Keď Vatikán znesvätil telo svätého muža: Šokujúci prípad pápeža Pia XII. ukázal, aké dôležité je správne balzamovanie
Telo zosnulého pápeža by malo byť symbolom dôstojnosti a večného pokoja. V prípade Pia XII. sa však pietny obrad zmenil na desivý príklad toho, čo sa môže stať, keď konzervácia zlyhá. Príbeh z roku 1958 dodnes slúži ako varovanie, ktoré sa vo Vatikáne neberie na ľahkú váhu.
Telo zosnulého pápeža Františka bolo pred verejným vystavením ošetrené metódou thanatopraxie – moderným, hygienickým spôsobom konzervácie, ktorý spomaľuje rozklad a zachováva prirodzený vzhľad zosnulého.
Na rozdiel od tradičného balzamovania je tento postup menej invazívny, nevyžaduje vybratie orgánov a nepoužíva formalín. Zahŕňa dezinfekciu tela, injekciu jemných konzervačných látok do cievneho systému, úpravu tváre a aplikáciu korektívneho mejkapu.
Thanatopraxia sa v Taliansku považuje za etickejšiu a pietnejšiu alternatívu tradičných metód a jej využitie pri úmrtí pápeža odráža dôraz na úctu k telu aj v smrti.
Posledné želanie, zlý nápad
Nie vždy tomu však bolo tak. Vatikán sa presvedčil o dôležitosti dôslednej a zodpovednej konzervácie tela až tým najhorším možným spôsobom. Písal sa rok 1958 a svet práve na následky akútneho srdcového zlyhania opustil pápež Pius XII.
Jeho posledné želanie – aby bol pochovaný „tak, ako ho stvoril Boh“ – sa síce naplnilo, no výsledok sa zapísal do dejín ako varovanie pred tým, čo sa môže stať, keď sa balzamovanie nepodarí.
Ako pripomenul portál IFL Science, Pius XII. zomrel v Ríme počas nezvyčajne teplého októbra. Keďže ako hlava katolíckej cirkvi mal byť vystavený na verejnosti, jeho telo muselo byť konzervované.
Tradičné balzamovanie však odmietol. Namiesto toho žiadal, aby jeho orgány zostali na mieste. Tejto úlohy sa ujal jeho osobný lekár Riccardo Galeazzi-Lisi, ktorý sa rozhodol pre experimentálnu metódu.
Namiesto klasickej techniky, ktorá zahŕňa odstránenie orgánov alebo naplnenie tela konzervačnou tekutinou, zvolil Galeazzi-Lisi „prírodný“ prístup. Telo potreli olejmi, následne ho obalili do vrstiev plastu a vystavili v Bazilike sv. Petra. V kombinácii s horúčavou sa však vo vnútri tela začali hromadiť plyny tvorené bakteriálnym rozkladom – prirodzeným procesom, ktorému za normálnych okolností bráni klasické balzamovanie.
Pápežovo telo to nezvládlo
Výsledok bol katastrofálny. Počas niekoľkých dní, keď bolo telo Pia XII. vystavené na verejnosti, sa rozkladalo zrýchleným tempom. Nebohý pápež postupne začal meniť farbu, odpadol mu nos aj prsty a napokon mu doslova explodoval hrudník. Zápach bol taký prenikavý, že príslušníci Švajčiarskej gardy museli byť striedaní každých 15 minút – niektorí strážcovia dokonca odpadli.
Tento incident ukázal, že aj pri najvyšších cirkevných autoritách má príroda posledné slovo. Pripomenul tiež, aký krehký je balans medzi dôstojnosťou a fyzikálnymi zákonmi, ktoré neustúpia ani pápežovi. Odvtedy Vatikán výrazne sprísnil pravidlá pre konzerváciu tiel, aby sa podobná situácia neopakovala.
Aj keď sa v novodobých prípadoch, ako je vystavenie pápeža Františka, využívajú moderné a eticky citlivé metódy ako thanatopraxia, pripomienka Pia XII. zostáva mementom. Ukazuje, že každá pietna prax, akokoľvek symbolická, si vyžaduje pokoru pred realitou ľudského tela – aj keď ide o telo Svätého Otca