Voľby môžu rozhodnúť peňaženky. Világi: Umelé vytváranie koaličných blokov nemusí úplne fungovať (rozhovor)
Dôveryhodnosť lídrov, možné spájanie konzervatívnych strán aj prvé úvahy o povolebných partnerstvách. Nový prieskum prináša viacero signálov o náladách voličov. Čo tieto čísla hovoria o aktuálnom rozložení politických síl? Kto môže ešte získať či stratiť voličov a aké témy budú rozhodovať v kampani pred voľbami? Pýtali sme sa politologičky Anety Világi.
Premiér a predseda strany Smer-SD Robert Fico má podľa exkluzívneho prieskumu agentúry SANEP pre ta3 dôveryhodnosť 41 percent, Milan Uhrík 35 percent, Michal Šimečka 34 percent, Matúš Šutaj Eštok 28 percent. Nad 20 percentami sú ešte Branislav Gröhling a Milan Majerský. Čo nám hovoria tieto čísla?
Ak by sme to porovnali s podobnými prieskumami dôveryhodnosti lídrov politických strán, tak to, čo máme možnosť vidieť, je, že tie percentá sa môžu jemne odlišovať pri jednotlivých meraniach, ale stále je vidieť, že väčšina ľudí skôr nedôveruje politikom, než dôveruje.
A aj keď tu máme meranie dôvery, stále sa musíme dopočítať do 100 percent tých, ktorí nedôverujú danému politikovi, a tých je väčšina. Toto je dlhodobý trend na Slovensku.
Naozaj máme dlhodobo nízku dôveru, a to nielen v politických aktérov alebo v politikov ako takých, ale aj v inštitúcie. Politické strany ako také majú dlhodobo veľmi nízku dôveru a samotní politici tým, že zvyčajne dokážu aj viac polarizovať spoločnosť alebo vytvárať si sympatizantov a tých, ktorí ich naozaj nemajú radi, sú z hľadiska merania dôvery na tom ešte horšie.
Takže sa nebudeme pozerať na to, že Robertovi Ficovi dôveruje 41 percent voličov, ale skôr na to, že mu nedôveruje 60 percent?
Stále sa na to môžeme pozerať z jedného aj z druhého uhla pohľadu. Celkový obraz hovorí o tom, že viac ľudí mu nedôveruje než dôveruje. Ak sa však pozrieme a porovnáme samotnú dôveryhodnosť ako takú, tak môžeme vytvárať takéto rebríčky.
Dlhodobo je na Slovensku najdôveryhodnejším politikom najčastejšie prezident. A teraz nehovoríme len o konkrétnom volebnom období, ale ak si to porovnáme aj s predchádzajúcimi volebnými obdobiami, tak tam sa tá dôvera hýbe na úrovni 40 percent. Preto možno takto nameraná dôvera v prospech Roberta Fica je určitým prekvapením.
Zvyčajne tie čísla bývajú nižšie u predsedov politických strán. Pri samotných prezidentoch sa to hýbe okolo 40 percent. Určite taký rekord z pohľadu toho, koľko ľudí dôverovalo konkrétnemu politikovi, bol zaznamenaný počas prvej polovice výkonu prezidentského mandátu Zuzany Čaputovej, ktorej dôveryhodnosť sa vtedy hýbala až na úrovni 60 percent populácie.
Ak sa pozrieme ešte na tých 40 percent, ktoré má napríklad Robert Fico ako predseda Smeru, hovorí nám to, že jeho voliči mu stále čiastočne dôverujú? Ak sa pozeráme na stranu Smer ako takú, ktorá práve stráca voličov, alebo na koalíciu ako takú, z ktorej prechádzajú voliči do iných strán, hovorí nám to, že jeho kmeňoví voliči a to jadro mu ešte dôverujú?
