Poetka Mirka Ábelová: Človek sa snaží prežiť a nezblázniť. Všade je covidu až príliš, na čo ho pchať aj do básní
Mirka Ábelová je poetka, ktorá teraz na Slovensku patrí azda k najznámejším. Na konte má štyri básnické zbierky, v ktorých s ňou čitatelia mohli prežiť slasti a strasti rôznych životných období. Napísala však aj knižku pre deti a básne aj prekladá. Rozprávali sme sa s ňou o pandémii aj o tom, či by chcela byť spisovateľkou na plný úväzok.
Knihy, ktoré ste doteraz napísali, väčšinou súviseli s vašimi životnými etapami. Od rebelského debutu cez básne o prerábaní bytu, o materstve až k rozprávkam pre deti. Čo bude ďalej? Na čom pracujete?
Momentálne spolu s editorom (vlastne sú dvaja) dokončujem svoju piatu básnickú zbierku pre dospelých. Bude sa volať Dom, reflektuje príbehy troch rôznych žien z troch rôznych sociálnych vrstiev a momentálne sme vo fáze škrtania a čistenia textu. Kedysi ma práve táto časť práce na knižke veľmi nebavila, bolo mi vždy ľúto rozlúčiť sa s časťou viet, alebo s celými básňami. Dnes je to, asi aj v dôsledku veku a aspoň akého-takého nadhľadu, práve práca, ktorá ma veľmi baví. Čistiť ten text a zlepšovať ho.
Aký bol pre vás uplynulý rok? S čím ste boli spokojná, čo vás hnevalo? Mali ste čas čítať a písať?
Uplynulý rok bol pre mňa náročný asi tak, ako pre každého. Pandémia je únavná, opatrenia sa menia každú chvíľu, politika je na smiech, správanie mnohých nezodpovedných ľudí do plaču, spoločnosť je v rozklade, človek sa snaží nejako prežiť, nezblázniť, skĺbiť prácu a starostlivosť o deti. Nič moc. Potešilo ma, že sa nám na konci leta podarilo po dvoch rokoch ísť na prázdniny k moru, potešilo ma, že sa všetci z mojej rodiny dali bez váhania očkovať, že sme, my, dospeláci, zatiaľ mali šťastie a neschytali covid. Hovorím dospeláci, pretože moje malé deti toľko šťastia nemali a "užili" sme si šesť týždňov chorôb a neriešených problémov, až kým sme nezmenili pediatra.
Spokojná som bola aj s tým, že sa mi po nociach darilo a darí pracovať, aby som zarobila nejaké peniaze a tiež sa mi darilo písať básne, výsledok snáď čitatelia a čitateľky uvidia už v lete 2022. Čas čítať dospelácke knihy som mala len veľmi oklieštený, v mojom hektickom živote sa momentálne ukazuje ako výhodná duševná potrava najmä poézia (iných autorov a autoriek), keďže texty sú väčšinou krátke, hutné a človek dostane to, čo potrebuje. Asi po prvý raz v živote som tohto roku prečítala viac detských kníh, ako dospeláckych, čo ma neteší, pokiaľ ide o mňa, ale teší, pokiaľ ide o moje deti. Vravím si, čo sa dá robiť, teraz je to tak.
Dlhé roky ste boli novinárkou v spravodajstve, potom ste sa stali hovorkyňou, teraz sa venujete propagácii kultúry a PR. Viete si predstaviť, že by ste boli spisovateľkou na plný úväzok?
Teraz sa venujem všetkému možnému. prekladám knihy, vypomáham organizácii, kde som predtým pracovala ako hovorkyňa, občas niekde pomôžem s nejakým PR alebo niečo moderujem. Pandémia spôsobila, že si už dokážem predstaviť, že by som bola spisovateľkou na plný úväzok.
Máte nejaký spisovateľský sen? Hoci aj nejakú utópiu.
Kedysi som strašne túžila mať autorské čítanie vo Ferlinghettiho vydavateľstve City Lights Books, mala som tiež sen, aby mi vydal zbierku básní. A ešte som chcela mať čítačku v Shakespeare's and Company v Paríži. To sú asi tri sny, ktoré sa mi doteraz nesplnili a asi sa ani nesplnia, ale momentálne nemám často veľmi riešiť. Mne sa sny vždy splnia vtedy, keď mi na nich prestane záležať, takže možno som na dobrej ceste...
