Futbal sa vo Vatikáne hral už v stredoveku. Pápež Ján Pavol II. bol brankárom a František žehnal aj Hamšíkovi
V sobotu sa bude konať pohreb pápeža Františka. Ten bol známym fanúšikom športu a predovšetkým futbalu. Nebol však jediným Svätým Otcom, ktorý šport rád sledoval, či dokonca v mladosti aj vykonával.
Kresťanstvo proti pohanským hrám
Ak sa však pozrieme na celú históriu kresťanstva, tak v prvom tisícročí pravdepodobne neboli pápeži veľmi naklonení k športu. Starobylé olympijské hry, ktoré svetu priniesli Gréci ešte v roku 776 pred našim letopočtom, tak už pod Rímskou ríšou v prvých štyroch storočiach nášho letopočtu upadali. Dôvodom bol práve rozmach kresťanstva a to sa neskôr stalo aj hlavným a oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše.
Kresťanstvo sa stavalo proti tzv. pohanským hrám. Pod týmto tlakom v roku 393 vydal cisár Theodosius I. prísny zákaz hier. Tie sa síce ešte nejakú dobu konali ďalej, no v roku 426 boli na príkaz cisára zničené všetky budovy v Olympii a hry definitívne skončili. Ťažko teda môžeme predpokladať, že by sa nejaký Pápež z ranného kresťanstva zúčastnil na hrách, či ich akýmkoľvek spôsobom podporoval.
So športovou zdatnosťou pápežov to ale určite bolo iné. Veď už prvý pápež sv. apoštol Peter (33-67), bol pôvodne rybárom a to v tej dobe vyžadovalo naozaj veľké nároky na telesnú schránku.
Pohyb hriechom
No staroveká a stredoveká cirkev do istej miery dokonca zakazovala pohybové aktivity. Opierala sa o myšlienku, že telo je hriešne a nečisté, zatiaľ čo duša by mala byť čistá. Aby telo nepodliehalo hriechom, tak medzi telesné pôžitky (pitie, dobré jedlo, pekné obliekanie sa, telesná láska) zaradila aj fyzické aktivity a hry, ktoré mali spôsobovať radosť a potešenie. A tak zákonite prišlo k skrývaným pohybovým aktivitám napriek kresťanským ideológiám. Cirkev sa neskôr snažila aspoň tieto prvky využiť vo svoj prospech. A tak tolerovala rôzne formy tancov a folklóru. Tieto aktivity totiž vydržali v tradíciách ešte z pohanských čias. Cirkev priniesla počas svojej existencie mnoho cenného, predovšetkým v oblasti vzdelania, databáz, matrík a kronikárstva. V oblasti športu však bola silnou brzdou s významným negatívnym vplyvom.
V stredovekej spoločnosti sa tolerovali iba rytierske súboje, ktoré by dnes spĺňali klasifikáciu športu, a detské hry, ktoré boli prirodzenou súčasťou prípravy na prácu. Rytieri boli v tej dobe jedinou časťou spoločnosti, ktorá mohla, ba dokonca musela podstupovať pravidelný tréning, ako prípravu na zamestnanie. Tým bola obrana teritória. A vojaci boli za túto prípravu aj odmeňovaní. Postupom času sa okrem tzv. svätských rytierov vytvorili rôzne duchovné rytierske spolky. Tie už priamo slúžili záujmom cirkvi. Rytieri a vojaci podstupovali naozaj náročné tréningy v jazde na koňoch, v šermovaní, v hádzaní bremien, v pohybe v ťažkom teréne, v otužovaní a podobne. Takto vzniklo aj známych 7 rytierskych cností – súbor výchovných zručnosti: jazda na koni, plávanie, lukostreľba, šerm a zápasenie, lov, šach, veršovanie.
Až Pius X. pochopil význam športu
No prvý záblesk skutočného športu, pri ktorom bol priamo účastný aj pápež sa udial 7. januára 1521. V tom období bol v Taliansku veľmi populárny agresívny typ futbalu, tzv, „calcio“. Ten sa rozvinul z Florencie a mal naozaj brutálnu podobu, Hráči mali dovolené sa násilím strhávať k zemi a gól mohli dať akýmkoľvek spôsobom. A práve v úvode roka 1521 sedel vo Vatikáne na nádvorí Belvedere medzi divákmi takéhoto súboja pápež Lev X. (1513-1521). V 16. storočí sa „calcio“ stalo obľúbenou formou zábavy aristokracie, ktorá si to mohla dovoliť z finančnej i časovej slobody. Vášeň pre tieto súboje neobišla ani pápežský dvorec. Klement VII (1523-1534), Lev XI (1605), Urban VIII (1623-1644) pravidelne hrávali tento šport. Karta sa pomaly začala otáčať v prospech pohybu. No k súčasnému stavu ešte viedla dlhá cesta.
