ROZHOVOR: Vyhrala nad anorexiou, stala sa z nej bojovníčka. Veroniku zocelil street workout

V rozhovore sa dozviete: 

• čo je to street workout,
• ako sa Veronika dostala z anorexie a psychických problémov,
• aké úspechy už dosiahla,
• prečo sa rozhodla založiť športový zväz,
• ako prebieha jej príprava na súťažnú sezónu.

Venuješ sa street workoutu. Pre tých, ktorí sa neorientujú vo svete športu, je to určite neznámy pojem. Vysvetli, čo si pod ním majú predstaviť, a ako si sa k nemu dostala.

Aké boli tvoje začiatky?  

Začínala som ako vychudnuté, slabé dievča, vtedy som študovala na gymnáziu. Ešte pred workoutom som chodila rok do posilňovne. Cvičenie vo fitku som kombinovala s aktívnym behom trikrát v týždni. Tu sa však nemám čím chváliť, pretože som sa preťažila a spôsobila si tzv. shin splints. Ide o preťaženie predkolenia, ktoré ma následne na pár mesiacov vyradilo z behu. Dnes sa na tom bavím a vravím si, že to bolo šťastie v nešťastí. Vďaka tomu som bola prinútená viac regenerovať, no zároveň som sa viac zamerala na cvičenie v posilňovni a, tak či tak, väčšinu času mi tiež zaberalo učenie do školy. 

Vždy som bola na seba prísna. Keď som začala cvičiť, veľa sa toho zmenilo. Škole som sa venovala menej, to cvičenie si naozaj vyžiada svoju daň najmä v začiatkoch. Keďže som vedela, že sa musím dostať z najhoršieho - zo zlého psychického stavu a do toho opraviť slabú fyzickú schránku - často ma prepadala únava. S tou som musela bojovať najmä pri spomínanom učení. Našťastie, maturitný ročník bol veľmi fajn, učenia menej, stíhala som sa naplno venovať cvičeniu, absolvovala prvé majstrovstvá a prípravu na vysokú školu od roku 2016. Celkovo, na roky 2014 až 2017 spomínam ako na veľmi prelomové obdobie.  

Hoci to na prvý pohľad vyzerá, že stíhaš všetky povinnosti a si vždy pozitívne naladená osoba, ako si už spomenula, prešla si si náročnými životnými etapami. V minulosti si mala problémy s príjmom potravy. Dospelo to až do bodu, keď si trpela anorexiou. Ako sa ti podarilo sa z toho dostať?

Z anorexie sa mi podarilo dostať práve vďaka cvičeniu a mentálnemu nastaveniu. Odmietala som jedávať, z čoho odborníci usúdili, že ide o ,,nábeh" na anorexiu. Ja som ju však, žiaľ, na základe všetkých príznakov naozaj mala. 

Začalo to v štrnástich, pätnástich a so všetkým ostatným to pokračovalo do dvadsiatky. V tom období som však už aj aktívne cvičila, takže sa všetko prepletalo a premosťovalo do svetlejších dní. Našťastie sa veci uberali viac-menej len dobrým smerom.

Veľa ľudí si prešlo náročným obdobím najmä počas pandémie covidu. Tá vyostrila ich psychické problémy, no teba ovplyvňovali už počas vysokej školy, kedy si prežívala ďalšie náročné obdobie. Je všeobecne známe, že v spoločnosti pretrváva stigma a hanba spojená s duševnými poruchami. Ty si sa nebála vyhľadať pomoc odborníka, lepšie povedané, nemala si na výber. Čo sa v tvojom živote zmenilo a ako ti pomohol šport?

Psychické problémy, ktoré sa so mnou ťahali až do začiatku vysokej školy, no aj počas štúdia, začali už v puberte. Vtedy som ich, samozrejme, tak vážne nebrala, respektíve nevnímala. Myslím, že veľa sa zmenilo najmä po smrti otca, keďže psychické následky spojené s poruchami príjmu potravy stále pretrvávali. 