Máte texty, ktoré by ste už na čítačke nedokázali prečítať?
Mám texty, ktoré by som nedokázala prečítať bez svojho komentára. Mala som obdobie, keď som sa za niektoré básne zo svojej debutovej zbierky Striptíz trochu hanbila. Buď boli príliš pózerské, alebo som sa v nich príliš opúšťala. Dnes sa už za ne nehanbím. Sú takou zhmotneninou toho, čo a ako som vtedy prežívala, príslušne k tomu, koľko som mala rokov, ako som vtedy žila, čím som sa trápila, čo (v poézii) som obdivovala. Tie texty sú autentické. Taká som bola a je super, že vznikli, že ich mladí ľudia čítajú, recitujú, že sa s nimi stotožňujú a že mnohí moji čitatelia a čitateľky dospievajú spolu so mnou. Ale určite sú texty, pri ktorých by dom pustila nejakú vetu, aby bolo jasné, že dnes už nie sú pre mňa úplne rovnocenné s tým, čo píšem (a žijem) dnes.
Vďaka relácii Nedeľná chvíľka poézie, ktorú pripravujete pravidelne každý týždeň, musíte mať prehľad aj o mladých talentoch. Ako často narazíte na tvorbu, ktorá vás naozaj zaujme?
Nedá sa to paušalizovať, že ako často. Raz tak, raz onak. Pravdou je, že do relácie volávam aj autorov a autorky, ktorých poetika mi nie je úplne blízka, no napriek tomu si myslím, že majú poslucháčom a poslucháčkam čo povedať, prípadne, že píšu zaujímavo.
Na Facebooku často komentujete aj strasti s pandémiou. Čerpali ste z tejto témy aj vo svojich textoch?
Keďže pandémia presiakla do našich životov, zmenila ich a otrávila, dostala sa mi aj do textov. Snažím sa ich práve dať preč, alebo prerobiť tak, aby nebolo úplne “na prvú” jasné, že to tam je. Myslím si, že človek dokáže s nadhľadom, neotravne a bez pátosu či klišé písať až o veciach, ktoré sú za ním, ktoré nejako spracuje. Život v pandémii sme ešte neskončili, nieto že spracovali. Preto ten nadhľad aj mne ako autorke chýba, zároveň si vravím, že všade je covidu až príliš, na čo ho pchať ešte aj do básní. Hľadám cestu, ako ho zašifrovať, prípadne úplne zmazať. Kiež by to šlo aj v reálnom svete, nielen v tom písanom.
Máte obľúbených spisovateľov, od ktorých ste čítali všetko a zdali sa vám dokonalí? Čo by podľa vás mal mať skvelý text?
Spisovateľom, od ktorého som čítala asi všetko, čo u nás a v Česku vyšlo, a niečo aj inde, zostáva Charles Bukowski, ktorý mi v mladosti prirástol k srdcu. To je asi jeden z mála autorov, od ktorých som si prečítala asi naozaj všetko, čo šlo. Ale dokonalý sa mi dnes už nezdá, už ma občas aj otravoval. Dokonalosť jeho práce spočíva u mňa v tom, že ma dokáže podržať v zlých životných obdobiach a v tých dobrých mi dá pokoj. Inak sa mi dokonalý nezdá asi nikto, skáčem od autora k autorovi, od autorky k autorke, od poézie k próze a späť. Každý a každá má lepšie a horšie veci, už si autorov neidealizujem a stále mám obrovské medzery vo vzdelaní, v literatúre.
Skvelý text so mnou musí zarezonovať v tej správnej chvíli a v správnom období, inak môže byť akokoľvek skvelý, tak sa mi asi až taký skvelý zdať nebude. Literatúra je taká zvláštna hra autor-čitateľ. Mám ale rada, keď ma text niečím prekvapí, keď pri ňom prestanem vnímať čas, inokedy, keď sa s ním dokážem stotožniť, keď si viem predstaviť, že zažívam to, o čom autor/ka píše, keď ma prinúti myslieť na ten text aj po tom, ako ho dočítam. Skvelý text sa pre mňa odvíja od toho, v akom stave, v akej nálade, v akom životnom období sa práve nachádzam. Objektívne kvality textu, samozrejme, zostanú naprieč všetkými stavmi mysle aj obdobiami, subjektívne sa menia.
Aká kniha vás za posledný rok najviac bavila v slovenskej literatúre?
Koža od Jany Bodnárovej.