Najväčšie zmeny prišli so zvýšenou popularitou športu v Británii a Francúzsku v 19. storočí. To postupne viedlo k pokusom o obnovenie olympijských hier. Tie sa konečne podarilo zorganizovať v Grécku v roku 1896. Svet sa vrátil k oslavám pohybu. Vatikán rovnako čoskoro pochopil pozitívny potenciál nového fenoménu. Prejavilo sa to v čase prípravy olympiády pre rok 1908. Podujatie sa malo organizovať v Ríme. Dva roky predtým v Taliansku vybuchla sopka vo Vezuve. Vláda pod vedením premiéra Giolittiho sa organizácie pre následné finančné problémy vzdala. Hry sa napokon konali v Londýne.
No práve v období príprav hier sa stretol otec olympiády Pierre de Coubertin s vtedajším pápežom Piusom X. (1903-1914). Ten pochádzal z Trevisa a na rozdiel od talianskej vlády mu bolo ľúto, že hry sa v Ríme nebudú konať. Coubertenovi dal veľkú podporu v jeho myšlienke rozvíjať projekt OH. Pius X. pochopil výchovný význam športu. V tej dobe sa menej ako 1% obyvateľov venovalo pohybovým aktivitám, dnes je to viac ako 30%. Na prínos Piusa X. nezabudol v príhovore pred otvorením hier v roku 1960 v Ríme ani pápež Ján XXIII. Ten v prejave pred športovcami na vatikánskom námestí povedal: „Pius X. už oveľa skôr tu prijal Pierra de Coubertena a potom mnoho rokov sme museli čakať aj na Vás.“
Pierre de Fredy Baron de Coubertin
Ján Pavol II. bol vášnivým športovcom
Neskôr spomenul v príhovore k športovcom Piusa X. aj Ján Pavol II. (1978-2005). Prvý slovanský pápež bol aj prvým autentickým športovcom. Ako mladý chlapec hrával futbal v rodných Wadowiciach, kde chytával ako brankár. S jeho láskou k futbalu mali problémy aj rodičia. „Lolek“, ako ho volali, denne využíval obývaciu časť ich domu ako ihrisko. No často sa k nemu pridal aj otec. Vlastným menom Karol Wojtyla ale miloval aj turistiku, hrával hokej a výborne lyžoval. Venoval sa pravidelne bežeckému, ale aj alpskému lyžovaniu a keďže Wadowice nie sú ďaleko od našich hraníc, tak s týmito aktivitami často zavítal aj na Slovensko.
Po smrti Jána Pavla II. prišiel šport o veľkého podporovateľa. I preto ho nazývali pápežom športovcov. No nemalo trvať dlho a na scéne sa mal vo Vatikáne objaviť ďalší vášnivý fanúšik športu. Po Jánovi Pavlovi II. sa na čelo katolíckej cirkvi dostal Benedikt XVI. (2005-2013). Ten mal byť v podpore športu akousi prestávkou. O všetkom hovorila aj príhoda z roku 2014. Vo finále MS vo futbale sa mala stretnúť Argentína s Nemeckom. Prvá krajina je rodiskom pápeža Františka (2013-2025), zatiaľ čo emeritný pápež Benedikt pochádzal z Bavorska. Novinári sa oboch opýtali, či si spoločne sadnú k televízoru a budú finále pozerať. Prípadne, či sa budú modliť za svoje krajiny. Benedikt XVI. odpovedal, že jeho futbal nezaujíma a čas trávi radšej viac intelektuálnymi vecami. Že si pravdepodobne bude čítať, možno sa povenuje štúdiu, alebo bude písať. Jediný moment, kedy sa Benedikt prihovoril k športovcom, bolo pred olympiádou v Londýne 2012, kedy vyzýval na zrieknutie sa dopingu a na čistotu v športe.
Ján Pavol II.
František ako správny Argentínčan miloval futbal
Po Benediktovej abdikácii sa na Apoštolský stolec dostáva prvý pápež z Latinskej Ameriky. A práve tam je druhým náboženstvom futbal. Budúci pápež František, vlastným menom Jorge Mario Bergoglio, takisto podľahol čaru tejto najpopulárnejšej hry na svete. Už ako dieťa trávil množstvo času behaním po dvoroch vo štvrti Flores v Buenos Aires. Miestne rehoľné sestry ho opisovali ako veľmi živého a nezbedného chlapca. Mal veľa kamarátov a futbal hrávali stále. Keďže pochádzali z chudobných pomerov, loptu si vyrábali z handier. Fandil klubu San Lorenzo, ktorý patrí k špičke argentínskej ligy.
Príbeh vzniku jeho obľúbeného klubu akoby zapadal do filozofie pápeža Františka. V roku 1907 kráčal mladý kňaz Lorenzo Massa v Buenos Aires okolo detí, ktoré hrali futbal blízko železnice. Upozornil ich, že je to nebezpečné a poskytol im priestor na jeho fare. Onedlho spolu s rodičmi detí založil klub, ktorý dnes patrí k domácej elite. Od detí však požadoval dodržiavať fair-play, učiť sa katechizmus a chodievať poctivo na nedeľňajšie bohoslužby.