Samotnú mieru dôveryhodnosti takto meranú nemožno úplne vzťahovať na voličské jadro politickej strany. My sa pýtame v takýchto prieskumoch ľudí všeobecne a majú sa vyjadriť ku konkrétnemu politikovi. To znamená, že napríklad aj volič vládnej koalície, ktorý nemusí pochádzať a nie je voličom samotnej strany Smer-SD, môže pociťovať voči lídrovi koalície, ktorým je Robert Fico, dôveru.
Hovorí nám to, že svoj výkon mandátu Robert Fico vykonáva dôveryhodne. Najčastejšie sa pri dôveryhodnosti zvyknú určovať a spomínať také vlastnosti, ako je napríklad kompetentnosť politika, integrita politika, morálnosť či nestrannosť politika. To sú také najčastejšie veci, ktoré zvyknú rozhodovať o dôveryhodnosti.
S nástupom sociálnych médií do toho vstupuje aj blízkosť politika voči občanom, teda spôsob komunikácie, ktorý sa snaží vyzdvihnúť autenticitu toho politika, ktorá sa môže prejavovať rôznym spôsobom, ale taká tá najčastejšia alebo tá, ktorá má možnosť osloviť voličov, je snaha vytvoriť o sebe obraz, že je jeden z vás, zachytáva činnosti politikov pri bežných činnostiach a zároveň vytvára pocit toho, že rozumie bežným občanom. A pokiaľ by sme sa pozreli na politickú komunikáciu Roberta Fica, kde má možnosť vytvárať tento svoj sebaobraz na sociálnych sieťach, tak to, čo vidíme, je naozaj kombinácia týchto dvoch polôh.
Na jednej strane je to komunikácia lídra štátu, ktorý sa prezentuje ako človek kompetentný, najmä otázky, ktoré sa týkajú zahraničnej politiky, vo veľkom komunikuje Robert Fico. A na druhej strane je to človek, ktorého vidíme prechádzať sa alebo športovať so psom pri bežnom výkone občianskych alebo ľudských činností. Tu vidíme, že kombinácia týchto dvoch možných funkcií politickej komunikácie je prítomná.
Pozrime sa aj na druhú časť prieskumu a tá sa týkala vytvorenia akéhosi konzervatívneho bloku. Síce 50 percent voličov hovorí, že by takéto možné spojenie jednotlivých konzervatívnejších strán nechcelo, ale tretina hovorí, že by to v podstate podporila. Malo by zmysel spojenie strán, ktoré majú k sebe ideologicky blízko?
Takéto meranie aj s konkrétnymi číslami láka vyvodzovať závery, ktoré by hovorili v prospech vytvorenia konzervatívneho bloku. Ale my si musíme uvedomiť, že v prieskume je to veľmi hypotetické.
Môžeme to porovnať napríklad so situáciou, keď máte petíciu pri zakladaní novej politickej strany a idete po chodníku popri stánku s petíciou, tak v princípe môžete podporiť vznik novej politickej strany, ale to neznamená, že v najbližších voľbách budete za ňu voliť.
A toto je niečo veľmi podobné, kde myšlienku vytvárania konzervatívneho bloku môže naozaj schvaľovať pomerne pôsobivé číslo občanov. Dôležité je, koľkí z nich by boli ochotní takýto blok voliť vo voľbách.
Čo by to možno mohlo priniesť? Konzervatívni voliči alebo voliči z jedného tábora už nepribudnú. Dajme tomu, že sme ich rozdelili na dve polovice a rátajme, že ešte sú tam aj nerozhodnutí voliči. Nebude ich zrejme viac, nebolo by jednoduchšie potom voliť iba jednu stranu proti tej druhej? Možno spojenie liberálov a spojenie konzervatívcov. Znamenalo by to dva smery, ale jeden z nich by si volič zrejme vybral?
Takto pretransformovať náš proporčný volebný systém, ktorý máme a ktorý je založený na súťažení viacerých politických strán aj v rámci toho istého spektra, aby sa takýmto spôsobom preformátoval na systém, kde súťažia dva dominantné ideologické bloky - to je podľa mňa také znásilnenie proporcionálneho systému.
