Ultras nerovná sa hooligans. Tvrdé jadro mali kluby už za socializmu, hovorí futbalový expert Čurný

Ultras nerovná sa hooligans. Tvrdé jadro mali kluby už za socializmu, hovorí futbalový expert Čurný
Zdroj foto: TASR/Lukáš Grinaj
Bitka medzi fanúšikmi Slovana a Spartaka počas 11. kola futbalovej Fortuna ligy.
Pre hooligans je futbal len zámienka. To, čo sme v nedeľu videli počas zápasu Slovan-Spartak nie je síce bežné, no ani nič výnimočné. Tvrdé jadro mali slovenské kluby už za socializmu a agresia na trávniku tiež nie je vynálezom posledných rokov. Dnes majú radikálni fanúšikovia väčšiu možnosť prezentovať sa, čo sa im v nedeľu aj podarilo - získali svojich 15 minút slávy, hovorí športový odborník a bývalý hovorca SFZ Juraj Čurný.

Juraj Čurný je hudobný expert, v posledných rokoch známy ako pravidelný hosť hudobno-zábavnej relácie. Viac ako šesť rokov pôsobil ako hovorca Slovenského futbalového zväzu. Na poste ho v roku 2017 vymenila Monika Jurigová.

Je to, čo sme videli v nedeľu počas zápasu Slovana a Spartaka v Európe alebo celkovo vo svete bežné?

Bežné to určite nie je, ale ani celkom výnimočné - podobné problémy mali napríklad pred niekoľkými týždňami vo Francúzsku, keď sa nedohral jeden zo zápasov najvyššej súťaže, v prípade jedného z pohárových zápasov UEFA Marseille - Galatasaray Istanbul. V takomto rozsahu na Slovensku to však bolo po prvý a verím, že aj posledný raz.

Pri ktorých slovenských kluboch pôsobia ultras skupiny? Ktoré z nich majú radikálnych fanúšikov, s ktorými sa spájajú konflikty na ihrisku?

Najpočetnejšie ultras skupiny majú Slovan, Trnava a DAC. Tu je ešte potrebné z hľadiska terminológie odlíšiť ultras od hooligans. Kým cieľom ultras je hlasivkami, choreom a inými prostriedkami povzbudzovať svoj tím (a aj verbálne či graficky urážať súpera, či iného "nepriateľa"), hlavným záujmom hooligans je vyvolávať bitky, konfrontácie či už s inými skupinami alebo s políciou, usporiadateľmi a niekedy aj náhodnými divákmi nepatriacim do žiadnych z týchto skupín.

Pre hooligans platí, zjednodušene, že "futbal je len zámienka". Aj na hracej ploche v Trnave sa primárne bili hooligans, pričom veľa z nich prišlo z cudziny od "spriatelených klubov" oboch slovenských tímov. Ide o ľudí, ktorí sa vedome pripravujú na bitky a iné konfrontácie a s týmto úmyslom na futbalové zápasy aj chodia. V prípade vyhrotenej situácie sa neraz aj ľudia, ktorých môžeme označiť ako ultras, správajú ako hooligans.

Kedy vznikli prvé skupiny ultras fanúšikov na Slovensku?

Na históriu slovenských ultras a hooligans nie som odborník, v zásade tvrdé jadro svojich fanúšikov mali slovenské kluby už aj za socializmu. S tým, ako sa Európa postupne vzájomne otvárala a prepájala tak sa po vzore západných a aj balkánskych krajín tvorili ultras komunity súčasných klubov našej najvyššej súťaže. 

Patrilo k nim od začiatku násilie? Kedy sa na futbalové trávniky dostala pyrotechnika?

Agresia na futbalových štadiónoch je súčasťou histórie futbalu a určite nie "vynálezom" posledných rokov či desaťročí. Rozdiel je v tom, že dnešné možnosti "zviditeľnenia" ultras a hooligans aktivít sú mnohonásobne väčšie ako pred napr. 30 rokmi, kedy neexistoval internet a o futbale (vrátane diváckeho násilia a netolerancie) informovali len tlač, rozhlas a televízia. 

Výborným dobovým dokumentom o komunite napr. tvrdého jadra fanúšikov Sparty Praha je film Proč Karla Smyczka ešte z 80. rokov. Čo sa týka pyrotechniky je to podobné - koniec koncov už aj v legendárnej filmovej komédii Skalní v ofsajde František Dibarbora so svojimi hereckými kolegami používal dobovú pyrotechniku - podpaľoval noviny.

