Postpandemická úzkosť je reálny problém. Mnohí majú strach z ľudského kontaktu
Počas pandémie väčšina z nás nechcela nič iné, len aby sa vrátil svet, aký sme poznali predtým. Ísť na návštevu k rodine, stretnúť sa v meste s priateľmi, ísť do práce a debatovať s kolegami. Počas lockdownu väčšine ľudí najviac chýbal práve ľudský kontakt.
Starý pocit z detstva
Mnoho ľudí sa obáva práve návratu do bežného režimu či na hromadné akcie, aké sme poznali pred covidom. Tieto pocity sú úplne normálne a treba očakávať, že náprava môže chvíľu trvať, píše web Health.
Cynthia Ackrillová, odborníčka na stres a redaktorka časopisu American Institute of Stress's Contentment Magazine prirovnáva pandemický stres z priameho kontaktu s inou osobou k stresu z verejných priestranstiev, ktorí zažívajú malé deti.
Počas pandémie sme sa naučili, že každý mimo našej bubliny predstavuje potenciálne nebezpečenstvo. "Aj ľudia, ktorých milujeme, sú nebezpečenstvom. Pýtame sa, komu máme dôverovať - a náš mozog to robí už viac ako rok,“ hovorí doktorka Ackrillová. Pri „návrate k normálnym veciam“ sa to zdá kontraproduktívne, je tu však dôvod, prečo toľko ľudí cíti váhanie.
Stále nevieme, čo je bezpečné
Mnohé opatrenia sa zrušili, vďaka vakcínam si môžeme dovoliť cítiť sa s ľuďmi bezpečnejšie aj v interiéroch. Práve v týchto situáciách môže trvať nejaký čas, kým preškolíte mozog, aby ste sa nemuseli báť socializovať sa s inými ľuďmi bez rúška, hovorí Chivonna Childsová, klinická psychologička v Centre pre zdravie dospelých na klinike v Clevelande.
Môže sa zdať, že s covidom sme už celú večnosť, ale stále ide o nový vírus, ktorý existuje iba necelé dva roky.
Stále je otázne, ako sa správať k zaočkovaným a nezaočkovaným ľuďom. Aj táto neistota môže zvýšiť úzkosť z opätovného vstupu do spoločnosti. „V otázke bezpečnosti to nie je čierno-biele, je tu veľa zmätkov,“ hovorí Ackrillová. Aj toto môže mať dopad na duševné zdravie, vysvetľuje Shannon O'Neill, odborný asistent psychiatrie, pre Health: „Neistota a tápanie v tom, čo čakať, môžu spôsobiť anticipačnú úzkosť."
Môže sa zdať, že s covidom sme už celú večnosť, ale stále ide o nový vírus, ktorý existuje iba necelé dva roky.
Trauma preživších
To, že sa pravidlá uvoľnili, je dobrá správa, ale môže byť ťažké zosúladiť súčasnú realitu s tým, na čo sme si zvykli. „Existuje toľko úrovní,“ hovorí doktorka Ackrillová. „Videli sme mnoho smútku, niektorí ľudia ho pocítili na vlastnej koži. Teraz prišla tréma.“ Doktorka vysvetľuje, že mnohí si netrúfajú prijať novú realitu aj zo strachu, že utrpenie, ktoré zažili, stratí zmysel.
Zvyškové emócie z pandémie nie sú o nič menej závažné ako úzkosť spojená s diagnostikovateľným stavom duševného zdravia. Traumu z pandémie by sme mohli prirovnať aj k post traumatickej stresovej poruche. Niektorí sa dokonca môžu cítiť vinní, že prežili bez újmy.
Ako sa vyrovnať s úzkosťou?
Mozog spracúva množstvo pocitov, keď sa prvýkrát vrátite fyzicky na pracovisko alebo navštívite koncert či iné hromadné podujatie - a tieto pocity by ste nemali ignorovať, hovorí doktorka Ackrillová: „Keď máte tieto pocity, je skutočne dôležité pomenovať ich. Pýtajte sa, čo sa s vami vlastne deje? Čo potrebujete?“
Po tom, ako pomenujete to, čo si myslíte a čo cítite, by mohlo byť užitočné vypracovať solídny plán, ako čeliť neistote v súčasnosti. „Poznajte svoje hranice a limity vopred,“ hovorí doktor O'Neill. „Pýtajte sa, čo ste ochotní tolerovať? Potom sa držte tohto plánu.“
Venujte čas tomu, aby ste zvážili, čo vás pandémia naučila a aké lekcie si z nej vezmete, radí doktorka Ackrillová. „Čo chcete, aby pre vás pandémia znamenala? Čo si z nej vezmete, kým znova vstúpite do sveta?“ Pandémia vás napríklad mohla naučiť zdravšiemu životnému štýlu, mohla vám dať viac priestoru pre seba. Ak nájdete zmysel v trápení z uplynulého roka, mohlo by to uľahčiť prechod do sveta po očkovaní, dodáva Ackrillová.
Existujú aj spôsoby, ako bojovať proti pocitu viny, ktorí cítia pozostalí. Pomôže aj to, že sa môžeme bezpečnejšie stretávať s ostatnými, hovorí Childsová. Ak sa cítite vinní za to, že ste pandémiou prešli relatívne bez újmy, môžete sa prihlásiť na dobrovoľnícke aktivity.
Mozog stálo mnoho úsilia, aby sa prispôsobil realite pandémie, dodáva doktorka Ackrillová. Mnohí sa naučili monitorovať svoje okolie. Teraz sa však snažia presvedčiť svoje telo, že nie je potrebné byť v strehu. „Je to veľa tréningu pre mozog - skutočne sme si zvykli považovať ostatných za nebezpečenstvo,“ hovorí Ackrillová. „Ak nám pandémia nepreukázala nič iné, tak to, že sme odolní,“ uzatvára Childsová.