Odborníci o naháňaní šéfa FPU: Hanbím sa za obe strany. Výpovedná hodnota nula, sledovanosť sto (rozhovor)
Prípad predsedu Rady FPU Matúša Oľhu, ktorý po rokovaní neodpovedal na otázky a pred novinármi utekal, otvoril širšiu diskusiu o hraniciach médií aj povinnostiach verejných funkcionárov. Odborník na protokol a etiketu Marek Trubač a bývalý novinár, kňaz a spisovateľ Karol Lovaš v ta3 hovorili o krízovej komunikácii, dôstojnosti respondenta aj o tom, kam sa podľa nich posúva slovenská žurnalistika.
Kde je hranica medzi profesionálnou žurnalistikou a naháňaním respondentov pre čísla a kliky na sociálnych sieťach? Mali by verejní funkcionári utekať pred otázkami novinárov, alebo majú byť pripravení svoje rozhodnutia vysvetľovať? Čo hovoríte na prípad šéfa FPU?
Marek Trubač: Úprimne poviem, že mám z toho pocit prenesenej hanby. Hanbím sa za obidve strany. Aj za pána Oľhu, ktorý sa v takejto neprístojnej až ľudsky nedôstojnej situácii ocitol. Čiastočne aj svojím zavinením. A určite v tom veľkú rolu hrá aj metóda a postup médií a novinárov.
Nebolo to vôbec dôstojné. Nebolo to dôstojné človeka, ktorý má 66 rokov. To je niečí dedko. A 25-ročné redaktorky ho s mobilným telefónom naháňajú a vysielajú to. Neviem, akú to má výpovednú hodnotu. Robil som redaktora, televízneho reportéra, robil som novinára aj hovorcu. Robil som aj vedúceho vydania. Ja by som toto neodvysielal.
Neodvysielal by som to preto, lebo mi to nič nepovedalo o hlavnej téme, o odpočúvaní zamestnancov FPU. Povedalo mi to len niečo o fyzickej kondícii staršieho pána, ktorý skoro skolaboval pred kamerami, ktoré ho nahrávali a zrejme sa na tom aj bavili.
Z profesionálneho pohľadu vedenie FPU v tejto krízovej komunikácii zlyhalo. To je bez debaty. Nedokážu dobre obhájiť túto pozíciu a táto situácia je seriózna, je vážna. Nedokážu ju dobre odkomunikovať. To je pravda.
Ale tá osobná, ľudská rovina je, že zlyhali aj médiá, ktoré toto vysielajú, ktoré idú tabloidným spôsobom, čiže bulvárnym spôsobom, a vedia, že to bude mať sledovanosť. Výpovedná hodnota nula bodov. Sledovanosť a záujem sto bodov, sto percent.
Z tohto pohľadu je to ukážka toho, že tá rozpoltená spoločnosť, v ktorej žijeme, bude ešte viac rozpoltená, pretože sa tu kričí po slušnosti, korektnosti a vzájomnom rešpekte. Napriek tomu, že šéf FPU má odpovedať na nepríjemné otázky, má byť na to pripravený, nebol. Neodpovedal alebo čiastočne odpovedal. Ale má nárok ísť na toaletu, má nárok sa pripraviť, zodpovedne si dopredu pripraviť odpovede a vedieť, kedy už bude nahrávanie nahrávaním, a nie že ho nahrávam hneď, ako vyjde z toalety.
Ako sa na to pozeráte z novinárskeho hľadiska?
Karol Lovaš: Úplne rovnako, ako hovoril Marek Trubač. Tá vulgarizácia, bulvarizácia a infantilizácia novinárskej práce, to, čo vnáša do verejného priestoru, prestáva byť únosná.
Tak ako hovoril Marek, môžeme si predstaviť na mieste 66-ročného pána Oľhu svojho otca, svoju matku, svoju babičku, svojho dedka. V tom prípade to prestáva byť akokoľvek smiešne. To, čo mňa na tom najviac vyrušilo, bolo vysmievanie sa a posmešky novinárov v pozadí.
To, že zlyhal pán Oľha ako vysoký štátny úradník, je jedna vec. Ale ak zlyhá vysoký štátny úradník alebo zlyhá politik, nemusí ešte automaticky zlyhať aj novinár. Príkladom môže byť americký prezident Donald Trump, ktorý sa nespráva vôbec štandardne a už vôbec nie štátnicky, ale napriek tomu nevidíme, že by sa americkí novinári k nemu správali tak, ako sa k politikom a vysokým štátnym úradníkom správajú novinári na Slovensku.
