Odborník: Problémy nevyriešite kamerou zo supermarketu v kabíne rušňovodiča. Železnice vraj potrebujú systém
Dve nedávne kolízie vlakov – jedna pri Pezinku a druhá na východe Slovenska – vyvolali obrovský ohlas aj otázky o stave bezpečnosti našej železničnej infraštruktúry. Čo musia štát a železnice urobiť okamžite, aby sa podobné tragédie v budúcnosti neopakovali? O téme sme sa rozprávali s odborníkom na železnice Jiřím Kubáčkom.
Odborník na železničnú dopravu Jiří Kubáček upozorňuje, že hoci ide o štatisticky ojedinelé prípady, sú jasným signálom, že systém má svoje slabiny. „Rozhodne vnímam aj túto druhú nehodu, ktorá už čosi signalizuje, ale stále len ako štatistickú anomáliu. Chcem veriť, že sa pretrhne reťazec tých nešťastných udalostí,“ povedal Kubáček.
Podľa neho sa na slovenských železniciach ročne stane 15 až 20 prípadov prejdenia návestidla „Stoj“. Väčšina sa skončí bez nehody – no systém nie je nastavený tak, aby podobné chyby vždy dokázal eliminovať.
Rušňovodič len nesedí, má viac úloh
Kubáček upozorňuje na to, že rušňovodič je zahltený povinnosťami a nie všetky pracovné situácie sú pre neho bezpečné. Navyše, pri vchádzaní do stanice musí riešiť viacero krokov naraz.
„Napred je upozornený predzvesťou, že návestidlo nestojí v takej polohe, aby mu dovolilo jazdu, ale to už bolo dávno. Potom sa sústredí na zastavenie pri nástupišti. Do toho príde výpravca s rozkazom, ktorý musí prečítať, porozumieť mu, podpísať ho. A už dávno má vytesnené, že tam bolo ,stoj‘,“ vysvetlil.
Nerozhodujú podľa neho len technológie, ale aj ľudský faktor – a ten je podľa neho prirodzene zraniteľný.
Kubáček zdôraznil, že predstava rušňovodiča ako človeka, ktorý „len sedí, dostane pokyn a ide“, je mylná. Pri vchádzaní do stanice rieši súčasne niekoľko úloh.
„Vchádza na návestidlo, ktoré mu signalizuje výstrahu, upozorní ho na stoj. On to vezme na vedomie, ale potom sa sústreďuje na zastavenie pri nástupišti. To je samo osebe náročné na koncentráciu. Príde výpravca s rozkazom, ktorý musí prečítať, pochopiť, podpísať. Potom príde vlaková čata, odmávajú vlak... A tá informácia o ,stoji‘ je už dávno vytesnená,“ popísal priebeh.
Keď rušňovodič znovu vidí návestidlo – a je ďaleko – už môže byť neskoro.
„Ak je návestidlo ďaleko, ako v Rači alebo v Pezinku, a rušňovodič si až vtedy uvedomí, že svieti červená, aj keď brzdí, môže ho to vytlačiť až na výhybky. To sa presne stalo v Pezinku,“ povedal.
Zranení z vlakových nehôd môžu žiadať o odškodnenie. Príspevok sa začína na sume tritisíc eur
ETCS chýba, autoblok sa odstraňuje priskoro
Jadrom problému je podľa Kubáčka to, že staré zabezpečovacie systémy na mnohých úsekoch nedokážu rušňovodiča zastaviť v momente, keď prejde na červenú.
„Jediný, kto mu v tom dokáže zabrániť, je systém ETCS. Ten skontroluje, dokedy má povolenie na jazdu, a ak sa rušňovodič rozhodne pokračovať ďalej, nedovolí mu to. Staré systémy to nevedia,“ uviedol.
Situáciu podľa neho zhoršuje aj rekonštrukcia severného ťahu. „Je trošku škoda, keď sa teraz prechádza na ETCS na niektorých úsekoch, že sa ako prvé vytrhá starý systém autobloku. Potom dlho trvá, kým sa čaká na nový. V tom medziobdobí je trať zabezpečená ešte horšie než bola. To Česi nespravili.“
Jedným z najvážnejších trendov je podľa Kubáčka dlhodobé oslabovanie kontrolných prvkov na trati. „Historicky sa rušňovodičom pridávalo a výpravcom uberalo. Pomocník zrušený, výpravca často preč, teraz sa uvažuje o odstránení vlakvedúcich. Všetko sa to valí na rušňovodiča,“ vysvetľuje. Nie je podľa neho fér, ak systém vytvára tlak na jedného človeka a potom ho obviňuje.