Aj zo skúseností, ktoré máme, vieme, že v našom nastavení takéto umelé vytváranie koaličných blokov alebo volebných blokov nemusí celkom fungovať v tom zmysle, že volebná aritmetika sa neprenesie automaticky. Ak máme nejakú čiastkovú podporu, tak vytvorením bloku ju automaticky znásobíme a vytvoríme silnejšiu politickú stranu. Viaceré politické subjekty takto pohoreli a nedostali sa do parlamentu pre koalície.
Je tam iný percentuálny prah, ktorý je potrebný na vstup do parlamentu. No a pokiaľ sa bavíme o tom, čo by takýto konzervatívny blok mohol priniesť alebo pre koho by mohol byť prospešný, tak možno pre menšie konzervatívne strany, ktoré by vstúpili do koalície so silnejšou, väčšou konzervatívnou stranou. Ale ani v takomto prípade by to automaticky nezaručovalo volebný úspech, ktorý by bol garantovaný.
Sú vôbec pre jednotlivých voličov ideologické otázky dôležité? Alebo natoľko dôležité, že sa na ich základe potom pri voľbách rozhodujú? Bola tu zmena ústavy, sú tu rôzne diskusie o tom, ako podporiť alebo nepodporiť svojich politikov. Je to dôležitá otázka, ktorá môže rozhodovať aj pred nasledujúcimi voľbami. Môže byť súčasťou kampane? Alebo možno sme nadhodnotili celú túto otázku?
Nedá sa na toto jednoducho odpovedať áno alebo nie. Voličské správanie je pomerne zložitá vec. Pre časť voličov určite zohrávajú veľkú rolu. Aj ideológia je taká, ale nie u každého.
Vo všeobecnosti to, čo máme možnosť pozorovať v rámci politických vied, je, že tu je silná pozícia lídra v rámci politických strán. Odborne tomu hovoríme, že tu máme personalizáciu politiky, ktorá práve ide ruka v ruke s tým, že sa oslabujú ideologické väzby.
Alebo to, čo sme kedysi poznali ako partisanship - teda ideologickú väzbu voliča na politickú stranu ako takú bez ohľadu na to, kto ju vedie. Toto sa nám oslabuje. Na druhej strane narastá práve úloha a rola lídrov ako tých, cez ktorých sa vlastne mobilizujú voliči.
Na druhom mieste bol Milan Uhrík, predseda Republiky, s dôverou 35 percent. A to je strana, ktorá asi najčastejšie berie voličov súčasnej koalícii, respektíve sklamaných voličov. Vidíme tam potenciál, že by Republika mohla obsadiť možno aj druhé či prvé miesto?
Z pohľadu toho, či to bude prvé, či druhé miesto, si momentálne netrúfam takto predikovať.
Ak by sme sa pozreli na tvrdé voličské jadro, ktoré jednotlivé politické strany majú, tak Republika ho má stále menšie ako PS alebo Smer-SD. Z tohto pohľadu to istejšie prvenstvo má niektorá z týchto dvoch politických strán. Otázka je, koľko nových podporovateľov má šancu strana nabaliť v rámci volebnej kampane.
Pretože tá je dôležitá práve na mobilizáciu nových voličov. A tam aj samotná Republika ešte má možnosť porásť. Ale to by znamenalo, že tých sklamaných voličov súčasnej vládnej koalície musí byť dostatok na to, aby odišli k Republike.
A taktiež to znamená, že by Republika musela veľmi umne manévrovať v rámci toho, ako sa môžu politickí aktéri snažiť už pred voľbami ju vykresľovať alebo rámcovať ako potenciálneho koaličného partnera. Čo by im mohlo uškodiť, pretože sklamaní voliči zo súčasnej koalície by tomuto kroku určite nefandili.
Republika to má zatiaľ možno jednoduchšie, pretože jej voliči jej nevedia vystaviť vysvedčenie za vládnutie tým, že vlastne iba kampaňuje. Kam ešte môžu odísť okrem Republiky sklamaní voliči koalície? Do akých strán? Aj do opozičných strán?