Ak sa pozrieme na vedenie FPU, rokovanie malo byť prístupné novinárom, ktorí na ňom napokon neboli. Zároveň tu máme verejného funkcionára, ktorý neodpovedá a uteká pred novinármi. Ako to malo vyzerať?
Marek Trubač: Som lektor, venujem sa mediálnym tréningom, komunikácii, prezentačným zručnostiam, ale aj etikete a protokolu. Viem z vlastnej skúsenosti, že ľudia, ktorí nastupujú do takýchto pozícií, časť takýchto ľudí predtým, ako nastúpi, alebo hneď ako nastúpi do vysokej funkcie, prejde nejakým mediálnym tréningom, pripraví si svoj mediálny tím, PR, oddelenie hovorcu, tlačové oddelenie. Skrátka pripraví sa na to, že polovica úspechu je profesionalita.
Polovica vášho úspechu je v tom, aký ste profesionál v oblasti kultúry, umenia a tak ďalej, ako manažér. A druhá polovica je v tom, ako to dokážete predať verejnosti a médiám. Nech je pán Oľha akýkoľvek odborník na oblasť kultúry, odborník na médiá a komunikáciu je slabý.
Urobil fatálnu chybu. Pri krízovej komunikácii sa hovorí, že keď zavriete tlakový hrniec, vznikne vysoký tlak a dôjde k výbuchu. Nemôžete zavrieť dvere a nekomunikovať vtedy, keď musíte komunikovať otvorene, rýchlo a pohotovo, aby ste svojej inštitúcii urobili čo najmenej škody.
Krízová komunikácia je otvorená komunikácia. A čím viac, tým lepšie. Ale pozor, treba si premyslieť každý jeden výstup. Pán Oľha jednak nevedel, čo bude hovoriť, a ani nebol pripravený na takýto mediálny záujem, na ktorý mal byť pripravený. Ale na toaletu ten človek hádam môže ísť.
Z môjho pohľadu došlo k veľkému pochybeniu aj FPU. Keď niečo tutlám, keď niečo zakrývam, tak je to pre novinára normálne ako med pre osu. Jednoducho to láka. Tam chce každý ísť. Urobili chybu. Nekomunikujú správne a to je ich chyba.
Na druhej strane, veľkú chybu, tak ako Karol povedal, robia aj novinári a médiá, ktoré robia takéto naháňačky. Že vám vlezú do limuzíny, otvoríte dvere a hneď vás nahrávajú, strčia vám tam mikrofón. Oni to vyhľadávajú.
Nebolo by zaujímavé, keby pán Oľha 20 sekúnd odpovedal. Nikto by sa o tom nerozprával. Ani ja by som tu v štúdiu nebol. Hrabal by som lístie doma v Pezinku. Dostiahli to, čo chceli.
Dá sa to čítať aj tak, že novinári poznali vedenie FPU a retorické schopnosti Matúša Oľhu, a možno rátali s tým, že to môže dopadnúť práve takto?
Karol Lovaš: Presne ako hovoríte. To je to, čo som povedal v predchádzajúcej odpovedi, keď som ako príklad uviedol prezidenta Trumpa. My tiež vieme, ako sa bude správať, ako sa správa. A napriek tomu by sme mu nemali dávať návody, že ho chceme vidieť v najnevhodnejšej forme.
Druhá vec je, že s Marekom Trubačom sme obaja zažili divoké 90. roky. Videli sme utekajúceho ministra kultúry Ivana Hudeca. Videli sme vysokého štátneho úradníka ministerstva kultúry Milana Ferka.
Ale myslím si, že brať ľuďom dôstojnosť tak, ako to dnes vidíme v prípade slovenských novinárov, ktorí sa, bohužiaľ, aj v štandardnom mediálnom priestore menia na verejných paparazzov, je niečo, čo tú spoločnosť vráža niekam, kde by nemala byť.
My často vidíme len politikov ako jednu zo strán konfliktu, že oni sú zodpovední za to, ako spoločnosť vyzerá. Ale aj posledná udalosť s pánom Oľhom ukazuje, že spoluvinníkmi nie sú len politici, ale aj novinári ako druhá časť, ktorá robí znesvárenú spoločnosť.