Rátala som si kalórie, na čom by nebolo nič zlé. Skôr som cielene znižovala príjem a snažila sa o čo najväčší výdaj. To už bolo čoraz vážnejšie. Priečila som sa (alebo bránila sa pomoci), klamala samu seba, že mi stačí jesť menej, ako som potrebovala... do toho prišli, samozrejme, aj zdravotné komplikácie. Stratila som menštruáciu skoro na dva roky. Chudokrvná som síce nebola, železa som mala prekvapivo dosť, no chýbali mi iné stopové prvky. Padali mi viac vlasy, ktoré bývali vždy husté a dlhé. Vždy som bývala bledá, no mám pocit, že v tom období som spriesvitnela. Bez srandy. 

Do kritického štádia, kedy som potrebovala vyhľadať odbornú pomoc, som sa dostala v dvadsiatich rokoch. Šport mi pomohol po fyzickej stránke, no najmä po mentálnej. Myslím, že ma celé to obdobie veľmi zocelilo. Odvtedy sa, našťastie, všetko uberá lepším smerom. Najmä od posledného magisterského ročníka cítim, že som na správnej ceste.

Tvoje pády vystriedali viaceré úspechy. Ktoré považuješ za najcennejšie?

Určite ten, že som sa ,,vyhrabala" z anorexie, že z malého, chudého a plachého dievčaťa vyrástla žena - bojovníčka. 

No ak mám pomenovať ocenenia zo súťaží, tak je to jednoznačne titul bronzovej medailistky z majstrovstiev sveta v Moskve v roku 2019. Odvtedy som sa stala štyrikrát majsterkou Slovenska, čo si tiež nesmierne cením. Každá výhra aj prehra pre mňa znamená pokrok. 

Čo sa ti naopak nepodarilo, no tvrdo si pre to drela? 

Dobrá otázka. Stále toho je a ešte bude veľa, pre čo driem a nedarí sa. No ak máš na mysli niečo konkrétne, tak si pamätám na intenzívnu prípravu na Majstrovstvá Slovenska v street workoute v roku 2019. Mala som natrénované všetko do posledného detailu. A aj tak som počas vystúpenia spadla na pódiu a podvrtla si lakeť. Freestyle som dokončila, no lakeť zostal podvrtnutý a ľavá ruka nevládna, úplne odpísaná. 

Bolo to zatiaľ moje najhoršie zranenie, mala som celý nasledujúci mesiac pocit, že začínam cvičiť odznova. Paradoxne som v rovnaký rok vyhrala bronz na majstrovstvách sveta. Preto na videu a fotkách vidno bandáž na ľavej ruke, haha. Stále vravím, že úplne všetko zlé je na niečo dobré.

Ako vidíš úroveň street workoutu na Slovensku? Pre väčšinu Slovákov to nie je šport, s ktorým by sa bežne stretávali.

Do budúcna? Veľmi nádejne. V súčasnosti sme skalná komunita, ktorá sa stretáva na súťažiach aj mimo nich, no nie je nás zatiaľ veľa. Náš šport sa však rozrastá a ja viem, že v budúcnosti nás na Slovensku bude oveľa viac. Preto som ochotná v našej krajine urobiť všetko pre lepšiu budúcnosť street workoutu. 

Aj preto ste sa v komunite ľudí, ktorí sa kalistenike venujú, rozhodli, že založíte zväz? Jeho iniciátorkou si však práve ty. Čo chcete dosiahnuť?

Áno. Jednoznačne chceme ďalším generáciám zabezpečiť možnosť venovať sa tomuto športu aktívne. Súťažiť, organizovať súťaže, reprezentovať Slovensko v iných krajinách. Tomuto športu som už nejaký ten piatok oddaná a chcem po nás zanechať stopu. Do budúceho roka mám veľké plány, ktoré nebudem prezrádzať, ale pracovať na nich a veriť v ne.

Keď práve necvičíš a nesúťažíš, trénuješ iných ľudí. Čo im pomáhaš zlepšiť?

Prevažne ide o naozaj rôzne vekové skupiny. Mám chlapcov tínedžerov, aj ženy mamičky, rovnako aj baby v mojom veku či ľudí okolo štyridsiatky, päťdesiatky. Zlepšujeme držanie tela, pracujeme na sile, vytrvalosti, a predovšetkým na ovládaní vlastného tela. Vravím si, že nič nie je viac, ako spojiť lásku k pohybu a prácu s vlastným telom. Teší ma, keď rovnaké posolstvo odovzdávam aj mojim zverencom. O to väčšiu radosť mi robia ich pozitívne ohlasy na tréningoch.

