Pri Nagasaki sa pokazilo všetko, čo sa pokaziť mohlo. Atómové bomby boli menším zlom aj pre Japoncov, hovorí analytik
Svet si pripomína presne 80 rokov od jadrového útoku na japonskú Hirošimu a o tri dni neskôr aj na Nagasaki - jediné dve mestá v histórii, ktoré zasiahli atómové bomby. Práve tieto udalosti ukončili druhú svetovú vojnu, no zároveň otvorili éru jadrového veku.
Ako ich vníma dnešný svet? A čo si z nich vziať po ôsmich desaťročiach? Viac nám povedal vojenský analytik a jadrový energetik Andrej Žiarovský.
Little Boy a Fat Man
Na začiatku všetkého bol projekt Manhattan, vďaka ktorému vznikli dve štiepne bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki. Podľa Žiarovského je paradoxom, že najväčšou časťou projektu bola výroba štiepneho materiálu - uránu-235 a plutónia-239.
„Little Boy je uránová bomba tzv. delového typu. V princípe máme dve podkritické množstvá uránu-235, spojíme ich kvázi delovou hlavňou a po výstrele ich spojíme do jedného kritického množstva, spustíme výbuch,“ opísal Žiarovský princíp prvej bomby, teda tej, ktorú zhodili na Hirošimu.
Na Nagasaki však o tri dni neskôr zhodili plutóniovú bombu Fat Man, teda Tučný muž. Žiarovský pripomenul, že okrem bomby Fat Man existoval aj Thin Man, po slovensky Chudý muž.
„Tá mala aplikovať plutónium na ten princíp delovej bomby, ktorý bol použitý pri uráne-235, avšak ukázalo sa, že toto je problematické. Technologicky nedokázali vyrobiť dostatočne čisté plutónium-239, bolo tam plutónium-240 a dochádzalo by k predčasnému spusteniu reakcie. Bolo by treba zvýšiť rýchlosť toho projektilu, ale tá bomba by už potom mala bezmála 5,5 metra,“ priblížil Žiarovský.
Dodal, že balistické skúšky pri zhadzovaní z lietadiel ukázali, že buď sa láme vo vzduchu, „alebo jednoducho aerodemicky padá, terminologicky povedané, do plochej vývrtky.“
„A tak Edward Teller spolu s Hansom Bethem a Klausom Fuchsom prišli na alternatívny spôsob iniciácie plutóniovej bomby, takzvaným implozívnym spôsobom. Základ plutóniovej je jadro obkolesené dvomi vrstvami smerovej výbušniny a presnou načasovanou sekvenciou výbuchov sa plutóniové jadro stlačí a tak dôjde ku kritičnosti,“ opísal Žiarovský príbeh bomby Fat Man.
Projekt Manhattan
Pripomenul, že prebehol aj jeden testovací výbuch - projekt Trinity. „Po tom, čo Enrico Fermi spustil uránovú štiepnu reakciu v decembri 1942, už nikto nepochyboval o tom, že uránová bomba bude fungovať. Otázka bola, či bude fungovať implozívny systém, ktorý vymyslel Teller s Fuchsom a Bethem, a preto bol ten skúšobný výbuch Trinity. Tam sa overila funkčnosť tohto. Do poslednej chvíle vládli pochyby, či to bude fungovať.“
Tajný vedecký americký program, v rámci ktorého dala americká vláda na jedno miesto všetkých schopných vedcov, fyzikov a matematikov, viedol generál Gross. O čosi známejší - Robert Oppenheimer - viedol vedecký tím, ktorý samotnú bombu skonštruoval.
„Paradoxne najväčšie prostriedky a najväčšie množstvo ľudí bolo dedikovaných na výrobu štiepneho materiálu,“ pripomenul Žiarovský a doplnil, že projekt Manhattan zahŕňal celý komplex operácií a ďalších projektov, ako napríklad projekt Alberta.
„To je projekt, ktorý práve mal vymyslieť taktiku a spôsob nasadenia týchto bômb, pretože tá bomba mala inú balistiku, než mali všetky ostatné bomby,“ doplnil Žiarovský a spomenul aj projekt Silver Plate, ktorý spočíval v úprave lietadiel B-29 tak, aby boli schopné niesť atómovú bombu.
Zásadné rozhodnutie
Presuňme sa do roku 1945 - Japonsko odmietlo kapitulovať a Američania pravdepodobne počítali s tým, že pri obsadení Japonska by prišli až o milión vojakov. Podľa jadrového energetika prebiehajú v USA po vojne rôzne diskusie.
„Bolo to oprávnené? Nebolo? Úprimne povedané, z pohľadu Američanov veľmi nebolo čo riešiť. Mŕtvi, padlí v boji, ďalších 600-tisíc zranených. Len konzervatívne odhady pri operácii Downfall, čo mal byť výsadok na japonských ostrovoch, hovorili o 500-tisícoch mŕtvych a 1,5 miliónoch zranených. Takže z pohľadu amerických vojakov a rodín amerických vojakov nebolo čo riešiť. Ja si trošku odvážne dovolím tvrdiť, že atómové bomby boli menšie zlo aj pre Japoncov,“ povedal Žiarovský.
Pripomenul, že málo známou skutočnosťou je to, že najničivejším náletom v histórii nebolo zhodenie atómových bômb, ale konvenčný nálet na Tokio z noci z 9. na 10. marca 1945. Pri nálete a následnom požiari vtedy padli státisíce ľudí.
„Tie odhady nikdy nejdú pod 100-tisíc ľudí a horné odhady sú až niekde na 140-tisícoch. Curtis LeMay (veliteľ strategického letectva v oblasti Pacifiku) spustil ofenzívu, ktorá do zhodenia atómových bômb stála Japoncov asi pol milióna ľudí. Keby neboli atómové bomby, tá ofenzíva by bola pokračovala,“ doplnil.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"