Poruchou ADHD netrpia len deti. Psychologička Málišová popísala, aké prejavy majú dospelí

Na základných a stredných školách majú deti s diagnózou ADHD úpravy študijného plánu. Existuje ekvivalent takýchto úprav aj na vysokých školách a v bežnom pracovnom živote dospelých ľudí?

Na vysokých školách môžu byť ľudia s ADHD evidovaní ako študenti so špecifickými potrebami. To im síce neumožňuje vzdelávanie podľa individuálneho plánu, ale ich potreby sú rešpektované skrz odporúčania pre vyučujúcich, s ohľadom na stupeň závažnosti ochorenia a jeho dopad na štúdium. Základná úľava, ktorá je im priznaná, je predĺženie času pri písomných odpovediach alebo možnosť nahradiť písomnú skúšku ústnou. Tieto zmeny sú len úpravou formy, nie nárokov štúdia. 

Od svojich pacientov ešte viem, že veľkou pomocou je správny výber školiteľa záverečnej práce – ideálne takého, ktorý priebežne sleduje a komentuje prácu študenta, prípadne mu pomáha doladiť štruktúru záverečnej práce a vybrať, čo je z množstva informácií a nápadov podstatné. V práci oficiálna pomoc neexistuje, preto by mal človek s ADHD dobre zvážiť svoje možnosti a obmedzenia a vybrať si prácu, ktorú bude zvládať. Veľkým faktorom je motivácia k práci – pomáha, keď je práca zaujímavá a nie stereotypná.

Dnes je internet plný článkov a podcastov o ADHD v dospelosti, hovorí psychologička Eva Málišová. Mnohí pacienti podľa nej prichádzajú veľmi dobre informovaní o symptómoch aj metódach, ktoré sa v diagnostike používajú. Niekedy je to podľa nej na škodu,pretože pri vyšetrení cítiť, že si niektorí načítali, ako to má pri ADHD vyzerať a identifikovali sa s tým, upozornila.

Dospelí ľudia často nevedia, prečo je pre nich bežný život zložitejší, než pre ich kolegov a priateľov, a to práve pre to, že neboli diagnostikovaní. Čo by ste odporučili dospelým ľuďom, ktorí majú podozrenie, že trpia poruchou ADHD? 

Dnes je internet plný článkov a podcastov o ADHD v dospelosti a mnohí pacienti prichádzajú veľmi dobre informovaní jednak o symptómoch, ale aj o niektorých metódach, ktoré sa v diagnostike používajú. Som rada, že sa mnohí vďaka tomu dostanú k pomoci, ale niekedy je to aj na škodu, lebo v tom popise problémov pri vyšetrení je často cítiť, že si niektorí dobre načítali, ako to má pri ADHD vyzerať a identifikovali sa s tým. Je to aj taký nový trend, identifikovať sa ako takzvaný neurodiverzný človek, teda niekto, koho mozog funguje inak, ako ostatným. O to ťažšie je potom pre nás odlíšiť povahu ťažkostí a správne určiť diagnózu.

archív/Eva Málišová

Moje hlavné odporúčanie je, že sa netreba zbytočne príliš fixovať na pridelenie samotnej diagnózy, lebo niektorí pacienti sú potom sklamaní, že sa im nepotvrdila a majú pocit, že ostávajú bez pomoci. Podstatné však je, že samotná diagnóza oprávňuje len k predpísaniu liekov a aj to len u malého percenta pacientov. Ostatným je k dispozícii psychoterapia, rôzne tréningy, nácviky, podporné skupiny a pod., ktoré sú, samozrejme, prístupné komukoľvek, kto prežíva subjektívne utrpenie. Ak majú dospelí podozrenie, že majú ADHD, vedia si na sociálnych sieťach potom v rámci rôznych skupín na hľadanie odborníkov z oblasti duševného zdravia pomerne ľahko dohľadať odporúčania na klinických psychológov, ktorí ich stav zhodnotia a nasmerujú ich ďalej.

Čo by mali robiť ľudia, ktorí žijú s niekým s ADHD či majú takú osobu medzi blízkymi? 

Iná je pozícia rodičov a iná zasa partnerov. Rodič je v istom momente postavený pred to, že jeho dieťa má diagnózu ADHD a potrebuje tomu prispôsobiť výchovu a očakávania tak, aby sa dieťa mohlo čo najlepšie rozvíjať. Potrebuje sa naučiť tolerovať jeho obmedzenia, stanovovať mu stabilný denný režim, často musí pomáhať s učením, prísť na dobrý systém, ako striedať prácu a oddych, aby to bolo pre dieťa zvládnuteľné. Upraviť prostredie tak, aby nebolo pre dieťa príliš rozptyľujúce, dopriať mu dostatok pohybu a oddychu, no zároveň konzistentne trvať na dodržiavaní pravidiel. Určite odporúčam radiť sa vždy aj s psychológom alebo špeciálnym pedagógom, lebo je to veľká záťaž pre rodiča. 

Partner vstupuje do vzťahu s človekom, ktorý už vyrastal s ADHD, má svoje spôsoby a stratégie zvládania a úlohou partnera nie je ho vychovávať ani naprávať. Ťažkosti partnera s ADHD vstupujú do vzťahu a partneri by k nim mali pristupovať spoločne ako k akýmkoľvek iným problémom – rozprávať sa o tom, čo je pre nich zvládnuteľné a prijateľné, hľadať riešenia, ako si navzájom pomôcť. 

Samotné ADHD nie je prekážkou plnohodnotných dlhodobých vzťahov, ale treba mať na pamäti, že ten partner bude mať stále svoje špecifické fungovanie. Partner človeka s ADHD by mal na začiatku zvážiť, či vie s týmito špecifikami spolunažívať alebo mu to bude neustále spôsobovať stres.