Najčastejšie máme možnosť vidieť, že Republika je takou alternatívou z hľadiska straníckej preferencie. A potom sa najčastejšie sklamaní voliči stávajú nevoličmi alebo absentujú pri najbližších voľbách.
Toto sa môže stať tiež. Aj v súčasnosti sa to už stáva, neplatí, že každý sklamaný volič ktorejkoľvek z koaličných strán automaticky ide k Republike. Čiže to, čo určite môžeme vylúčiť, je prechod sklamaných voličov k lídrom opozície. Toto je v rámci takého polarizovaného politického systému, aký v súčasnosti máme na Slovensku, veľmi málo pravdepodobné.
S akou vážnosťou by sme sa mali ako voliči pozerať na predvolebné prieskumy rok a štvrť do volieb? Pamätáme si rôzne zmeny pozícií, keď mal ešte Igor Matovič a OĽANO do desať percent pol roka pred voľbami, a pamätáme si, že výsledok bol potom vyšší ako 25 percent. Menia sa nálady a napokon vždy rozhodujú posledné mesiace a týždne najbližšie k voľbám. Ako sa dnes pozerať na výsledky prieskumov?
Prieskumy zachytávajú nálady voličov v tú danú dobu a veľmi opisujú to, čo sa v spoločnosti a v politike v danej dobe deje. Preto je potrebné sa na ne pozrieť akoby na nejaké fotografie, ktoré zachytávajú spoločnosť v tom danom časopriestore. Čiže preferencie počas volebného obdobia nie sú úplne nepodstatné, ony vo veľkej miere naznačujú trendy a vo veľkej miere ovplyvňujú aj správanie samotných politických strán a možné kalkuly alebo možné prípadné spolupráce, o ktorých sa vlastne už aj pred samotnými voľbami rokuje a uvažuje.
Ale v rámci Slovenska je samotná volebná kampaň niekoľko týždňov pred voľbami. Ak sa bavíme o pomerne intenzívnej volebnej kampani, tak to je možno nejakého pol roka pred voľbami, keď prestáva aj platiť koaličná dohoda a samotné strany koalície vstupujú do politického boja.
Toto je veľmi dôležité obdobie, dlhodobo na Slovensku platí, že takmer tretina voličov sa rozhoduje naozaj až počas posledných dní, čiže necháva na seba kampaň pôsobiť a necháva sa presvedčiť politikmi počas posledných týždňov a dní.
Čo môže rezonovať alebo čo môže napokon rozhodnúť? Aké témy? Pamätáme si aj pred prezidentskými a parlamentnými voľbami, že dosť rezonovala Ukrajina, rezonovala vojna ako taká a zahraničná politika. Na toto dnes už asi strany staviť nemôžu. Čo by to malo byť? Bude to peňaženka občana a ekonomická situácia?
To je téma, ktorá sa tak prirodzene núka práve preto, lebo toto volebné obdobie bolo poznačené niekoľkými vlnami konsolidácie a je to zároveň téma, ktorá viacerých voličov zaujíma. Je to niečo, čo je na Slovensku stále dôležitou volebnou témou.
Zahraničnopolitické témy môžu byť niečo, čo už nebude zohrávať rolu, pretože je to už opozerané alebo je to téma, ktorá sa stala bežnou súčasťou nášho života. Téma migrácie, pokiaľ ide o Slovensko a konkrétne prejavy migračnej vlny, nikdy nebola veľkým problémom na Slovensku ako takom.
Napriek tomu sa počas minimálne dvoch parlamentných volieb stala veľmi dôležitou mobilizačnou témou v rámci kampane. A tým chcem povedať, že aj témy, o ktorých by sme si povedali, že nemusia už v najbližšom roku dominovať, sa stále môžu stať súčasťou kampane, ak sa politické strany rozhodnú práve na nich mobilizovať svojho voliča.
Celý rozhovor si môžete pozrieť vo videu nižšie.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"