Po víťazstve budú ešte cennejšie. Ukrajinci uprostred výbuchov zachraňujú dejiny, z frontu miznú „kamenné baby“
Zatiaľ čo na Ukrajine dunia výbuchy, v teréne prebieha tichá a nečakaná misia. Vojaci a historici odnášajú z frontu 800 rokov staré „kamenné baby“, aby ich zachránili pred zničením.
Keď sa neberú zbrane, berie sa kameň
Na východe Ukrajiny neodchádzajú z prvej línie len vojaci. Z bojovej zóny postupne miznú aj stredoveké kamenné sochy, ktoré stáročia stáli na stepiach.
Hovoria im „kamenné baby“ a majú za sebou viac než osemsto rokov histórie. Teraz ich hasiči, vojaci a historici presúvajú do bezpečia skôr, než ich zasiahne delostrelectvo.
Jedna z posledných akcií prebehla v obci Pokrovsk v Dnepropetrovskej oblasti. Historik Jurij Fanyhin spolu s tímom previezol tri nepoškodené sochy a jednu časť do Dnipra. Išlo už o dvadsiatu zachránenú sochu od začiatku rozsiahlej ruskej invázie, píše portál United24 Media.
„Neprišli strieľať, prišli zachraňovať“
Záchranné misie prebiehajú aj v ďalších obciach blízko frontovej línie. O jednej z nich písal britský denník The Guardian.
„Do dediny prišiel bradatý odborník a skupina ukrajinských vojakov so špeciálnou misiou. Nechceli strieľať na ruské jednotky. Prišli zachrániť jedinečný kus histórie skôr, než ho pohltí vojna a blížiaca sa frontová línia,“ opísal situáciu novinár Luke Harding.
Vojaci naložili vyrezávanú postavu ženy, ktorá držala obradnú nádobu, na paletu a uložili ju na nákladné auto.
⚡️ Volunteers and soldiers rescued four ancient stone “babas” from near the front line.
— UNITED24 Media (@United24media) October 9, 2025
Three complete and one partial Polovtsian sculptures from the 11–13th centuries were evacuated from Pokrovske, Dnipropetrovsk region, to Dnipro on September 16. These unique artifacts had… pic.twitter.com/nny6sQQ4tt
„Nemysleli sme si, že ju budeme musieť evakuovať. Ale musíme. Je to smutné,“ priznal Fanyhin.
„Kamenné baby“
Názov „baba“ pochádza z turkického slova balbal a znamená predok. Ide o mohutné kamenné postavy s ľudskými črtami, založenými rukami a vytesanými detailmi ako poháre, zbrane, opasky či šperky.
Sochy kedysi stáli pozdĺž stepí a ciest. Slúžili ako duchovné body, pripomienky a spomienky na predkov a taktiež ako ochrancovia územia.
Mužské postavy často niesli zbrane, ženské nádoby. V starovekej Rusi mali pomenovanie „Bovvany“. Niektoré legendy hovoria o obroch, ktorí sa pokúsili ovládnuť slnko a premenili sa na kameň.
Od začiatku plnohodnotnej vojny sa práca historikov zmenila skôr na riskantné misie. Presuny prebiehajú v oblastiach Donecka, Záporožia a Dnepropetrovskej oblasti, často pod dohľadom dronov.
„Tieto operácie prebiehajú pod neustálou hrozbou ruských dronov a delostrelectva,“ upozorňuje Fanyhin.
„Hlavné je, že stojím a som pri rozume.“ Západní chirurgovia vracajú tvár vojakom v nemocnici ohrozenej ruskými útokmi
„Bol to vojak teritoriálnej obrany. Všimol si sochu v záhrade a povedal mi o nej. Náhodou som sa rozprával s poľským priateľom, ktorý videl ďalšie. Medzi februárom a marcom sa nám podarilo zachrániť tri,“ opísal začiatky.
Riaditeľ Dneprovského múzea Oleksandr Starik vníma záchranu sôch aj ako odpor voči interpretácii dejín zo strany Moskvy. „Podľa Moskvy patria tieto územia im, podľa inej verzie sú slovanské. Nomádske národy sa do ich mýtov nehodia,“ vysvetľuje.
„Je dôležité ukázať, že na týchto územiach žili naši predkovia. Step bola zmiešaná, žilo tu viacero etnických skupín,“ dodal.
Nie každá misia končí úspechom
Nie všade sa však darí sochy dostať do bezpečia práve včas. „Potrebujeme pomoc armády, aby sme ich odtiaľ dostali. Nikto však nechce riskovať život kvôli soche. Ani ja nechcem riskovať ten svoj,“ priznal Fanyhin.
„V istom zmysle nás tie baby zachránili,“ hovorí. „Máme pocit, že robíme niečo dôležité, dokonca veľké. Ukazuje to, že Ukrajina nezabúda na svoje kultúrne dedičstvo ani keď sa bojuje.“
Posielali ich do kuchyne, dnes bojujú na fronte. Ukrajinská vojačka: Lepšie zomrieť v boji než pod troskami bytu v Kyjeve
Kamenní svedkovia
Múzeum v Dnipre dnes uchováva viac než sto sôch. Predstavuje to najväčšiu zbierku tohto typu na svete. Niektoré ostali neporušené, iné nesú stopy vojny.
Historička Oksana Semenik pripomína: „Svätyne so sochami neboli priamo pohrebiskami. Slúžili na uctievanie predkov.“
„Ide o koloniálnu politiku. Impérium potrebuje nové územie. Nezaujímajú ich pamiatky, ničia naše monumenty bombami,“ ohodnotil vojnu riaditeľ múzea.
Napriek všetkému zostáva v slovách záchrancov aj optimizmus. „Po našom víťazstve budú ešte cennejšie,“ tvrdí Fanyhin. Kým okolo znejú výstrely, kamenné baby putujú do bezpečia. Pripomínajú, že história má dlhšiu pamäť než vojna.