Páleník: Za priemernú mzdu si dnes kúpite tri chladničky, kedysi ani jednu. Luxus výberu priniesol až november 1989
Slovensko po novembri '89 písalo podľa mnohých ekonómov úspešný príbeh. Za uplynulých 36 rokov sa životná úroveň výrazne zmenila – na potraviny či spotrebiče dnes robíme kratšie než za socializmu. Na druhej strane sme si museli zvyknúť na nezamestnanosť, trhové ceny aj drahšie bývanie. O tom, ako sme revolúciu pocítili v našich peňaženkách, sme sa rozprávali s Viliamom Páleníkom, analytikom Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Páleník považuje najväčšie prínosy trhovej ekonomiky za jednoznačné. Ako uviedol, socializmus bol obdobím nedostatku. „Vtedy bol pocit, že keď človek potrebuje niečo, tak nedá sa to kúpiť. Dnes sú obchody plné,“ povedal.
Podľa neho sa výrazne zmenila aj rozmanitosť tovarov. „Je tak obrovský výber tovarov a služieb, že človek nikdy nemá dosť peňazí. Pestrosť stúpla najmä preto, že bol liberalizovaný zahraničný obchod a dovážajú sa veci z celej planéty,“ vysvetlil.
Za ďalšiu kľúčovú zmenu považuje nové možnosti zárobku mimo bežného zamestnania. „V čase komunizmu nebola možnosť podnikať. Dnes môžu ľudia získať príjem živnosťou, úrokmi či investovaním. Výrazne stúpli aj sociálne príjmy vrátane dôchodkov,“ dodal.
Slovensko sa úspešne transformovalo - no už nás dobiehajú
Zdôraznil, že zaradenie Slovenska po roku 1989 medzi úspešné transformujúce sa ekonomiky nie je fráza, ale fakt. „Slovensko je jedna z nových krajín, ktoré sa po roku 1989 vynorili na mape sveta. A proti tým iným krajinám, podobne malým ako my, podobne novým, je to naozaj veľmi úspešný príbeh,“ uviedol.
Ako referenciu ponúkol porovnanie s krajinami, ktoré štartovali z podobných pozícií – s bývalými republikami Juhoslávie ako napríklad Macedónsko, Srbsko, Čierna hora, Bosna a Hercegovina, so štátmi postsovietskeho priestoru či pobaltskými krajinami. „Určite nikto nespochybňuje, že sme na tom lepšie ako Bielorusko. Sme na tom lepšie ako Moldavsko, ktoré sa ešte nezbavilo ruskej armády. A sme na tom lepšie ako pobaltské republiky, Litva, Lotyšsko, Estónsko,“ vysvetlil, hoci dodal, že v niektorých parametroch nás tieto štáty už dobiehajú či dokonca predbiehajú.
Význam 17. novembra preto podľa neho nemožno zľahčovať. „Je to dátum, ktorý symbolizuje celú zmenu z totalitného režimu do súčasnej trhovej ekonomiky, ktorú žijeme, ktorá je založená na demokracii, na voľbách slobodných a občianskych právach,“ povedal.
Zrušenie sviatku nie je odpoveď
Dnes (17. novembra) mal byť dňom pracovného pokoja, no mnohí do práce ísť museli. Vláda argumentuje, že pracovný deň namiesto sviatku pomôže štátnej kase o stovky miliónov eur. Páleník tento krok považuje za chybný – ekonomicky aj symbolicky.
„Podľa mňa to nie je správne, lebo dnešok je taká doba, keď by sme sa mali zamyslieť, čo bolo pred rokom 1989, čo po roku 1989. Takýto celonárodný dôvod na zamyslenie alebo oslavu je dôvod na štátny sviatok s pracovným voľnom,“ zdôraznil.
Zároveň upozorňuje, že finančný efekt zrušenia sviatku bude výrazne nižší, než uvádza vláda. Podľa jeho slov je reálne skôr približne desatina uvedených odhadov.
„Skôr je to nižšia suma, ako odhaduje vláda. Tá suma nie je tak kľúčová, ako to, že vláda priznala, že naše výdavky sú nad naše možnosti,“ vysvetlil. „Prikrývame sa väčšou perinou, ako máme.“
Páleník upozorňuje, že vláda namiesto úspor a modernizácie verejnej správy prenáša bremeno na občanov. „Vláda povedala: viac pracujte a potom si budeme môcť dovoliť dávky a dôchodky. Takýto spôsob je príliš jednoduchý, moderné ekonomiky takto nefungujú,“ podotkol.
Firmy, ktoré dali zamestnancom voľno aj napriek zrušeniu sviatku, podľa neho konali najmä z morálnych dôvodov. Pri ekonomickom dopade totiž zohráva veľkú rolu typ odvetvia.
Príkladom je aj fakt, že viacero veľkých firiem dalo ľuďom voľno aj bez ohľadu na vládny krok – podľa Páleníka z morálnych dôvodov. Banky síce zavreli pobočky, ale „ekonomický efekt“ je pri mnohých sektoroch minimálny, keďže ich služby bežia online. Naopak, odvetvia s pásovou výrobou pracujú ďalej naplno.
