V Mexiku sa končí veľkolepá oslava Dňa mŕtvych. Takto si iné krajiny uctievajú Pamiatku zosnulých
V utorok 2. novembra si na Slovensku uctievame Pamiatku zosnulých, ľudovo známu aj ako Dušičky. Pozreli sme sa na to, ako tento deň slávia v zahraničí.
Počas Sviatku všetkých svätých (1.11.) a Pamiatky zosnulých zvyknú veriaci navštevovať kostoly či cintoríny a spomínajú na tých, ktorí už nie sú medzi nami. Ich pamiatku si uctievame nosením kvetov či vencov na vyzdobenie hrobov. Často sa tiež v tomto období stretávame s rodinnými príslušníkmi, ktorí zdiaľky pricestovali, aby zapálili sviečku na poslednom mieste odpočinku svojich najbližších.
Tento sviatok má však svoju obdobnú verziu aj v zahraničí a preto sme sa pozreli na to, ako si pamiatku na svojich zosnulých pripomínajú v iných kútoch sveta. Día de Muertos (Deň mŕtvych) je typickou veľkolepou oslavou pre latinskoamerické krajiny a Španielsko. Oslava Halloweenu, ktorú poznáme z amerických filmov, má zas svoje korene v írskej legende a za tradíciu prezliekania sa do kostýmov môžu Američania ďakovať práve Írom, ktorí ju priniesli na tento kontinent. V katolíckom Taliansku sa toto obdobie príliš nelíši od našich tradícií, avšak predsa tam nájdeme zvyky, ktoré môžme považovať nezvyčajné.
Día de Muertos (Deň mŕtvych)
I keď je pre naše sviatky typická melancholická atmosféra a smútok za zosnulými, pre Mexiko, ďalšie latinskoamerické krajiny a Španielsko je toto obdobie presným opakom. Počas neho sa veľkolepo oslavuje nielen smrť, ale najmä život. V roku 2008 uznalo dôležitosť tohto sviatku dokonca aj UNESCO a uviedlo ho do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva. Napriek tomu, že sa konkrétne tradície v rozličných regiónoch líšia, typickou súčasťou tejto trojdňovej udalosti sú oslavné sprievody. Na tie sa obyvatelia pripravujú niekoľko dní či týždňov dopredu a prezliekajú sa na nich za smrť.
Podľa legiend sa totiž prvého a druhého novembra vracajú duchovia mŕtvych, aby navštívili svoje rodiny. Príbuzní preto oslavujú ich príchod festivalmi, sladkosťami, kvetmi či maskami lebiek. Na cintorínoch organizujú rodinné pikniky a zapaľujú sviečky. Vo svojich domovoch taktiež stavajú pamätné oltáre a na pohostenie pripravujú najobľúbenejšie jedlá svojich predkov, ktorých si týmto štýlom uctievajú.
Jedným z najznámejších symbolov tohto sviatku je kostým s čierno-bielou tvárou, ktorá vytvára ilúziu lebky, a kvety vo vlasoch. Táto maska sa nazýva "Catrina" a začiatkom 20. storočia ju vytvoril mexický maliar a karikaturista José Guadalupe Posady ako spoločenskú kritiku na to, ako sa Mexiko snaží napododobňovať európsku sofistikovanosť. Citát, ktorý sa zvykne pripisovať Posadovi, "todos somos calaveras" (v preklade "všetci sme kostry"), má poukazovať práve na to, že pod oblečením a materiálnymi ozdobami sme všetci rovnakí.
Keltský pôvod Halloweenu a opilec Jack
Keď sa spomenie vyrezávanie tekvíc, prezliekanie sa do kostýmov a navštevovanie susedov v maskách v nádeji, že za odmenu dostanem nejakú tú sladkú odmenu, väčšina z nás si predstaví scénu typickú pre akýkoľvek americký halloweensky film. Halloween má však originálny pôvod v starovekom keltskom festivale s názvom Samhain, ktorý slúži ako inšpirácia pre väčšinu západných halloweenskych tradícií. Počas Samhainu sa ľudia začali pripravovať na zimu, zabíjali dobytok a verili, že sa v tento čas rozplynula hranica medzi svetom živých a mŕtvych.
Z noci na prvého novembra ľudia verili, že sa duše mŕtvych a rôzne folklórne bytosti vrátili do sveta živých. Na uchránenie sa pred zlými duchmi sa preto zvykli zamaskovať do kostýmov, aby ich duchovia nespoznali. Prezlečení za strašidelné bytosti potom chodili z domu do domu a recitovali poéziu, za čo boli odmenení rôznymi potravinami. Okrem toho ľudia pripravovali hostiny na uctenie návštevníkov z druhého sveta, ktorí mali dobré úmysly. Zapaľovali sa aj vatry, ktoré mali potlačiť temnotu do úzadia. Na odstrašenie duchov zvykli ľudia takiež vyrezávať strašidelné tváre do repy, tá však bola postupom času nahradená tekvicou.
Pôvod tradície vyrezávania obrazov do repy, či vkladanie sviečok do tekvíc, pochádza z írskej legendy o opilcovi Jackovi. Ten sa z noci na prvého novembra opil tak, že takmer zomrel. Na jeho dušu mal čakať Diabol, s ktorým Jack vyjednával o svojom osude. Jackovi sa však podarilo Diabla niekoľkokrát prekabátiť. Jedna z jeho posledných žiadostí bola, aby mu Diabol sľúbil, že sa nikdy nedostane do pekla. Diabol neochotne súhlasil a Jack tak mohol pokračovať vo svojom živote. Keď sa však o niekoľko rokov opäť upil na smrť, nedostal sa do pekla, avšak v nebi ho taktiež nechceli. Podľa legendy preto jeho duša blúdi po svete a na cestu si svieti uhlíkom, ktorý Jack dostal ako darček od Diabla. Ten si schováva vo vydlabanej repe, alebo tekvici, aby mu dlhšie vydržal.
V Taliansku dostávajú niektoré deti darčeky
Tak ako Slováci, aj Taliani spomínajú na zosnulých prvého a druhého novembra. Prvý deň s názvom "Ognissanti" je venovaný spomienke na všetkých svätých a druhý deň ,"i Morti", je tak ako u nás venovaný zosnulým rodinným príslušníkom. K ľudovým tradíciam patrí zapaľovanie sviečok pri západe slnka, ktoré sú poukladané na okenné parapety. Rodiny tiež prestierajú stoly pre zosnulých, ktorí ich majú v týchto dňoch navštíviť.
Na Sicílii je dokonca zvykom pripravovať darčeky a sladkosti pre deti, ktorým rodičia tvrdia, že ich priniesli práve zosnulí príbuzní. Ak boli deti počas roka dobré a modlili sa za duše zosnulých, dostanú od nich takúto odmenu. Tieto darčeky sú však aj pripomienkou toho, že mŕtvi príbuzní dávajú na deti neustále pozor.