ROZHOVOR: Program BUDDY nie je adopcia. Ani s kamarátom sa však po troch rokoch nerozlúčite

V rozhovore s Ľudmilou sa dozviete:

• prečo sa rozhodla zapojiť do programu,
• ako trávi čas so svojim BUDDY dieťaťom,
• ako dlho musí človek v programe zotrvať,
• čo sa od seba navzájom naučili,
• čo jej to vzalo okrem času.

Pred pár dňami bolo 6. decembra, s týmto dátumom sa spája mikulášske obdarovanie. Ako si z detstva spomínate na sviatok sv. Mikuláša a prichádzajúce Vianoce?

Pochádzam z veľkej rodiny, z 11 súrodencov. Pamätám si klasické čistenie topánok a maminka nám ušila mikulášske vrecúška, v ktorom si každý niečo našiel.

Vianoce nie sú o materiálnych veciach, ale skôr o hodnotách. Čo bolo vo vašej rodine počas Vianoc najdôležitejšie?

Centrom Vianoc bola u nás vždy večera, všetci sme sa usadili okolo pekne prestretého stola. Pred večerou sme sa umyli, prichystali si to najlepšie oblečenie. Dievčatá pomáhali mladším súrodencom s obliekaním a účesom. Aj keď nás bolo veľa súrodencov, zdá sa mi, že sme dostávali veľa darčekov. Pri svojich deťoch sa snažíme ubrať z tých darčekov, neorientovať sa len na ne.

Silné sociálne cítenie

Budete tráviť vianočné sviatky spolu s *Romankou?

S Romankou sme sa o tom rozprávali už minulé Vianoce a aj teraz. Ona ich bude však tráviť so svojou rodinou.

Ako ste sa dozvedeli o Programe BUDDY?

Už to budú štyri roky, čo sa poznám s Romankou. O programe som sa dozvedela však oveľa skôr, ešte ako študentka. Moja sesternica mi o tom povedala, poznala ten program, zároveň doučovala deti z detského domova. Už vtedy ma to nadchlo, lenže ako mladá študentka som nevedela, čo so mnou bude. Uvedomovala som si zodpovednosť programu a vedela som, že ešte nie je správny čas zapojiť sa.

Čo vás k tomu viedlo?

Keď som sa stala mamou, natrafila som na článok o Programe BUDDY v časopise NotaBene a to bol pre mňa impulz. Asi dve veci rozhodli o tom, že je správny čas zapojiť sa. Rada pracujem s mladými ľuďmi, počas strednej školy som pracovala s mládežou vo farnosti. Tiež mám silné sociálne cítenie. Už počas základnej školy sme niekedy so spolužiakom chodili do detských domovov sa hrať s deťmi.

Na vysokej škole som vstúpila do komunity Sant´Egidio, nachádzajú sa v Prahe aj v Bratislave. Venujú sa chudobným ľuďom, väčšinou je ich činnosť zameraná na ľudí bez domova. Vlastne tým, že nám prišli do života deti a odsťahovali sme sa z Bratislavy do Malaciek, sme si uvedomili, že už nebudeme vedieť s manželom tomu venovať toľko času ako predtým. Takže som hľadala niečo podobné.