Tri roky čakania, týždeň strachu, jedno objatie. Ako babka zobrala vnučku z oblasti, ktorej velia Rusi, za mamou
Deväťročná Solomija a jej stará mama Buňa žili tri a pol roka uviaznuté v dedine na juhu Ukrajiny. Ich útek do bezpečia si vyžiadal roky plánovania. Dievčatko totiž nemalo pas, len rodný list. Keď ju po takom dlhom čase videla jej matka, nevedela o nej takmer nič – dievčatko bolo smutné, ustráchané a utiahnuté. Našli si k sebe cestu? O ich stretnutí aj o tom, ako vojna vplýva na tých najmenších, píše v reportáži denník The Washinghton Post.
Na ukrajinskej hranici na ne čakali záchranári už niekoľko dní. O dvojici nevedeli takmer nič – vedeli len mená a mali fotografiu, aby ich spoznali. V to júnové ráno boli posledné z najnovšej skupiny Ukrajincov utekajúcich pred ruskou okupáciou. Meškali a záchranári mali obavy.
Ich cesta viedla okolo množstva kontrolných stanovíšť, ktoré majú zabrániť ľuďom ako ony odísť. Aj obyčajná správa v mobile podporujúca Ukrajinu mohla byť dôvodom na zatknutie, preto Buňa nechala svoj telefón doma. Pomáhala im tajná sieť dobrovoľníkov.
O stovky kilometrov ďalej, na predmestí Kyjeva, na ne čakala Marička, matka Solomije.
Z bezpečnostných dôvodov im The Washinghton Post nezverejnil priezviská a starú mamu oslovoval len prezývkou.
Solomija
Jej tvár je prázdna a neistá. Cesta trvala viac ako týždeň – dlhšie než očakávali, pretože mali problémy s rodným listom. Solomija má do krvi ohryzené prsty a nohy plné pľuzgierov. Bez svojej starej mamy – jedinej ženy, ktorú pozná ako matku – sa bojí ísť sama aj na toaletu.
Buňa odovzdala pohraničníkovi lístok, ten zdvihol červeno-bielu rampu. „Aký je dnes deň?“ spýtala sa ho. Za sebou ťahala vozík preplnený zimným oblečením a hračkami. Pre seba si vzala len minimum.
Dievčatko zatiaľ netuší, že Buňa nemá v pláne ostať. Stará mama dúfa v to, že do začiatku školského roka stihne Maričku naučiť, ako byť znova matkou. Potom sa vráti späť do okupovanej zóny.
Na druhý deň autobus dorazil do rehabilitačného centra neďaleko Kyjeva. Solomija prespala väčšinu cesty. Keď vozidlo zastavilo, cez okno uvideli ženy s ukrajinskými vlajkami. Dve tmavovlasé ženy, 32-ročná Marička a o tri roky staršia Marta, sestry, dcéry Bune. Zmätená Solomija sa pýtala, ktorá z nich je jej mama.
Keď vystúpila, Marička ju objala, pobozkala na čelo a plakala. Sú takmer rovnako vysoké. „Neviem, čo povedať,“ hovorí Marička. „Ľúbim ťa.“ Išli na rýchly obed a potom späť von. Stojace v jemnom daždi čakali na taxík, ktorý ich odviezol domov.
Učila ju mlčať
Druhý útek vyšiel, prvý pokus však zlyhal. Niekoľko mesiacov po začiatku vojny si babka s vnučkou zaplatili dve miesta v aute známeho a dúfali, že sa im podarí prejsť cez humanitárny koridor v Záporožskej oblasti. Po dvoch dňoch čakania na horúcom slnku im pri kontrole ruskí vojaci prikázali, aby sa vrátili domov.
Buňa odvtedy sledovala, ako Solomija mizne sama v sebe. Žiadna skutočná škola, len tiché online hodiny v ukrajinčine, aby ich susedia nepočuli. Žiadni kamaráti, žiadne ihrisko, žiaden hlas. Keďže Buňa nemala žiadny úradný dokument, že je Solomijinou opatrovateľkou, učila ju mlčať.