Keby pápež František žil v tej ére, určite by bol členom klubu. On sa ním aj naozaj počas svojho života stal. San Lorenzo mu udelilo čestnú členskú kartu a prezident Marcelo Moretti dokonca navrhol pápežovi, aby sa štadión klubu premenoval podľa neho. Pápež bol dojatý a návrh prijal. Teraz je to už len otázkou času, kedy sa tak stane. Fanúšikovia San Lorenza však požadujú návrat klubu do pôvodnej štvrte Boedo, kde kedysi mal stánok pre 75-tisíc divákov. Ten musel klub pre finančné problémy predať a v roku 1993 sa dostal na súčasný štadión Pedra Bidegaina s kapacitou „len“ 46 000. Pedro Bidegain bol na začiatku 30-tych rokov prezidentom klubu a tak práve návrat do pôvodnej štvrte by mohol byť šancou pre pomenovanie štadióna po pápežovi Františkovi. Podľa neho však v Argentíne je pomenovaný aj jeden celý klub. Deportivo Papa Francesco vznikol v roku 2013 na počesť vymenovania Jorgeho Maria Bergoglia za pápeža. Tím v súčasnosti hrá 6. argentínsku ligu.
Pápež a športovci
Pápež František sa naozaj autenticky rád stretával so športovými hviezdami. Podľa neho to sú veľmi inšpiratívni ľudia, často dokazujú, že aj z chudobných pomerov sa dá dokázať veľa. Na audiencii mal krajanov Diega Maradonu, Lionela Messiho, špičkové svetové futbalové kluby, AC Miláno, SSC Neapol, Inter Miláno, Atalantu Bergamo, basketbalové tímy z NBA, či virtuózov z Harlemu Globetrotters. Práve pri stretnutí s nimi vzniklo pamätné video, ako ho učili držať loptu na prste.
Zabudnúť na stretnutie u pápeža nevie ani náš futbalista Marek Hamšík. V roku 2013 deň pred finále Talianskeho pohára sa neapolský tím prišiel do Vatikánu pozdraviť s Františkom. Ten klubu požehnal a na druhý deň naozaj SSC vyhral nad Fiorentinou 3:1.
Obvyklé dary boli pre hlavu cirkvi dresy, lopty a iné športové predmety. Na lopte Neapola je teda aj podpis slovenského futbalistu. Zábavný bol pre pápeža aj dar od brazílskej bývalej prezidentky Dilmy Rousseffovej, ktorá mu venovala reprezentačný dres kanárikov. Pre Argentínčana naozaj ideálny moment na reakciu. A tak na pobavenie všetkých povedal, že teraz sa bude musieť modliť aj za Brazíliu, aby vyhrala nejaké zápasy na MS.
Kuriózne dopadla aj návšteva Toskánskej asociácie pre stolný futbal. Tá mu darovala práve takýto stolík a pápež okamžite poprosil, aby sa niekto proti nemu postavil a hra sa mohla začať.
Nevšedné stretnutie zažil s budúcim pápežom aj lekár našej futbalovej reprezentácie Pavel Malovič. V roku 1995 si naši futbalisti išli zatrénovať do mestského parku. O chvíľu tam prišla partia chlapov si zahrať medzi sebou. Doktor Malovič sa jednému z nich prihovoril a daroval mu odznak a vlajočku SFZ. On mu na oplátku venoval mincu s monštranciou a ruženec. Ten muž sa volal Jorge Mario Bergoglio.
Pápež František
Šport vo Vatikáne
Pápež František po príchode do Ríma začal okrem San Lorenza a reprezentácie Argentíny fandiť aj Squadre Azurra. Napokon, jeho rodičia pochádzali z oblasti Piemont zo severozápadu Talianska.
Ako sa vo Vatikáne menili aj športovo nadšení pápeži a ako rástla sila športu vo svete, tak aj v sídle katolíckej cirkvi sa začal presadzovať čoraz viac. Dnes má svätá stolica vlastné kluby v atletike, krikete a 9 futbalových tímov. A pritom Vatikán nie je členom FIFA ani UEFA. Všetky tímy sú amatérske a Vatikán sa vyhýba ich profesionalizácii. Mužstvá trénujú a hrávajú svoje zápasy za múrmi mikroštátu, zväčša v športovom komplexe Pia XI, ktorý bol vybudovaný už v roku 1926.
Prvý moderný futbalový turnaj sa tam odohral v roku 1947 medzi 4 mužstvami pracovníkov Vatikánu. No súboje boli natoľko drsné, že podujatie sa opäť obnovilo až po 20-tich rokoch. V roku 1994 vznikol vatikánsky tím a v roku 2019 aj ženská reprezentácia. K týmto posunom určite pomohli progresívni pápeži, ktorí v poslednom období stáli na svätopeterskom stolci. A každopádne svoju významnú rolu tu zohral aj pápež František.