Lasery, tiché manévre a tisíce družíc. Expert Farkas vysvetľuje, čo sa skutočne deje na orbite Zeme (rozhovor)

Vesmír sa stáva novým priestorom strategickej súťaže veľmocí. Kým USA a Čína budujú rozsiahle satelitné konštelácie, Európa zaostáva najmä v nosičoch a kadencii štartov. Tému v relácii Defence News priblížil Ondrej Farkas, člen Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity.

Spacex vyniesol na obežnú dráhu ďalšie satelity systému Starlink pomocou rakety Falcon 9
Foto: SITA/AP

Ide o absolútny vrchol vesmírneho inžinierstva, konštruktérstva, Pandorinu skrinku. Kto ju otvorí a pochopí, ako laserom rušiť satelit nepriateľskej krajiny a oveľa rýchlejšie dopraviť signál na miesto, kam potrebujem, ovládne vesmír...

Áno, ale obávam sa, že to nie je úplne technicky realizovateľné. Laser je tenký lúč a neviem si predstaviť, že by sme dokázali jedným tenkým lúčom, alebo aj veľkým množstvom tenkých lúčov, satelit zasiahnuť a ešte aj udržiavať lúč na trajektórii satelitu. Pri rádiu to nie je potrebné, pretože keď máme anténu, ktorá má polguľový vyžarovací diagram, tak sa pekne šíri všetkými smermi a ruší všetko, čo je v okolí.

Laser musí byť presne smerovaný a satelit, ktorý sa pohybuje rýchlosťou 7 či 8 kilometrov za sekundu, musí byť sledovaný. Rolu zohrávajú aj oblaky či iné premenné, preto si to neviem úplne predstaviť.

Čo si však viem predstaviť, je jadrový výbuch na orbite. Ten pre neexistujúcu atmosféru nespôsobí tlakovú vlnu, ale veľmi silný elektromagnetický impulz, ktorý by dokázal zariadenia v družiciach rušiť, respektíve dokonca aj zničiť. Ale to je podľa môjho názoru extrémne nebezpečné.

Deje sa vo vesmíre skrytá vojna? Zaoberajú sa súkromné firmy alebo armády veľmocí, vrátane Indie, použitím laseru ako zbrane? Keď ten dokáže posielať informáciu zo satelitu na satelit, tak dokáže po ňom aj vypáliť a spáliť ho...

Áno, ale to sa rozprávame o naozaj extrémne výkonných laseroch, čo je vo vesmíre problém. Síce tam máme nekonečný zdroj energie - Slnko, ktoré dodáva energiu do akumulátorov nabíjajúcich sa na palube, rozhodne to nie je tzv. „power budget“. Teda energia, ktorá by sa dala využiť na zničenie niečoho na Zemi.

Pri operáciách, kedy sa vieme priblížiť k inému satelitu, si viem predstaviť, že by sme mu laserom zničili optiku alebo inú časť elektroniky. Satelity sa však pohybujú minimálnou rýchlosťou okolo sedem až osem kilometrov za sekundu a nejdú za sebou ako po diaľnici, naopak, obiehajú na rôznych orbitách v rôznych výškach.

Na to, aby sme sa vojenským satelitom priblížili k inému takémuto satelitu, potrebujeme extrémne veľa paliva. Iónový motor má síce relatívne malú silu, ale dokáže pôsobiť extrémne dlho, pretože energiu získava zo Slnka.

To znamená, že sa lúčom vieme pomaly priblížiť na orbitu, aby sme dokázali satelit zasiahnuť, rozhodne však nevieme urobiť náhlu zmenu trajektórie. Vo vesmíre to nefunguje tak ako na Zemi.

Konflikt či „prestrelka“ nám teda na orbite nehrozí. Ako je však možné, že sa tisíce satelitov nezrazia?

Vo vesmíre je extrémne množstvo vrstiev. Satelity sa pohybujú v určitej výške a stačí, že sa dostanú o 20 kilometrov vyššie a zase majú veľmi podobnú plochu, po ktorej sa môžu pohybovať. Nazval by som to efekt cibule. V rámci cibule sa vie medzi jednotlivými vrstvami pohybovať veľké množstvo satelitov.

Druhá, nemenej dôležitá, vec, dejú sa aj situácie, keď musia urobiť tzv. Collision Avoidance Maneuver, ktorý zabráni kolízii. Hocijaká konštelácia je v jednej výške a satelity sa musia navzájom chrániť. Vieme, kde sa každý z nich nachádza, a tým pádom vieme urobiť úhybný manéver. To do istej miery dokážu aj vojenské satelity.

Vedia sa vyhnúť zrážke iba Starlink a Starlink alebo aj Starlink a Blue Origin?

Starlink aj Blue Origin. V prípade Starlinku a Blue Origin to však pravdepodobne nebude potrebné, pretože Starlink má svoju orbitu, svoju cibuľovú šupku, a Blue Origin má svoju. Vojenské satelity však šupky nemajú. Tie sú vo vesmíre, my ich vieme zo Zeme pozorovať radarmi, vidíme ich dáta, ale často nevieme, čo to je za družica.

Iba vieme, že to je nejaká družica, ktorej dáme pracovný názov, no nevieme na čo slúži.

Čína spravila tzv. Close Proximity Maneuver, keď sa priblížila na nejakých 60 či 70 kilometrov k inej ruskej alebo americkej vojenskej družici. Je to dôkazom toho, že to vôbec nie je jednoduché. Viete sa síce priblížiť, no neviete tam robiť psie kúsky.

Pozrite si celý rozhovor:

Strana 2 / 2
zdielať
zdielať
sledovať
mReportér edit
Komentáre k článku
Zdielajte článok
Sledujte ta3 na Google news po kliknuti zvoľte "Sledovať"