosť jednotlivých podnikateľských subjektov. Aj preto hovoríme o rozpätí 10-20% v závislosti od konkrétnych podnikov, do akej miery sú nútení hovoriť o zvýšení svojich odbytových cien.
Ktorí producenti sú z pohľadu nárastu vstupných nákladov najohrozenejší?
Každý segment je iný a každý je viac závislý na inej položke.
Mlynský priemysel je závislý predovšetkým na surovine. 70-80% nákladov na výrobu múky tvorí totiž obilie. Ceny obilia však od začiatku roku 2021 výrazne a v našich podmienkach neobvykle rastú. Cena potravinárskej pšenice bola k 30. septembru na burze MATIF Paríž 257,50 eur za tonu, k 2. novembru dosiahla hodnotu 294,50 eur za tonu, čo predstavuje mesačný nárast ceny 14,3 %.
Našim pekárom za posledné roky tvoria najvyššiu nákladovú položku osobné náklady, pretože sa výrazne zvýšila minimálna mzda a aj príplatky za nočnú prácu a prácu počas víkendov a sviatkov. Keďže je však ich výroba orientovaná najmä na nočné hodiny, stúpajú im náklady na energie a plyn. Veľký problém je aj cena pohonných hmôt.
Naše dva cukrovary v Seredi a Trenčianskej Teplej sú v rámci Slovenska najväčšími spotrebiteľmi zemného plynu v rámci potravinárskeho priemyslu, preto ich postihne najmä zvyšujúca sa cenu plynu.
V sektore hydiny pociťujú naši chovatelia a spracovatelia najmä vysoký nárast nákupných cien kŕmnych zmesí, ktoré sú medziročne vyššie až o 20 %. Náklady na krmivá pritom predstavujú 59 % všetkých nákladov spojených s výkrmom hydiny a 45 % všetkých nákladov pri produkcii vajec.
Keď vezmeme do úvahy nárast cien energií, kŕmnych zmesí, nákupných cien obilia, ktoré sa potom spracováva, a pri ktorom došlo k zvýšeniu ceny na burzách za posledný rok o 66 percent zo 150 eur za tonu na vyše 270 eur, je vaša požiadavka vôbec dostatočná? Pokryje zvýšené náklady výrobcov?
Naši producenti potravín nedokážu predpovedať budúcnosť. Nevieme, kde sa ceny zastavia a akým spôsobom bude postupovať štát. Aj preto sme v týchto dňoch informovali, že naši výrobcovia už musia ísť s cenami hore. Hovoríme teda o aktuálnom navýšení. Čo bude o pol roka, alebo o rok, nevie teraz nikto povedať.
V obchodoch sa však zvyšujú ceny už dlhšie, a práve pri potravinách je tempo inflácie markantnejšie ako pri iných segmentoch. To znamená, že doteraz zvyšoval ceny len obchod a slovenské výrobcovia z toho nič nemali? A to pritom ich nákupné ceny potravín od ich výrobcov nešli hore a nakupovali ich v tom čase za rovnaké ceny?
Aj rokovanie o odbytových cenách sa deje v určitých cykloch a časoch. Všetko je to vec dohody dvoch strán – dodávateľ vs. odberateľ. Nie je však žiadnym tajomstvom, že naši producenti dlhodobo ťahajú v agropotravinárskej vertikále za ten kratší koniec. Napríklad naši hydinári každý rok prezentujú zvyšujúce sa náklady na výrobu, ale paradoxne zaznamenávajú pokles odbytových cien. Spôsobuje to enormné množstvo lacných potravín z dovozu, ktoré doslova likvidujú našich výrobcov. Nie sme konkurencieschopní. Naši potravinári nedokážu konkurovať cenami, no dokážu konkurovať kvalitou, ktorá je vynikajúca. Dôkazom je, že tu dlhodobo nemusíme riešiť žiadne kauzy s nekvalitnou slovenskou potravinou.
Vy ste pomenovali dve možnosti riešenia: buď pomôže štát a podporí potravinárov, tak ako je to v zahraničí, alebo obchod zníži svoju maržu, aby cenový skok pre spotrebiteľa nebol taký dramatický. Nezachytil som, že by štát vo svojom prístupe niečo menil. Vy máte nejakú reakciu z ministerstva?
