Nadmerný stres z rodičovstva počas korony? Ľudia z evolučného hľadiska nie sú vybavení na výchovu v izolácii

Počas nasledujúcich mesiacov odkedy sa svet dostal do nového normálu, sa veľa rodičov muselo vysporiadať s následkami na ich mentálnom a fyzickom zdraví. Ďalšie lockdowny a zatváranie škôl boli dopĺňané správami o prípadoch, kedy sa rodičia sťažovali na zvýšený stres, úzkosť a depresie. Mnohí rodičia sami sebe kládli otázku, prečo je táto situácia pre nich taká zložitá. Nemalo by byť pre ľudí prirodzené, že sa postarajú o svojich potomkov bez pomoci zvonka? V minulosti sa predsa ľudia úplne jednoducho zaobišli bez škôl a škôlok, nie? Na tieto otázky odpovedá v článku pre BBC evolučná biologička Nichola Raihaniová, ktorá vysvetľuje, že z evolučného hľadiska vôbec nie je prekvapivé, že sa rodičia v tejto dobe cítia na pokraji svojich síl.

Rozlišuje nás to od iných ľudoopov

Napriek predstave, že moderný rodinný život pozostáva z malých, od seba nezávislých jednotiek, realita je taká, že pri výchove našich potomkov by nám často prospela pomoc druhých. Už z veľkej časti histórie ľudstva poskytovali túto pomoc vzdialenejší príbuzní. V dnešnej spoločnosti, kedy sme zvyknutí na menejčlenné rodinné jednotky, nám túto rolu nahrádzali učitelia či opatrovateľky. Takýto spôsob spoločnej výchovy detí s názvom "kooperatívny chov" nás robí jedinečnými medzi ostatnými ľudoopmi a viac sa podobá spôsobu života, akým žijú nám vzdialenejšie druhy, ako sú surikaty, mravce či včely.

Tieto druhy žijú vo veľkých rodinných skupinách, kde jednotlivci spolupracujú pri výchove potomstva. Môže byť prekvapujúce, že iné druhy, ako napríklad šimpanzy, takto potomkov nevychovávajú. Šimpanzie, gorilie či orangutanie matky však vychovávajú svoje potomstvo samy, s minimálnou alebo žiadnou pomocou od iných, vrátane otca. Ba čo viac, samice ľudoopov neprechádzajú fyziologickou menopauzou, takže zostávajú plodné po celý život. Preto je bežné, že matka a dcéra vychovávajú naraz svojich potomkov, čo obmedzuje možnosť starých rodičov pomáhať s vnúčatami.

Ako druh sa teda v tomto od iných ľudoopov líšime. Vo väčšine času na tejto planéte žili ľudia v spoločnosti, kde sa matky mohli spoľahnúť na pomoc od viacerých vzdialenejších príbuzných. V mnohých moderných spoločnostiach to tak funguje stále. Otcovia sú často zapojení do výchovy dieťaťa, aj keď miera tohto zapojenia sa v rozličných kultúrach líši. O malé deti sa starajú aj iní príbuzní, vrátane starších súrodencov, tiet či strýkov, bratrancov a starých rodičov. V takomto prostredí je preto bremeno starostlivosti o deti len veľmi zriedka výlučne na jednej osobe. Na Západe starostlivosť o deti zvyčajne znamená, že zodpovedný dospelý, často rodič, nielen dohliada na malé dieťa, ale poskytuje mu aj intenzívnu angažovanosť a stimuláciu. Ak to nedokáže, lebo je napríklad zaneprázdnený prácou, môže sa rodič cítiť previnilo alebo neschopne.

Foto: ČTK

Na túto situáciu nie sme inštinktívne zvyknutí

Kooperatívny chov má zásadnú výhodu oproti osamelejším formám výchovy detí: môže spôsobiť, že druh bude odolnejší a pravdepodobne sa vyvinul ako prostriedok na prekonanie nepriaznivého stavu. Paradoxne, naša kooperatívna tendencia, ktorá nám umožnila tak dlho prežiť a prosperovať, mohla súčasnú krízu z psychologického a praktického hľadiska značne sťažiť.

Počas lockdownu sme boli odrezaní od našich podporných skupín: starých rodičov, súrodencov, tiet či strýkov, ale aj škôl, škôlok a poškolských aktivít. Očakávalo sa od nás, že sa vrátime k našim malým rodinným jednotkám, ako keby to bolo pre nás prirodzené a inštinktívne. Pre mnohých z nás to bolo však takmer nemožné a ťažko si niekto mohol vysvetliť, prečo to tak bolo. Naša "západná" predstava o rodine predsa kladie dôkaz na materskú starostlivosť a pomenej na zapojenie sa iných členov rodiny. Preto sa prirodzene očakávalo, že matky a otcovia, častokrát však iba matky, budú ako opatrovatelia postačovať.

Podľa Rebeccy Searovej, profesorky evolučnej demografie na London School of Hygiene and Tropical Medicine, však táto myšlienka sebestačnej maločlennej rodiny odráža skôr skúsenosti a svetonázory západných vedcov ako historickú realitu. Predstava nukleárnej rodiny, ktorú živí mužský predstaviteľ rodiny, sa obzvlášť zakorenila v povojnovom období, v čase, keď "akademická obec bola plná bohatých, bielych mužov, ktorí zabezpečovali svoje vlastné rodiny a mysleli si, že to vždy tak bolo,“ hovorí Searová.

Obvyklým usporiadaním ľudí preto nie je jeden pár, ktorý vychováva potomstvo v izolácii, vysvetľuje ďalej Searová. Namiesto toho, ak ide o výchovu detí, zvyčajne potrebujeme, a aj dostávame pomoc od iných. S týmto odlišným pohľadom na rodinu by možno naše očakávania od rodičovstva počas pandémie boli rozdielne. Preto namiesto toho, aby sme predpokladali, že rodičia a najmä matky by mali toto bremeno niesť samy, mohli by sme uznať kľúčovú úlohu ostatných členov rodiny a opatrovateľov. Potom by sme možno mohli mať viac pochopenia pre ostatných, ktorí s touto situáciou zápasia, alebo možno aj sami pre seba. Očakávať od ľudí, že budú rodičmi ako šimpanzy, je trochu ako izolovať mravca od jeho kolónie: nemusíme na to byť nevyhnutne pripravení a často to nedopadne dobre. Uznanie, že potrebujeme pomoc druhých, preto nie je znakom zlyhania, ale práve to, čo z nás robí ľudí, uzatvára evolučná biologička Nichola Raihaniová.