Pochybila podľa vás novinárska obec? Alebo tu ešte vidíme profesionalitu? Ak takéto príklady poznáme aj z minulosti, je to dnes horšie?
Karol Lovaš: To, že sa politik správa nevhodne a je neslušný, neznamená, že ja musím byť neslušný a musím sa správať nevhodne. Ak chcem kritizovať ktoréhokoľvek politika, nesmiem sa správať ako on, aby som bol dôveryhodný a aby tú kritiku odo mňa zobral.
Tu je namieste otázka, či nejde o to, že chcem získať iba lajky, nejakú pozornosť a byť chrumkavý pre nejakú stranu spoločnosti, alebo chcem naozaj tomu politikovi v úvodzovkách pomôcť v tom, aby sa zmenil po tom, čo si prečíta.
Ja som veľmi kritický, napríklad vo svojich komentároch aj voči predsedovi vlády Robertovi Ficovi. Keď sa nevhodne vyjadril na adresu novinárky STVR, veľmi kriticky som napísal veľmi tvrdé slová. Tvrdé slová však neznamenajú veľké slová.
Tvrdé slová neznamenajú, že budem vulgárny, že budem za každú cenu bulvárny a že budem ten priestor infantilizovať tým, že budem dávať rôzne prívlastky akémukoľvek politikovi. Dnes už veľkými slovami nezaujmeme. Mám pocit, že práve toto sa dostáva do verejného priestoru.
Novinári sú dnes podľa vás niekedy pre časť verejnosti „chrumkaví“. Ak sú slušní k časti politikov, druhý tábor im povie, že im nadržajú. Ako má teda vyzerať správny novinársky prístup?
Marek Trubač: Dobrý novinár nie je ten, ktorý naháňa po schodoch s kamerou, či vlastne nie s kamerou, ale s mobilným telefónom nejakého politika a vysmieva sa mu.
Dobrý novinár je taký, ktorý si s ním dohodne dopredu stretnutie, pripraví si aj ťažké otázky, dôležité témy a je taký lišiak a taký šikovný, že z neho dokáže vytiahnuť aj to, čo by normálne nepovedal.
Ale to môžete len vtedy, keď vám politik dôveruje, keď vie, že ste profesionál a vtedy s vami ide do polemiky názorov.
Pamätám si, ako sme to robili pred 25 či 26 rokmi. V roku 1999 som prišiel do Prezidentského paláca ako redaktor televízie robiť reportáž o tom, ako prišla Madeleine Albrightová, vtedajšia šéfka diplomacie USA, na Slovensko. Tesne po nástupe vlády Mikuláša Dzurindu sme sa snažili integrovať do NATO.
Pri prijatí u Rudolfa Schustera sa potkla o koberec vo veľkej sále a spadla, poviem to ľudovo, ako kabela. Padla na zem, ochrankári ju zdvihli a, samozrejme, v dnešnej dobe by to bola otváracia správa: Madeleine Albrightová spadla v Prezidentskom paláci.
Po stretnutí však za nami prišiel zamestnanec tlačového odboru kancelárie prezidenta a povedal novinárom: Prosím vás, hlavnou témou je integrácia Slovenska do NATO, viete, ako nám na tom záleží. Určite nie je hlavnou témou to, že sa potkla. Chcem vás slušne poprosiť, aby ste to neodvysielali.
Nikto to neodvysielal, nikto tú fotografiu nezverejnil. Všeobecne sme sa dohodli, že to tak nespravíme. Nedal to ani Nový Čas. A dnes, 25 či 26 rokov od roku 1999, by to dali ako prvú správu. Išlo by to ako prvé flešky, že sa jednoducho potkla a spadla.
Jednoducho sme zbulvarizovali médiá a vychovali sme aj ľudí na to, že ideme po povrchu. Ľudí zaujíma, čo mal kto oblečené, ako sa ministerka kultúry obliekla, aký má účes. Nie to, čo sa v kultúre zmenilo.
Toto je problém. Mali by sme sa vrátiť z vykoľajenej dráhy naspäť do koľají a začať sa venovať žurnalistike. Čo je teda problém v FPU? Odpočúvanie. Aj to je povrchná téma. Hlavná téma je, či sú financie na kultúru prerozdeľované seriózne, či kultúra môže rásť vďaka podpore štátu a či je to transparentné.
