Vitaliia utekala pred raketami s malým bábätkom. Vojna našu rodinu spojila, hovorí

Vitaliia utekala pred raketami s malým bábätkom. Vojna našu rodinu spojila, hovorí
Zdroj foto: Archív V. S.
Vitaliia Skryzhevska
Pred vojnou utekala s 2,5-mesačným bábätkom. Manžel ju odprevadil k Užhorodu, odtiaľ musela k slovenským hraniciam s plačúcim dieťaťom cestovať sama. Vitaliia Skryzhevska pochádza z Donbasu, už dlhodobo žije v Kyjeve a živí sa ako profesionálna lektorka taekwondo. Ako čerstvá matka sa musela vysporiadať s tým, že neďaleko nej dopadajú rakety a bomby. Ako hovorí, vojna ich prekvapila, no pripravila im aj prekvapenie. Spojila syna a otca, ktorí sa nezhovárali roky.

Vitaliia s cestovaním mimo Ukrajinu dlho váhala. Profesionálna lektorka taekwondo sa len pred štyrmi mesiacmi stala mamou a potrebovala s novorodencom pomôcť. Syna s manželom Denisom pomenovali Yelisey. "V preklade to znamená "Boh nám pomôže, boh nás zachráni," vysvetlila. "Nerada sledujem správy. Po tom, ako sa Yelisey narodil, som chcela zostať v dobrej nálade, bez stresu." 

Čerstvá matka

Keď ruská armáda vstúpila 24. februára na ukrajinské územie a Vladimir Putin začal vojnu proti Ukrajine, dozvedela sa o tom nadránom v telefonáte manželovej mamy. Vojna ich prekvapila. Prvé hodiny počuli bombardovanie len z diaľky, neskôr rakety dopadali asi 15 kilometrov od ich bydliska - Zazymie neďaleko Kyjeva, kde žijú v rodinnom dome blízko rieky Desna.

Yelisey je pokojné dieťa s modrými očami. Kým jeho mama opisovala, ako si spomína na prvé dni vojny, v spánku sa nechal voziť v kočiari. "Počas nočného kŕmenia som cítila otrasy. V tej chvíli som bola veľmi šťastná, že som s manželom, synom a našim psom. Všetci sme spali v jednej posteli. Modlila som sa, aby sa to skončilo," opísala Vitaliia. Pred materstvom sa ako profesionálna koučka venovala taekwondo, skúsila aj jógu a meditáciu. Ako hovorí, možno aj preto zvládala stres z vojny lepšie. "Opakovala som si, že všetko bude v poriadku. Vedela som, že ak budem v strese, môžem mať problém s dojčením," priznala.

Keď sa rozhodli utiecť pred vojnou, Yelisey mal len dva a pol mesiaca. Rozhodovali sa z hodiny na hodinu, cesty z Kyjeva už boli takmer prázdne. Manžel Denis ju odprevadil ako šofér až do Užhorodu, odkiaľ musela Vitaliia, dovtedy zvyknutá len na šoférovanie krátkych vzdialeností, ísť už sama. Ako hovorí, hoci je Ylisey veľmi dobré dieťa, bolo to náročné. "V aute sa rozplakal, musela som kojiť a šoférovať zároveň. Veľm dobre si pamätám tú situáciu. Bolo náročné opustiť Ukrajinu. Nevedela som, ako dlho nebudem počuť a vidieť môjho muža. Chcelo sa mi plakať. Yeliseyovi som spievala v aute a presviedčala sa, že to všetko zvládnem," vysvetlila. Na Youtube potom vyhľadala skladbu o ukrajinských ženách, ktorá jej pripomína cestu za hranice.

K hraniciam sa s prestávkou v Ľvove dostali za dva dni. Na Slovensku ju už čakal Maxim - manželov brat s priateľkou Ylonou. Na jeden a pol mesiaca ich na Slovensku prichýlila rodina z obce neďaleko Bratislavy, ktorú oslovil. "Keď som prišla do Zálesia, cítila som sa tu ako doma. V Zazymie máme podobnú prírodu, je to prekrásne miesto pre výchovu detí. Je tu veľmi čistý vzduch a milí ľudia," popísala mladá matka z Ukrajiny. Prekvapili ju tu rodiny s väčším počtom detí, na Ukrajine je podľa jej slov zvykom mať  jedno či dve.

Príbeh ako z filmu

Pri deťoch a Zálesí sa Vitaliia zastavila. "Je to príbeh ako z filmu, to vám musím porozprávať," povedala a začala rozprávať manželov príbeh. Už skôr našla obrázky, ktoré Denis kreslil otcovi ešte ako dieťa. Denisov otec dnes žije v Poľsku. Nekomunikovali spolu viac ako desať rokov, opäť ich spojila až vojna. Po tom, ako Rusko spustil inváziu na Ukrajine, pomohol Maximovi nájsť v Bratislave dočasné ubytovanie.