Porovnanie minulosti s dnešnou dobou
Páleník reagoval aj na časté nostalgické spomienky na lacné potraviny za socializmu, mnohí nostalgicky hovoria o mlieku za dve koruny. „Pamätám si, že polotučné mlieko v igelitovom sáčku stálo dve koruny päť. Ten sáčok mal špecifickú vôňu, po slovensky smrdel,“ povedal.
Sáčky sa často rozlepili, mlieko sa kazilo, presakovalo do tašiek a rýchlo zapáchalo. V prepočte na čas potrebný na jeho kúpenie bolo lacné len zdanlivo.
„Na to kvalitné mlieko v krabici sa teraz robí štyri až päť minút. Vtedy to bolo sedem. Aj to najlacnejšie mlieko je teraz lacnejšie, ak porovnáme odpracovaný čas,“ uviedol.
Aj v prípade chleba upozornil, že dnešné produkty majú inú kvalitu a variabilitu: „Teraz si vieme vybrať akúkoľvek múku, akýkoľvek druh, tie staré komunistické chleby boli neporovnateľné.“
Rovnaké je to podľa neho s chlebom či ďalšími základnými potravinami. Hoci nostalgické spomienky pripomínajú nízke ceny, realitou je, že potraviny boli často nedostatkové. Mäso, citrusy či kvalitné pečivo neboli samozrejmosťou, a to ani v krajinách ako Československo, ktoré patrilo v rámci socialistického bloku medzi najvyspelejšie. Problém podľa Páleníka nebol v cenách, ale v kvalite, balení či dostupnosti. Dnešné potraviny sú drahšie, no ľudia si ich môžu dovoliť viac, čo potvrdzujú aj údaje o tom, koľko potravín si možno kúpiť za priemernú mzdu.
Zásadným rozdielom je tiež dostupnosť tovarov dlhodobej spotreby. Pred rokom 1989 bolo mimoriadne náročné kúpiť si chladničku, práčku alebo televízor, nehovoriac o autách, na ktoré sa čakalo roky.
„Za priemernú mzdu si dnes môžete kúpiť tri chladničky, pred 36 rokmi ani jednu,“ pripomína Páleník. Socialistická výroba zápasila s nedostatkom súčiastok, s nízkou kvalitou a úplnou absenciou konkurencie. Západné výrobky sa nesmeli dovážať, a tak domácim výrobcom stačilo naplniť sovietsky trh, ktorý bol schopný odkúpiť všetko, čo vyrobili. „Keď to všetko ide na odbyt, tak prečo by sme sa s tým trápili,“ opisuje mentalitu doby.
Lacné bývanie je mýt
V rozhovore sa analytik vyjadril aj k mýtu o lacnom bývaní. Zdôrazňuje, že ľudia si byty nekupovali, ale dostávali do nájmu, pričom s nimi nemohli voľne nakladať. „Štát nedával byty. Štát prenajímal byty. Nemohli sa voľne predať, kúpiť, vymeniť ani zdediť,“ vysvetlil. Pridelenie bytu záviselo od rozhodnutia úradov, často sprevádzaného úplatkami a tzv. odstupným. Družstevné byty si navyše vyžadovali nemalé vstupné poplatky, ktoré dosahovali niekoľko mesačných platov. Až po roku 1989 došlo k privatizácii, vďaka ktorej sa mnohé byty dostali do rúk ich nájomníkov za symbolické sumy. Preto je podľa Páleníka zavádzajúce porovnávať dnešné ceny bytov s minulosťou, keďže vtedy nešlo o trh, ale o systém prideľovania.
Osobitnou témou je nezamestnanosť, ktorú si niektorí pamätajú ako prakticky neexistujúcu. Páleník pripomína, že dôvod bol jednoduchý – nezamestnanosť bola trestným činom. „Za komunizmu bola nezamestnanosť, nie že nebola. Ona bola trestným činom. Bolo tzv. príživníctvo,“ zdôraznil. Každý musel byť zamestnaný, inak riskoval sankcie. Mnohí pracovali v úplne zbytočných pozíciách, ktoré vznikali len preto, aby bol každý „niekde umiestnený“. Disidenti boli nútení pracovať ako kotolníci či upratovači, hoci mali vysoké vzdelanie.
Po roku 1989 nastala podľa Páleníka „šoková terapia“ a nezamestnanosť vyskočila až k 20 percentám. Dnes je podľa neho situácia stabilizovaná a približne päťpercentná nezamestnanosť nie je problémom, ale prirodzeným javom trhovej ekonomiky.
Spoločnosť podľa Páleníka urobila veľký krok vpred, čo však neznamená, že dnešná ekonomika nečelí vážnym problémom. Aj preto považuje zrušenie voľného dňa 17. novembra za krok, ktorý nerieši nič zásadné. „Viac robiť ešte neznamená, že sa budeme mať lepšie. Treba robiť aj hlavou – účelnejšie,“ uzatvára.
Celý rozhovor s Viliamom Páleníkom, analytikom Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied, si môžete pozrieť vo videu nižšie.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"