Toto je dôležité. Samozrejme, určite je téma aj to, ak vám niekto údajne dal odpočúvacie zariadenie. Ale zase ideme len po povrchu. Je to bulvár. A žiaľ, podľahli sme tomu obe strany. Aj my ako čitatelia si to na sociálnych sieťach pozrieme ako prvé. Cesta von z toho je, že novinári by mali byť novinármi, kuchári kuchármi a politici politikmi.
Hovoríme o tom, že sa dnes možno hľadá viac bizár a bulvárne veci ako odbornosť v tom, ako konfrontovať politikov. Novinári argumentujú tým, že politikov potrebujú zaskočiť, lebo nechcú odpovedať. Je to správne?
Karol Lovaš: To je to, čo vnímame dlhodobo. A ja som o tom už hovoril. Je to bulvarizácia, vulgarizácia a infantilizácia verejného priestoru, na ktorej sa aj médiá takýmto spôsobom spoluzúčastňujú.
Niekedy štandardné médiá, ktoré sa tvária, že sú profesionálne, zahanbujú bulvárne médiá. Príkladom z Českej republiky je ochorenie prezidenta Miloša Zemana. Vtedy bol v nemocnici odfotografovaný v nelichotivých pozíciách.
Vybavujem si, že štandardné médiá mali tie fotografie k dispozícii, ale práve denník Blesk povedal: Máme k dispozícii fotografie, ale vzhľadom na dôstojnosť prezidenta Zemana tieto fotografie nezverejníme.
To je aj príklad, ako mohli médiá zareagovať v súvislosti s pánom Oľhom. Povedať, že nedôstojne utekal, neodpovedal na otázky, máme k dispozícii filmové zábery, ale vzhľadom na dôstojnosť respondenta ich nezverejníme.
Keď sa na to pozrieme aj z pohľadu novinárov, hovoria, že nedostávajú odpovede, sú ignorovaní, politici si vyberajú, komu odpovedia a komu nie. Je aj tam problém, a preto reakcie vyzerajú takto?
Karol Lovaš: Určite áno, ale toto nie je cesta. Na tom sa asi zhodneme. Keď sa pozrieme aj na tieto zábery s pánom Oľhom a na to, čo táto kauza do budúcnosti spôsobí, komu viac pomôže a komu uškodí, tak novinári určite nebudú víťazi.
Marek Trubač: Musím priznať, že som bol aj novinár, aj hovorca, takže som si to zažil z obidvoch strán. Vždy som sa snažil byť otvorený a pomáhať novinárom v ich práci, pretože ich práca je odhaľovať a prinášať informácie.
Ale mal som rád, keď novinár išiel aj hlbšie, keď nešiel len po povrchu. Bolo to ťažšie aj pre mňa, pretože ja som ako hovorca musel hľadať viac faktov, viac argumentov a vedieť racionálne, ale niekedy aj emocionálne vykĺznuť z jeho pazúrov a nenechať sa chytiť na udicu.
Je to taký vzájomný súboj medzi novinárom a respondentom, tým politikom alebo štátnym funkcionárom. Ale nemá to byť o nenávisti. Nemá to byť o nerešpekte.
Ak som mladšia redaktorka a toto je starší pán, v etikete platí, že starší, žena a nadriadený majú prednosť. Mali by sme rešpektovať aj vek toho človeka, aj jeho ľudskú dôstojnosť. A klásť otázky tam, kde je na to priestor.
Preto hovorím, že kedysi si novinár dohodol s respondentom čas, termín, miesto a otázky. A keď aj nie otázky, tak aspoň tému. Prišli, stretli sa, pozdravili sa, porozprávali sa. Ešte sa stále nenahrávalo. Až potom sa redaktor spýtal: Môžem ísť už? Teraz sme boli offline, môžem už nahrávať? Áno, môžete. Alebo: Prepáčte, ešte sa potrebujem pripraviť. Na koľko to potrebujete? Na minútu potrebujem reakciu.
Dnes sa zmenil aj prístup politikov voči novinárom. Ako na to reagovať?
Marek Trubač: Prístup politikov je taký, že politici sú už arogantní, privlastňujú si právo nevypovedať. Alebo si povedia, čo chcú. Zosmiešňujú prácu novinárov a novinára. Nie je to tiež pekné.
Ale myslím si, že obidvom týmto táborom vyhovuje táto situácia. Že si udriem ja do novinára, novinár potom do mňa a ja do svojho súpera, oponenta. Ja stále hovorím, že pre mňa by už správy v rádiu a televízii mali byť s hviezdičkou a pre deti nad 18 rokov.
