Ide tringelt cez terminál čašníkovi? Nie tak celkom. Poplatok si ukrojí svoje, „prepitné“ zákon ani nepozná
Zákazník na termináli pridá pár eur navyše v presvedčení, že odmeňuje personál. Peniaze však najskôr putujú prevádzkovateľovi a ďalšia cesta prepitného sa môže podnik od podniku výrazne líšiť.
Zákon pojem prepitné nepozná
Práve tu sa praktická otázka mení na právnu. „Na Slovensku v súčasnosti nie je osobitná právna úprava týkajúca sa prepitného,“ vysvetľuje advokátka Radka Sláviková Geržová z advokátskej kancelárie Bratis.law.
Zákonník práce ani iné zákony podľa nej samotný pojem nedefinujú. Prepitné by zároveň automaticky nepovažovala za mzdu. Mzdu poskytuje zamestnávateľ za vykonanú prácu, zatiaľ čo typické prepitné dáva zákazník dobrovoľne nad rámec ceny služby.
Pri posudzovaní, komu peniaze patria, je podľa nej podstatná aj vôľa zákazníka.
Pri hotovosti je situácia jednoduchšia. Ak zákazník odovzdá konkrétnemu čašníkovi peniaze ako poďakovanie, možno ich posudzovať ako bezodplatné plnenie priamo zamestnancovi. Pri karte však peniaze najskôr prijíma prevádzkovateľ, čo ich právnu cestu komplikuje.
„Samotná táto technická okolnosť však logicky neznamená, že prepitné je jeho príjmom,“ upozorňuje advokátka.
Ak terminál zákazníkovi sumu prezentuje napríklad ako prepitné pre personál, podľa nej ju neposkytuje ako cenu jedla či služby, ale navyše s konkrétnym účelom – odmeniť personál. Ak by si zamestnávateľ takéto peniaze napriek preukázateľnému úmyslu zákazníka ponechal, podľa Slávikovej Geržovej môže ísť o bezdôvodné obohatenie.
Automatický nárok však zamestnanec nemá
Na druhej strane, súčasný Zákonník práce neobsahuje pravidlo, podľa ktorého musí byť každé kartové prepitné automaticky vyplatené zamestnancom.
„Zákonný nárok zamestnanca v súčasnosti neexistuje,“ konštatuje advokátka. Nárok však môže podľa nej vzniknúť napríklad z pracovnej zmluvy, vnútorného predpisu alebo za určitých okolností zo zaužívanej praxe zamestnávateľa.
To však neznamená, že prevádzkovateľ môže s peniazmi označenými ako prepitné pre personál naložiť ľubovoľne.
Platobný terminál.
Ak by zákazníkom deklaroval, že peniaze sú určené zamestnancom, no systematicky by si ich ponechával ako vlastný výnos, Sláviková Geržová považuje takýto postup za právne veľmi problematický. Podľa konkrétnych okolností by mohlo ísť o bezdôvodné obohatenie, prípadne za určitých okolností aj o podvod.
Prepitné sa môže deliť aj s kuchyňou
Neznamená to ani to, že všetko, čo zákazník pridá na termináli, musí dostať konkrétny čašník.
Ak zákazník neurčil konkrétneho príjemcu, advokátka považuje za prípustné spoločné rozdeľovanie prepitného medzi obsluhu, kuchyňu, bar alebo ďalších ľudí, ktorí sa podieľali na poskytnutí služby.
Takýto systém funguje aj v niektorých oslovených prevádzkach. Kristián napríklad uvádza, že prepitné sa u nich po skončení zmeny delí v pomere 60 ku 40 medzi obsluhu a kuchyňu.
Podstatná je však podľa advokátky transparentnosť. Zamestnanci by mali pravidlá poznať vopred a zamestnávateľ by nemal až po prijatí peňazí svojvoľne rozhodovať, komu ich vyplatí.
Sláviková Geržová preto odporúča písomnú úpravu. Nemusí byť priamo v každej pracovnej zmluve. Interný predpis môže určiť, ako sa prepitné eviduje, ktorí zamestnanci sa na ňom podieľajú, podľa akého kľúča sa rozdeľuje a kedy sa vypláca.
Keď prepitné nedostanete, dokazovanie môže byť problém
Ak zamestnávateľ kartové prepitné nevyplatí, situácia zamestnanca závisí práve od toho, aké pravidlá v podniku existujú.
Ak pracovná zmluva alebo iné záväzné pravidlá určujú, že kartové prepitné patrí zamestnancom a stanovujú spôsob jeho rozdelenia, zamestnanec môže požadovať splnenie záväzku a následne sa svojho nároku domáhať na súde.
Ak však nič nie je upravené písomne, dokazovanie je podľa advokátky výrazne komplikovanejšie. Úlohu môže zohrávať dlhodobá prax podniku, to, čo prevádzka komunikuje zákazníkom, nastavenie terminálu, predchádzajúce vyplácanie prepitného či svedecké výpovede. Nemožno pritom všeobecne povedať, že každé nevyplatené kartové prepitné predstavuje nevyplatenú mzdu.
A práve v tom spočíva najväčší rozdiel medzi tým, čo vidí zákazník, a tým, čo sa s jeho peniazmi deje ďalej.
Na termináli môže byť situácia jednoznačná: päť percent, desať percent alebo vlastná suma ako prepitné. Technológia dokáže túto sumu osobitne zaevidovať. Po zaplatení však peniaze putujú najskôr prevádzkovateľovi a pravidlá ich ďalšej cesty sa medzi podnikmi líšia.
„Súčasná právna úprava podľa môjho názoru nezodpovedá spôsobu, akým sa dnes prepitné v praxi platí,“ uzatvára Sláviková Geržová. Slovenské právo podľa nej výslovne nerieši, komu kartové prepitné patrí, kedy vzniká zamestnancovi priamy nárok na jeho vyplatenie, ako ho možno medzi personál rozdeľovať ani aký je presný právny charakter takéhoto príjmu.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"