Nie, reakciu z MPRV SR k tejto téme po skončení našej minulotýždňovej tlačovej besedy sme oficiálne nedostali. Predpokladáme však, že sa ministerstvo pre médiá vyjadrovalo.
A po skúsenostiach z pravidelných rokovaní s obchodom o cenotvorbe je toto očakávanie, že by si reťazce znížili zisk, reálne?
Reálne je situácia veľmi dramatická a zvyšovanie cien skutočne ovplyvnilo celý proces výroby potravín. Určite dopredu nechceme komentovať, akým spôsobom sa v tejto situácii zachovajú obchodníci. Naši výrobcovia potravín, ktorí zastupujú viaceré výrobné odvetvia, už v týchto dňoch rokujú so svojimi odberateľmi, teda obchodníkmi, o možnej úprave odbytových cien za svoje výrobky. Snažia sa im odbornými argumentami vysvetliť, prečo musia pristúpiť k úprave odbytových cien. Veríme, že tieto rokovania budú mať riešenie a skončia sa pre výrobcov potravín pozitívne. Niektorí potravinári pritom už v predchádzajúcom období potvrdili, že sa im podarilo navýšiť odbytové ceny za svoje potraviny.
Ešte stále nútia obchody dodávateľov prispievať na ich komunikačné kampane?
To je otázka na samotných potravinárov.
V minulosti sa výdavky domácností na potraviny pohybovali vo výške 40 - 50 %, pričom v súčasnosti je to iba 17 - 18 %. Čo to znamená? Že medzitým zdraželo všetko a potraviny ako keby "zaostávali"?
Znamená to, že výdavky na potraviny sa v porovnaní s minulosťou radikálne nezvýšili. Napríklad naši mliekari argumentujú, že kým v časoch socializmu si ľudia mohli za jeden mesačný plat kúpiť 500 litrov mlieka, dnes si môžu za jeden mesačný plat kúpiť cca 2000 litrov mlieka. Zvyšovanie cien potravín nie je v spoločnosti populárna téma a rozhodne to nie je obľúbená téma ani našich politikov. Fakt je ale ten, že spoločnosť si mylne myslí, že potraviny sú drahé a z nejakého dôvodu /populistickými rečami politikov v priebehu rokov/ sa u nás razí trend, že potraviny musia byť lacné. Potraviny pritom nemôžu byť lacné – potravinári, poľnohospodári z ich výroby majú svoju vlastnú obživu, aj výroba potravín je podnikanie s cieľom vytvorenia zisku. Potravinár potrebuje zaplatiť ľudí, ktorí potraviny vyrobia, potrebuje zaplatiť za spotrebované energie, obaly. Poľnohospodár potrebujú zaplatiť za krmivo pre zvieratá. Všetko niečo stojí a nikto nebude vyrábať potraviny len preto, aby boli lacné. Aj preto sa snažíme citlivo, no zároveň silnými argumentami, spoločnosti vysvetľovať dôvody, prečo sú poľnohospodári a potravinári nútení zvyšovať odbytové ceny svojich výrobkov.
Niektorí producenti vyhlásili, že budú musieť skončiť s výrobou. Koľkých z vašej komory sa to týka?
Producenti potravín veria, že sa im podarí premietnuť dôsledky zdražovania vstupov na výrobu potravín aj priamo do odbytových cien potravín. Samozrejme, popri tom sa budú snažiť zabezpečiť fungovanie svojich prevádzok čo možno najdlhšie. Ani jeden podnikateľský subjekt však dlhodobo so stratou vyrábať nebude a týka sa to aj odvetvia výroby potravín. Údaje, koľko potravinárov či poľnohospodárov plánuje skončiť s výrobou, nemáme a ani sme tento údaj medzi našimi členmi nezisťovali. Vyhlásenie producentov o možnom ukončení výroby treba brať ako odpoveď na otázku – aké možné scenáre hrozia v tejto situácii. Ukončenie výroby je tým najčiernejším scenárom. Veríme a budeme robiť maximum preto, aby k takýmto scenárom nedošlo. Na existenciu potravinárskych a poľnohospodárskych podnikov je totiž naviazaný celý rad ďalších profesií a odvíja sa od nej aj zamestnanosť a vzhľad krajiny najmä vo vidieckych oblastiach Slovenska.