Takže by sme si mali vážiť starších politikov, ale rovnako by mali oni prejavovať rešpekt aj mladším novinárom. To sa tiež nedeje, potom je to iba akcia a reakcia.
Marek Trubač: Aj takí sú. A práve o tomto hovorím, že tejto kultúre nemôžeme prispieť nekultúrnym naháňaním niekoho, komu sa vysmievame. Dokonca sme videli, že mnohé zvukové časti tejto naháňačky boli vystrihnuté. Prečo?
Ja viem, aké to je. Zažil som, keď do redakcie prišiel novinár a povedal: To som tomu Ficovi alebo tamtomu politikovi dal. A ešte vás pochválila vedúca vydania. Áno, robí sa to.
Ale opakujem. Na prvom mieste má byť to, že novinár má prinášať témy, informovať a odhaľovať. Ale novinár má byť aj kultivovaný, slušný. Má byť nositeľom kultúrneho jazyka, pretože je tiež verejným činiteľom.
Vyšla aj správa Európskej komisie o právnom štáte, ktorá hovorí o tom, že novinári sú na Slovensku slabo chránení. Myslíte si, že slovenskí novinári nemajú dostatočnú slobodu?
Karol Lovaš: Aj to, čo sme videli s pánom Oľhom, je dôkazom toho, že sloboda novinárov na Slovensku nateraz nie je nejako ohrozená. Pokiaľ sa budú správať tak, ako sa správajú, myslím si, že budú strácať svojich sympatizantov.
Nebolo to len video s pánom Oľhom. V poslednom čase som zaregistroval výsmechy a posmešky novinárov, keď sa vysmievajú svojim respondentom a my z toho cítime, na koho strane stoja.
Toto je niečo, čo ani v 90. rokoch nebolo možné a nebolo mysliteľné. Takýmto ostentatívnym spôsobom dávať najavo respondentovi, čo si o ňom myslím. Prečo s ním chceš robiť rozhovor, keď sa k nemu správaš nedôstojne?
Kam sa to môže posunúť? Môžeme byť svedkami toho, že časť novinárov sa k politikom dostane a časť nie? Po výmene vlády to môže byť presne naopak. Bolo by to správne?
Marek Trubač: S triedením dobrých a zlých novinárov nesúhlasím. Sám som zažil situáciu, keď som nevpustil novinárku na tlačovú konferenciu k prezidentovi republiky. Stojím si za tým, pretože to bolo v situácii, keď osoba veľmi blízka pánovi prezidentovi mala vážne zdravotné problémy. Bola to hraničná situácia, ktorú som tak vyhodnotil.
Ale nesúhlasím s kategorizovaním novinárov na mojich a cudzích, na tých, ktorých pustím alebo nepustím. Aj novinár by sa však mohol vedieť obliecť, pozdraviť, slušne sa vyjadrovať. To je tá vzájomná úcta.
Takisto aj politik musí rešpektovať, že bez novinára... Dobre, dnes máme sociálne médiá, takže politici z toho ťažia. Keby sme ich vypli z Facebooku, tak by prosili a škrabkali, aby mohli ísť do každej relácie. Teraz povedia: ja nepotrebujem vašu reláciu, ja si ju robím cez livestream.
Ale novinár je takisto potrebný pre prácu politika, pretože politik musí svoju prácu vedieť prezentovať verejnosti a vy ste prostredníkmi. Vy môžete témy nastoľovať, môžete ich spracovať odborne.
Ide o to, aby novinára robil človek, ktorý to má vyštudované, aby sa stále vzdelával, aby na sebe pracoval aj z hľadiska etiky, kultivovanosti, vystupovania, odievania, celkovo slušnosti a zdvorilosti. Takému sa kľučky nebudú zamykať a nikto mu nezabuchne dvere pred nosom.
Aké máme mať očakávania od slovenskej žurnalistiky do budúcna, aj v súvislosti s tým, že dôvera v slovenské médiá klesá?
Karol Lovaš: To, čo by nám všetkým pomohlo, čo by pomohlo Slovensku, je, aby sme prestali hrať hru, obrazne povedané, na hlúpych. A ak sa politik správa nevhodne, aby sme sa nevhodne nesprávali aj my. To je cesta.
Kto prvý začne so slušnosťou, to bude základný kameň pre víťazstvo nás všetkých.
Pozrite si celý rozhovor.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"