ROZHOVOR: Slovák, ktorý dobyl južný pól. Martin Navrátil prešiel na Antarktíde bielym peklom

Motívom ľudí, ktorí sa vyberú napríklad na svätojakubskú cestu, je nájsť balans, odpojiť sa na čas od komerčného sveta, vyvetrať si hlavu a a byť v tichu. Mohli ste aj vy počas vašej púte vypnúť hlavu alebo ste museli byť naopak nonstop sústredený? 

Aj-aj. Samozrejme, keď sa žena spýta muža na čo myslí a povie, že na nič, tak to žena častokrát nedokáže pochopiť. Boli obdobia, kedy som na nič nemyslel. Keď sme sa o tom zhovárali s našou líderkou Kathinkou, tak povedala, že my muži sme zvláštni. My zase skôr zomierame. Musel som byť, samozrejme, aj sústredený. Keď sa do nás oprel vietor, musel som počúvať telo, či to nie je chlad, z ktorého by mohla vzniknúť omrzlina. Každý deň bol začiatok niečoho nového. Museli sme sa podľa každého dňa a hodiny prispôsobovať danej situácii.

Človek, ktorý sa vydá na 1100-kilometrovú cestu v mrazoch púť musí byť vo veľmi dobrej fyzickej kondícii. Absolvovali ste aj prehliadky a testy u lekára? 

Musel som ísť, pretože človek pred cestou tam musí byť 100-percentne fit. Dávnejšie som mal trojnásobnú trombózu na jednej nohe. Je to veľká anomália. To som si dal skontrolovať. Ak by sa mi to stalo na Antarktíde, tak by mi už nepomohla ani svätená voda. Okrem kontrol som išiel aj k zubárovi. Ešte mesiac pred cestou som za ním šiel s tým, že cítim, že by som mohol mať kaz. Ak niečo zanedbáte, na 100 % to nedokončíte. 

Ako vyzeral váš bežný denný režim? Vieme, že počas dňa ste zastavovali každú hodinu na posilnenie. Kedy ste mali "budíček"? 

Pripadal som si ako hrdina vo filme, ktorý si každý deň zobudí do toho istého dňa. Vie, čo ho presne bude čakať. Budík zazvonil 7:40. V stane som zahlásil "Again!", teda "Opäť!". Do 10-tej hodiny sme museli zovrieť vodu, naplnili sme termosky, aby sme mali počas dňa čo piť. Zalial som ovsenú kašu, ktorá bola každý deň. Od 10.00 do 19.00 hodiny sme mali hodinové služby. Na 10 minút sme si sadli na sane, postáli sme, hodili sme do seba nejakú čokoládu, orechy, sušené ovocie, zapili to vodou. Vyrazili sme a zase sme hodinu kráčali. 

Priemerná rýchlosť bola 2,8 km/h. Je to veľa, málo? Išli by sme aj rýchlejšie. V tomto prípade sme sa nesmeli veľa spotiť. Aj keď sa potíte, a spotíte sa príliš, vznikne vám ľadový povlak, ktorý môže privodiť prechladnutie. Toto bolo pre mňa najťažšie, pretože som človek, ktorý ide veľmi rýchlo. O 19.00 sme našli miesto – to nájdete hocikde, pretože tam nie je žiadne kempovacie miesto. Zakempovali sme, zohriali vodu, dali si sušené jedlo, syr, polievku, salámu. Večera mala 950 kalórií. Potrebovali sme si získať energiu a spať. V priemere som spal 10 hodín denne. Ďalší deň "again" – to isté.

Nesplývali vám tie dni?

Absolútne. Vyzerá to úplne rovnako. Napriek tomu, že začínate od úrovne mora a idete do výšky 2800 m.n.m. Na tých 1047 kilometrov to nie sú veľké prevýšenia, napriek tomu tam boli. Dni síce splývali, ale aj v tom bola tá krása.

Na fotografiách sme videli, že mrazom trpela aj vaša pokožka. Na teploty pod 30 stupňov asi nestačí obyčajný krém. Ako ste sa chránili? 

Pri opaľovacom kréme, ktorý si vezmete so sebou, sa nesmie zabudnúť, že nemôže obsahovať ani kvapku vody. Ak si človek dá na tvár niečo čo obsahuje vodu, zamrzne vám to na tvári. Prispieva to k omrzlinám, extrémne prostredie si vyberá daň. Štyri dni pred koncom sa mi začala otvárať koža od zimy, hoci som bol veľmi chránený. Aj to je dôvod, prečo na Antarktíde nie je žiadne mesto ani dedina, žiadne trvalé ľudské osídlenie. Mimo pobrežia tam nič nežije, človek tam nič nenájde. Nie je tam žiaden strom. Je to najagresívnejšie prostredie, akoby bol človek je v kryokomore 47 dní.

Sprcha, umývanie zubov, toaleta - klasická hygienická rutina. Ako sa to dá zvládnuť v antarktických podmienkach?

Sprcha? Až keď prídete do civilizácie. Má to jednu veľkú výhodu. Keď je zima, človek necíti ten pach. Keď sa potom človek dostane do civilizácie a stretne sa s teplom smrdí ako opičí pavilón v pekinskej zoologickej záhrade. Samozrejme, treba vykonávať základnú hygienu. Mali sme vlhčené obrúsky, ktoré sme zohriali nad hrncom, kde sa nám zohrievala voda. Základ je pod pazuchou, medzi nohami, tvár a nohy. Základom hygieny bolo, keď sme zastavili a postavili stan, okamžite sa prezliecť do suchého.

Toaletu sme tiež riešili veľmi jednoducho. Vyhĺbili sme niekde jamu, kde sme vykonali celú potrebu. Veľa ľudí má pocit, že keď ciká, tak to hneď zamrzne – nie je to tak. Od 89 stupňa až do južného pólu, čo je 111 kilometrov, je nariadenie, že veľká potreba sa musí dávať do vrecúšok. Fungovali sme ako keď ľudia berú hovienka po svojich psoch. To zamrzne okamžite, nesmrdí to. Keď človek potom príde, tak sa teší na sprchu.