Kdesi som čítal, že Poliaci dokážu vyprodukovať hydinové mäso pre takmer 100 miliónov obyvateľov. Oni si môžu dovoliť dať 5 percent svojej produkcie za polovičnú cenu a neutrpia žiaden finančný šok. To sa týka aj iných komodít. Prečo to nie je tak aj u nás?
Odpoveď je: slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo dlhodobo nie je adekvátne podporované zo strany štátu. Vysoké dotácie rôznej formy, teda priame aj skryté formy podpory, priamo úmerne znižujú náklady producentov, napríklad poľských, na výrobu potravín. Pokiaľ iné krajiny nedávajú porovnateľnú výšku financií do agropotravinárstva, výroba potravín v týchto krajinách nebude nikdy cenovo konkurencieschopná s krajinami, ktoré sú veľkými donormi do poľnohospodárstva. Len investičný dlh potravinárstva sa šplhá k 1 mld. eur! Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora roky volá po intenzívnejšej podpore agropotravinárstva. Slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo však roky nie je v centre záujmu štátu. Naposledy sme to videli na výslednej podobe Plánu obnovy a odolnosti EÚ, z ktorého sme na agropotravinárstvo dostali 0 eur!
A slovenský paradox k tomu - reálne hrozí, ako ste to pomenovali na utorkovej tlačovke, že ešte aj pri bravčovom budeme plne odkázaní na zahraničie.
Áno, tento scenár reálne hrozí. V chove ošípaných už asi pol roka pociťujeme abnormálnu situáciu na trhu. Tá môže viesť až ku koncu chovu ošípaných. Ceny vstupov rastú a výkupné ceny jatočných ošípaných klesli pod výrobné náklady. Bez cielenej podpory chovatelia prestanú stratovú komoditu vyrábať. Napriek tomu, že SACHO nie je za krátkodobé nesystémové opatrenia, aktuálna situácia si žiada práve takýto zásah. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka by malo nájsť spôsob podpory, lebo realizačné ceny jatočných ošípaných sú dlhodobo nízke, čo spôsobilo, že rezervy chovateľov sú vyčerpané. Práve neustála absencia systémovej podpory spôsobila, že početné stavy prasníc za posledných 20 rokov klesli o 100-tisíc a v produkcii jatočných ošípaných sme klesli na štvrtinu. To znamená z 90 % sebestačnosti v roku 2001 na 30% dnes. Bez podpory môže byť rok 2022 rokom konca ošípaných na Slovensku. Situácia je vážna, bez cielenej krátkodobej podpory sa počet prasníc zníži už tento rok o 15 %. Udržať chov je jednoduchšie a lacnejšie ako reštartovať po kolapse. Od MPRVSR požadujeme riešiť aktuálnu situáciu. Na udržanie stavov ošípaných do konca roka tohoto je potrebných 1,5 milióna eur. Sektor ale nutne potrebuje systémovú podporu na úrovni minimálne 10 miliónov eur ročne.
Kým slovenskí výrobcovia potravín ťažko prežívajú, dva veľké obchodné reťazce, ktoré ovláda rovnaký nemecký majiteľ, zarobili za posledných päť rokov na Slovensku približne miliardu eur. Ako je to možné? Nebol by dobrý zákon o primeranom zisku obchodu?
To je presne ten paradox, ktorý vysvetľujeme a na ktorý poukazujeme. Podľa nás nadnárodné obchodné reťazce majú dostatok kapitálu na to, aby vedeli súčasnú situáciu premietnuť skutočne do zvýšených odbytových cien za potraviny. Teda, aby zdražovanie potravín na pultoch pocítili priamo aj samotní výrobcovia v podobe, že za svoj vyrobený tovar dostanú od obchodníkov zaplatené viac.