"Keď sa dozvedel, že sa stal dedkom, bol veľmi šťastný. Netušil, že sa stal dedkom. Myslel si, že sa s ním rodina neželá viac kontaktovať. Keďže manžel musel zostať na Ukrajine, povedal mi, že by sa rád stretol s Maximom, so mnou a spoznal Yliseya," uviedla nadšenie. S Denisom sa prvýkrát po rokoch spojili telefonicky. "V tejto náročnej situácii sa všetko zmenilo. Vojna spojila rodinu."

Taekwondo otvára dvere

Vitaliia od opisu rodiny prechádza k taekwondo, ktorému sa venuje od siedmich rokov. "Je to moja práca aj hobby súčasne. Máme vyše 100-člennú skupinu rozdelenú do tímov podľa veku a farby opaska. V tíme máme inštruktora, ktorý začínal s taekwondom ako šesťročný a dnes je mojím kolegom," vysvetľuje 32-ročná koučka. 

Taekwondo im otvára dvere do celého sveta. Po tom, ako sa začala vojna, dostala ponuky z viacerých krajín. Oslovili ju zo Švédska aj Estónska. Navyše, pod programom "Domov pre Ukrajincov" získali víza od priateľov skautov z Anglicka. "Je to veľká komunita, ktorá podporuje mladých, mám medzi nimi veľa priateľov. Dostala som ponuku aj zo Saudskej Arábie, chceli, aby som trénovala ich dievčenský tím. Ak bude Ylisey starší, možno budem nad tým uvažovať, ale zatiaľ nie," hovorí. Ak by sa situácia na Ukrajine zhoršila, zvolila by Veľkú Britániu.

Vitaliia sa do Kyjeva prisťahovala za štúdiom ako 17-ročná, detstvo však prežila na Donbase. Situácia je tam teraz zložitá, hovorí znepokojene. "Ak mám byť úprimná, nerozumiem tomu. Pokúšam sa nesledovať správy, žiť bez televízie. Mnoho rodín, ktoré poznám, spolu pre rozdielne názory alebo používanie jazyka nekomunikuje. Tiež máme v rodine odlišné názory, no rodina je pre mňa dôležitejšia ako politika," hovorí. Dodáva, že jej rodina vie, kto je agresorom, z Donbasu sa však odsťahovať nechce, hoci v ich blízkosti lietajú vojenské lietadlá. Zatiaľ sa v ich okolí nebojuje. 

"Ďakujem"

Napriek tomu, že ju agresia Ruska pripravila o domov a z jej syna urobila štvormesačného utečenca, na Rusko má z detstva krásne spomienky. Počas prázdnin tam navštevovali starých rodičov. "Vyrastala som v prostredí, kde nikto ukrajinčinu nepoužíval. Hoci premýšľam v ruštine, ukrajinský jazyk milujem. Som Ukrajinka," vysvetlila.

Počas vyše jeden a pol mesačného pobytu na Slovensku si našla priateľov pri pastoračnom centre v záleskom kostole. Na ľudí z centra, ktorí Ukrajincom zabezpečili právnu pomoc a zázemie, spomína s vďakou. Rovnako aj na rodinu, ktorá ich ubytovala vo svojom dome. Po jeden a pol mesiaci sa slovenské útočisko rozhodli opustiť a vrátiť domov na Ukrajinu. "Ďakujem všetkým, ktorí ste nám pomohli. Cítili sme sa tu ako doma," dodala Vitaliia. S rodinou sú už v Kyjeve.

"Veľké ďakujem patrí Marii Polonevovej, jej manželovi a synovi, ktorí nás prijali u seba doma. Ďakujem mojej spriaznenej duši Lucii Meškovej a jej rodine Andrejovi, Dorotke a Matúškovi, ďalej Silvii, matke štyroch detí, a jej manželovi zubárovi. Vďaka patrí aj tlmočníkovi Viktorovi Dudkovi za pomoc hneď v prvý deň nášho príchodu. Ďakujem mojim priateľom Kláre a Beáte. Na Slovensku žije veľmi veľa milých ľudí! Zažila som prchavé, ale na druhej strane také stretnutia, ktoré si budem pamätať. Som veľmi rada, že som spoznala Simonu aj Andreu. Ďakujem tiež Lucii Kliskej za fotografie, ktoré nám spravila ako pamiatku na Zálesie," uzavrela poďakovaním Vitaliia.

Mohlo by vás zaujímať

TOP videá