Radičová: Nechcela som urobiť hrubú čiaru
Novú knižnú publikáciu Ivety Radičovej s názvom Krajina hrubých čiar uviedli do života v utorok v bratislavskom Pálffyho paláci. Expremiérka sa v nej v rozhovore s novinárkou a spisovateľkou Ľubou Lesnou zhovára o stave demokracie na Slovensku.
"Nechcela som urobiť hrubú čiaru. Chcela som sa podeliť o jeden príbeh. Nevnucujem ho ako jediný pravdivý, ponúkam ho na diskusiu, na zamyslenie sa. Takto som to zažívala, ale s istotou môžem povedať, že je úprimný," uviedla pre TASR Iveta Radičová.
Na margo knižnej novinky Krajina hrubých čiar, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ikar, dodala s úsmevom: "Dúfam, že môže byť aj takým ponaučením alebo skúsenosťou, ktorú by som rada odovzdala tým, ktorí sa vydajú v šľapajach, do výšin vraj vrcholovej politiky, lebo Slovensko tie vrcholy má nízke."
Iveta Radičová predostiera svoje názory na rozdelenie Česko-Slovenska, éru mečiarizmu, ale aj viaceré veľké politické kauzy. Konštatuje, že novodobá história Slovenska je rukopisom troch mužov - Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu a Roberta Fica. Nevyhýba sa ani témam Gorila či generálna prokuratúra. Definuje príčiny súčasnej finančnej a ekonomickej krízy. Čitateľom tiež dáva možnosť nazrieť do zákulisia vnútornej politiky.
Základnou skúsenosťou z pôsobenia Ivety Radičovej v najvyššej výkonnej funkcii, ktorú chcela sprostredkovať čitateľom, bol podľa jej vlastných slov uhol pohľadu, zažitie technológie moci aj pocitu bezmocnosti. Rovnako netají, že najväčším sklamaním, aké zažila vo funkcii predsedníčky vlády, bol pád jej vlády.
"Je to nesmierne odvážna a nesmierne inteligentná úvaha o súčasnom stave demokracie na Slovensku, ale aj v Európe. Nie je to komplexná predstava o Ivete Radičovej, pretože ona sa sústredila na to analyzovať súčasný stav spoločnosti a nie seba. Tie otázky, ktoré sa týkali jej vnútra alebo jej súkromia, tak tam bola zavretá," povedala pre TASR spoluautorka knihy Ľuba Lesná.
Iveta Radičová bola v rokoch 2010 až 2012 predsedníčkou vlády Slovenskej republiky. Predtým vykonávala funkciu ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny (2005-2006). Poslankyňou bola v rokoch 2006 až 2009. V roku 2005 sa stala riaditeľkou Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Pôsobila tiež ako hosťujúca profesorka na univerzitách v USA, vo Veľkej Británii, Švédsku, Fínsku, v Rakúsku a zároveň ako expertka Európskej komisie v oblasti sociálnej politiky. Bola tiež podpredsedníčkou politickej strany SDKÚ-DS. V roku 2009 neúspešne kandidovala na funkciu prezidenta SR. Kandidatúru v roku 2014 odmieta.