Pamäť im slabne, ale výbuchy si pamätajú presne. Ukrajinskí seniori opúšťajú frontové územia ako poslední
Podobne ako tisíce ďalších seniorov na Ukrajine, trávila Zinajda Hyrenková jeseň svojho života v domove dôchodcov. Jej penziu narušila ruská invázia. Jej pamäť do určitej miery zahalila hmla, ale tú chvíľu, keď Rusko zaútočilo na jej dedinu na severovýchode krajiny, keď ju to zrazilo na zem, si vybavuje jasne, píše agentúra AFP.
Frontové územia opúšťajú ako poslední
„Bolo to také hlasné. Všetci padli na zem. Ležala som. Potom som otvorila oči a pomyslela si: Ešte som nažive,“ spomína Hyrenková.
Invázia, ktorú Kremeľ začal pred viac ako tromi rokmi, ukrajinských seniorov tvrdo zasiahla. Štvrtina obyvateľov Ukrajiny má vyše 60 rokov, zároveň však seniori vlani predstavovali takmer polovicu civilných obetí v blízkosti frontu, vyplýva z údajov OSN.
Starší ľudia často opúšťajú frontové územia ako poslední. Hovoria, že nemajú peniaze ani silu na presun, prípadne sa nechcú lúčiť so svojím domovom.
Pomoc potrebujú desaťtisíce seniorov
Hyrenková žila v dedine Zaoskillja v Charkovskej oblasti na severovýchode krajiny až do vlaňajšieho mája. Rusko ale postupovalo smerom na neďaleké mesto Kupjansk a bombardovalo obce v okolí. Teraz žije v ubytovni premenenej na domov pre seniorov s názvom Velyka rodyna (Veľká rodina) v Charkove. Svoj vek si presne nepamätá.
„Som ročník 1939. Spočítajte si to,“ povedala seniorka, ktorá celý život pracovala v železničnom priemysle.
„Železnicu som mala veľmi rada už od detstva,“ povedala, a oči sa jej zaliali slzami.
Potreby starších ľudí sú obrovské, upozorňuje zakladateľka domova Olha Klejtmanová. Len v Charkove podľa jej odhadov potrebuje pomoc 32 000 seniorov, ktorí utiekli zo svojich domovov. V Charkovskej oblasti je pritom len osem štátom spravovaných domovov pre seniorov, čo podľa Klejtmanovej nestačí. Jej zariadenie, ktoré malo na konci marca 60 obyvateľov a je závislé iba od súkromných darcov, podľa nej úrady finančnú podporu neposkytujú.
„Celý život pracovali a zaslúžia si dôstojné staroby,“ hovorí o senioroch 56-ročná žena a dodáva: „Je to o našej dôstojnosti.“
Klejtmanová je architektka, ktorá teraz plánuje domov pre seniorov rozšíriť. Keďže väčšina z nich pochádza z vidieckych oblastí, chce zaobstarať veľkú zeleninovú záhradu so zvieratami, ktorá by pripomínala dedinské "vône a zvuky".
Životy poznačené vojnou
Jedným z obyvateľov v zariadení spravovanom Klejtmanovou je tiež päťdesiatročný Serhij Jukovskyj, ktorému amputovali obe nohy po pracovnom úraze a ktorý žil na dedine s mladším bratom. Toho zabila mína, keď zbieral drevo pri dedine Kočubejivka v Charkovskej oblasti.
„Ani neviem, kde je pochovaný,“ povedal Jukovskyj, ktorý žil rok sám, kým ho previezli do Charkova. Budúcnosť je bezútešná, pripustil, ale vzápätí dodal: „Ukrajina bude mať všetko a (ruský prezident Vladimir) Putin je debil.“
V inej izbe medzitým ležal štyridsaťosemročný Jurij Mjahkyj zo Saltivky. Teda z predmestia Charkova, ktoré bolo ťažko bombardované na začiatku invázie, keď sa Rusi pokúšali mesto dobyť.
„Je Ukrajina rozdelená?“ opýtal sa zmätený - podobne ako mnohí ďalší - na zvraty v konflikte.
Túžba po mieri
Hyrenková od vlaňajšieho septembra zdieľa izbu s dvadsaťsedemročnou Olhou Zolotarevovou, ktorá sa 28 rokov starala o ľudí s poruchami učenia v meste Lypci. Po začiatku ruskej invázie boli evakuovaní, no Zolotarevová zostala.
Vlani v máji, keď Rusko začalo novú ofenzívu na Charkovskú oblasť, bola doma, keď prišiel úder. Črepina "z neviem čoho" jej zlomila pravú nohu, ukázala žena svoju jazvu po zranení. Dúfa pritom v mier a v to, že bude raz zasa normálne chodiť.
Napriek tomu všetkému je optimistka.
„Šťastie, ako ja ho vnímam, znamená nemať hlad, nebyť bez oblečenia a nebyť bez topánok. A to ja nie som,“ vyhlásila.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"