Buňa sa bála a museli byť opatrné. Čítala totiž správy o tisíckach ukrajinských detí, ktoré odviezli do Ruska. Tie adoptovali alebo umiestnili do nových rodín, pretože ich rodičia zomreli alebo zmizli. Preto prijala ruské občianstvo, hovorila po rusky a snažila sa zapadnúť. Solomiiu skrývala pred úradmi. „Bola neustále v strese,“ povedala Buňa.
Spolu s dcérou zvažovali rôzne možnosti. Marička vyštudovala ekológiu, pred vojnou pracovala ako tatérka, neskôr si našla prácu manažérky obchodu, aby šetrila na útek. Nakoniec im pomohla nezisková organizácia Save Ukraine, pretože bolo príliš nebezpečné, aby po dcéru prišla sama.
Ako dve rôzne osoby
O svojej dcére vie len málo. Marička nevie, že si Solomija strihá ofinu sama a že leje kečup na všetko, dokonca aj na uhorky. Že má rada silný čierny čaj a cíti sa nervózne medzi inými deťmi. Že radšej spí v Buninej posteli, než sama v izbe, ktorú jej mama zariadila...
Zatiaľ čo sa jún prelieva do júla, Buňa učí Maričku, ako rozumieť vlastnej dcére. Naposledy sa videli v januári 2022. Solomija je teraz iná - uzavretejšia, podozrievavá. Matka a dcéra sa často nezhodnú, pretože Marička je prísnejšia.
„Dievča, ktoré si pamätám spred vojny, a to, ktoré vidím teraz – sú ako dve rôzne osoby,“ hovorila Marička v júli. „Pred vojnou bola šťastná, zvedavá, aktívna. Teraz je opatrná... Solomija nevie opísať svoje priania. Učím sa od mamy, ako svoje dieťa pochopiť.“
Keď ide Buňa k zubárovi alebo kaderníčke, Marička si berie voľno, aby bola s dcérou. Spolu chodia po lese, zbierajú kuriatka, varia večeru, kamarátia sa s dievčaťom z vedľajšej ulice. Nalepujú si dočasné tetovania, až kým Solomijia nevyzerá ako mama.
Dievčatko sa začína znovu usmievať. Učí sa cítiť bezpečne pri mame, neustále sa jej dotýka, objíma ju okolo krku alebo sa schováva za jej chrbát, keď má hovoriť s cudzími. No blíži sa september a to znamená, že Buňa odíde.
Nedokážem bez teba byť
Jej dom, priatelia, úroda – celý jej život je v dedine na juhu Ukrajiny. Nechce sa ho vzdať, hoci to znamená žiť pod ruskou okupáciou, skrývať svoju identitu a názory. Dcéry ju presviedčajú, ponúkajú jej bývanie aj pomoc. Nič a nikto – ani Solomija – ju nepresvedčí.
V teplé augustové popoludnie idú Solomija a jej teta Marta s Buňou na autobusovú stanicu – prvý úsek jej dlhej cesty späť.
Na stanici ju Solomija prosí, aby neodchádzala. Potom ju žiada, aby ju vzala so sebou. Buňa si ukladá veci do autobusu a vracia sa, aby sa rozlúčila. Podáva Solomiji 200 hrivien, aby si kúpila niečo sladké. Dievčatko plače a objíma ju okolo pása.
„Zostaň s nami, zostaň s nami,“ hovorí. „Neodchádzaj. Nedokážem byť bez teba.“
Z reproduktorov zaznie oznam o odchode. Buňa jej sľubuje, že sa znova uvidia – možno na Solomijine desiate narodeniny v januári. Nie je si však istá, či to bude možné. Ešte jedno posledné objatie – a zmizne v autobuse.
Dievčatko by jej chcelo zakývať, ale okná sú zatmavené. Slnko svieti a odráža sa v skle. Nevidí ju. Keď sa autobus pohne, Solomija tam už nie je.
Pozrite si archívny rozhovor s ukrajinským vojakom, ktorý na vlastnej koži zažil hrôzy ruského zajatia:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"