Strach z vlasov, gombíkov či pochovania zaživa. Spúšťačom fóbií môžu byť traumy z detstva
Strach sám o sebe nie je zlá vec. V skutočnosti nám môže pomôcť chrániť sa v prípade ohrozenia, pretože spúšťa obrannú reakciu nervového systému: "bojuj alebo uteč". Pokiaľ však ide o strach iracionálny a neúmerný, ktorý človeku bráni alebo škodí v bežnom živote, potom už spadá do kategórie fóbií.
Píše o tom server Discover. O tých bežnejších fóbiách, ako je agorafóbia (strach z verejných miest alebo otvorených priestorov), klaustrofóbia (strach z uzavretých priestorov) alebo arachnofóbia (strach z pavúkov), už ste pravdepodobne počuli. Existujú však i dosť neobyčajné fóbie, ktoré tým, ktorí nimi trpia, v živote pripravujú nečakané výzvy.
Koumpounofóbia - strach z gombíkov
Pokiaľ sa vám hnusia gombíky alebo sa ich bojíte, môžete mať koumpounofóbiu. Zdá sa, že ľudí desí textúra týchto odevných doplnkov, pričom väčším problémom sú plastové ako kovové gombíky. Fóbiou z gombíkov bol známy Steve Jobs (spomeňte si na jeho slávne roláky) a neobmedzovalo sa to iba na oblečenie. Jeho snaha vyhnúť sa "gombíkom" mohla viesť i k revolučnému dizajnu dotykového displeja iPhonu.
Ako každá fóbia i koumpounofóbia môže mať korene v traume z detstva. Medzi skutočné zážitky, v ktorých psychológovia odhalili príčinu tejto fóbie, patrilo vedierko s gombíkmi, ktoré jednému z koumpounofobikov spadol na hlavu, keď mal dva roky. Pri ďalšom bola spúšťačom šikana, pretože si nevedel zapínať gombíky na oblečení. Celoživotný strach sa môže vyvinúť tiež u detí, ktoré sa niekedy dusili gombíkom.
Chaetofóbia - strach z vlasov
Môže ísť o strach z vlasov vlastnej hlavy alebo o ochlpenie na tele prípadne strach z vlasov ostatných ľudí. Chaetofobika môže zožierať strach, že by sa mu mohol dostať vlas do jedla alebo spadnúť na pohovku. V niektorých prípadoch sa tento odpor vzťahuje aj na zvieraciu srsť. Odhaduje sa, že chaetofóbiou trpí asi percento populácie a náchylnejší k nej sú ľudia posadnutí čistotou. Spúšťačom môže byť napríklad výsmech pre účes v detstve alebo nepríjemná skúsenosť so zavšivením - a strach, že by sa to mohlo opakovať.
Coulrofóbia - strach z klaunov
Mnoho ľudí nemá rado klaunov, ale to nie je to isté ako coulrofóbia - ochromujúca hrôza pri pomyslení na nich. Psychiater Robert Gerstman uvádza dôvody, prečo sú klauni pre niektorých ľudí také desivé: "Vzhľadom k tomu, že klauni si maľujú usmievavú, smutnú alebo zamračenú tvár, nemôžete čítať ich emócie alebo vedieť, čo si myslia. Pokiaľ má klaun namaľovaný úsmev, ale nespráva sa alebo neznie šťastne, váš mozog dostáva zmiešané signály. Tým sa naruší vzorec, na ktorý je váš mozog zvyknutý, čo vás znepokojí."
Strach z klaunov priživuje i moderná kultúra, v ktorej nie je núdza o zlých klaunov. Pokiaľ niektor trpí touto fóbiou, obyčajne sa vyhýba narodeninovým oslavám, cirkusom, karnevalom a halloweenskym večierkom, kde by sa mohol s klaunom stretnúť. Aj napriek všeobecného presvedčeniu nemajú deti klaunov nijako zvlášť radi, ako zistila napríklad vedkyňa Penny Curtisová z Sheffieldskej univerzity vo svojej štúdii v roku 2018.
Tafofóbia - strach z pochovania zaživa
Traduje sa, že poslednými slovami Georgea Washingtona pred smrťou v roku 1799 bol pokyn tajomníkovi, aby s jeho pohrebom počkali ešte tri dni. Strach z pochovania zaživa mal v skorších storočiach iné opodstatnenie. Pred nástupom modernej medicíny neexistovala žiadna vyspelá technológia, ktorá by dokázala, že niekto zomrel. A pretože to nebola exaktná veda, dochádzalo k prípadom, kedy boli ľudia omylom pochovaní zaživa.
Nechať mŕtve telo niekoľko dní nepochované bolo jednou z metód, ako overiť, že je niekto skutočne nebožtíkom. Okrem morbídnejších spôsobov, ako zaistiť, že telo ide pod zem zaručene mŕtve - ako bolo napríklad vyrvanie srdca - boli v 19. storočí patentované špeciálne bezpečnostné truhly vybavené poplašným zvončekom.