Mám úžasných a neskutočne pracovitých, šikovných zverencov, nemenila by som ani jedného z nich. Základom u mňa aj u nich je láska k pohybu a hlad po výsledkoch. Tréning nás (a najmä ich) musí predovšetkým baviť.

Aj v tvojom prípade platí, že človek sa chce neustále zlepšovať. Okrem street workoutu si sa začala venovať aj silovému trojboju. V čom je tento druh cvičenia iný?

Powerliftingu som sa začala aktívne venovať tento rok. Tým, že som začínala vo fitku, mi cvičenie s činkami nebolo cudzie. Teraz, keď cvičím drepy, bench press (tlak na lavičke) aj mŕtvy ťah, tak ma najviac zaujal práve mŕtvy ťah, preto momentálne súťažím len v tejto disciplíne. Na mojich prvých majstrovstvách Európy sa mi podarilo zdvihnúť moju maximálku 125 kíl.

Momentálne trénuješ na majstrovstvá sveta v lotyšskej Rige. Ako vyzerá tvoja príprava?

Okrem MS sa pripravujem aj na medzinárodnú súťaž King od the North. Keďže som tento rok na svetovom šampionáte zmenila súťažnú disciplínu (namiesto freestyle - voľnej zostavy - idem do power & strength, čo je silovo-vytrvalostná kategória). Príprava je oproti minulým rokom odlišná. Celkom sa zhoduje s prípravou na King of the North, takže si trúfam povedať, že budem pripravená na 150 %.

V októbri ma tiež čakajú Majstrovstvá sveta v powerliftingu, v disciplíne deadlift (mŕtvy ťah). Žiaľ, teraz sa na ne nestíham pripravovať až tak poctivo, pretože uprednostňujem prípravu na workoutové súťaže. No hneď po majstrovstvách sveta v Rige sa naplno pustím do mŕtvych ťahov. Konkurencia je všade veľká, no budem sa snažiť podať čo najlepší výkon. 

Po súťažiach sa neviem dočkať jesene a pokojného obdobia, kedy si aj oddýchnem. Mám bohatý zásobník rehabilitačných cvičení, určite si plánujem dopriať viac turistiky, masáží a cyklotúr. Jeseň milujem, je pre mňa ideálnym obdobím na freestyle vonku. Teplota je v tom čase ideálna a workoutové parky magické. Zbožňujem aj zimu - ani nie tak kvôli typickým zimným športom, ako kvôli netradičnej aktivite - otužovaniu. V jazerách a potokoch aktívne otužujem už od roku 2019 a neplánujem prestať. Neviem sa dočkať.

Za posledné roky sa otužovanie stalo dosť populárnou aktivitou. Ako dlho vydržíš vo vode a v čom ti otužovanie pomohlo?

Veru áno, stalo. Smiala som sa, pretože som v tom čase mala za sebou dva roky aktívneho otužovania. Naučila som sa cez neho uvoľniť, viac pracovať s dychom a ,,vychillovať sa". Je to jednoducho iná dimenzia. Kto otužuje, isto mi dá za pravdu. 

A koľko vydržím vo vode? Väčšinou nejdem pod päť minút. Málokedy sa stane, že z bazéna s ľadovým kryhami vyleziem po štyroch minútach, no päť až pätnásť minút je zvyčajne moja klasika. Preferujem však otvorené priestranstvá a možnosť si v ľadovej vode aj zaplávať.

Čo by si poradila čitateľom ta3, ktorých tento šport zaujal a chceli by sa mu venovať?

Ak vás rozhovor so športovkyňou Veronikou Greinerovou zaujal, počkajte si na pokračovanie. Pripravujeme sériu videí a rád, ako cvičiť v lete, kde sa to najviac oplatí a čomu sa vyvarovať. Veronika má pre čitateľov ta3 pripravených veľa cenných informácií.

Čítajte viac

FOTO: Slovan v zápase po 30 rokoch zdolal Ferencváros. Sme len v polčase, reagoval Weiss