Čo skupiny radikálnych fanúšikov najčastejšie vyprovokuje a smeruje ku konfliktu tak, ako sme to videli v Trnave? 

Čokoľvek, čo si vyhodnotia ako útok na seba - od provokácie "znepriateleného tábora", cez verdikt rozhodcu nepriaznivý pre svoj tím, až po napr. gesto hráčov súperovho tímu, ktorý napr. oslavuje svoj gól pred nimi.

V roku 2001 sa časť fanúšikov Delihe - Červená hviezda Belehrad pokúšala rozbiť Gay Pride. Sú radikálne skupiny fanúšikov na Slovensku aktívne aj mimo futbalových štadiónov?

Keďže ultras a aj hooligans skupiny fungujú (keďže neraz sa pohybujú na hrane zákonnosti a nezriedka aj za ňou) obvykle na vodcovskom (vojensky hierarchizovanom) princípe, neraz inklinujú k extrémnejšej časti politického spektra, primárne smerom k nacionalizmu, niekedy aj fašizmu. Takže na podujatiach takto definovaných politických zoskupení ich obvykle možno stretnúť. Výnimkou u nás je napr. Trenčín, ktorý sa naopak hlási skôr k opačnému (ak máme na mysli obvyklé delenie pravica - ľavica) spektru.

V roku 2019 skupina poľských, bulharských a holandských futbalových fanúšikov vyčíňala v centre hlavného mesta na Ventúrskej ulici. Polícia po hromadnej bitke vtedy zadržala a zaistila 107 ľudí. Zmenilo sa niečo po tom? Dbá sa viac na bezpečnosť v uliciach?

Je naivné si myslieť, že problém, ktorý už poznáme desiatky rokov a snažíme sa ho vyriešiť, sa "zázračne" a okamžite vyrieši napr. rýchlou zmenou legislatívy a "drakonickými" opatreniami a trestami. Slovensko má, podľa môjho názoru, veľmi dobrú legislatívu v podobe Zákona o organizovaní verejných športových podujatí 1/2014. Ak by sa jeho dodržiavanie naozaj striktne vyžadovalo od všetkých (organizátorov športových podujatí, ako aj od polície, či súdov), som presvedčený, že rozhodujúcu časť problémov by sme už mali vyriešenú. 

Našou slabinou (a nielen v tejto oblasti) je však to, že nedodržiavame ani zákony a predpisy, ktoré už v súčasnosti reálne platia. Ale stačí si pripomenúť rozdiel v tom, ako slovenskí vodiči dodržiavajú dopravné predpisy na Slovensku a v Rakúsku... Pričom tie sú v zásade v oboch krajinách rovnaké.

Radikálni fanúšikovia na jednej strane deklarujú klubu svoju vernosť, na strane druhej prekazia športový zážitok a pri hádzaní pyrotechniky môže dôjsť k úrazu. V nedeľu sa zápas v Trnave skončil po 15 minútach. Neprekáža im, že vyvolaním konfliktu ochudobnili seba i ostatné publikum o športový zážitok? 

Ľuďom, ktorí patria medzi hooligans, to neprekáža vôbec, tí naopak získali svojich 15 minút (nezaslúženej) slávy v médiách, kam by sa inak nikdy nedostali - a o to im ide v prvom rade. Čo sa týka používania pyrotechniky, môj osobný názor je jasný - žiadna pyrotechnika (ani dymovnice) na štadión nepatria. Ultras sa zaklínajú slovom atmosféra, ale pre mňa ako "neultras" futbalového fanúšika je obťažujúce, ak mi dymovnica štípe oči, prípadne mi znemožňuje výhľad na hraciu plochu. V prípade "vybuchujúcej" pyrotechniky sa ani nemám o čom baviť - a to nehovorím o všetkých rizikách spojených s možným ohrozením zdravia ľudí, ktorí s pyrom nemajú nič spoločné.

Viac informácií o atmosfére priniesol v nedeľu po zápase ŠK Slovan Bratislava - FC Spartak Trnava redaktor športovej redakcie TA3 Patrik Tkáč.

Mohlo by vás zaujímať

TOP videá