Nehnuteľnosti a zlato neuchránia investorov pred stratami

Na jeseň 1923 vozili ľudia v Nemecku peniaze na kárach do pekární, aby si kúpili bochník chleba. Porto na list stálo 10 miliónov mariek a jeden americký dolár sa vymieňal za 42 miliárd mariek. V krajine sa tempo hyperinflácie zrýchľovalo. Peniaze strácali hodnotu rýchlosťou, ktorá vyrážala dych. V októbri uvedeného roka začala Ríšska banka tlačiť bankovky s hodnotou 500 miliárd mariek. O týždeň sa dostali do obehu bankovky s nominálnou hodnotou 5 biliónov mariek.

Menová kríza Weimarskej republiky je ešte stále celonárodnou traumou Nemcov. Teraz znovu rastú obavy z novej vlny veľkého zdražovania. Vyvoláva ich Európska centrálna banka (ECB) a centrálne banky Veľkej Británie, Spojených štátov a Japonska. Od začiatku finančnej krízy intervenujú na kapitálových trhoch proti svojim menám. Najprv to robili preto, aby zabránili hlbokému úpadku globálnej ekonomiky a uchránili ju pred depresiou. Nedávno sa pridružil druhý faktor - uvoľňovaním nových a nových miliárd do obehu sa usilujú stabilizovať banky silno zadlžených štátov.

Centrálne banky sa nákupom štátnych dlhopisov snažia o to, aby úrokové sadzby zostali pre vlády znesiteľné. Christian Roch, ktorý je výkonným manažérom investičného fondu RP Rheinische Portfolio Management, povedal, že banky nakupujú štátne cenné papiere za čerstvo vytlačené peniaze. Miliardy však môžu preniknúť do obehu a spôsobiť sústavný a možno aj prudký vzostup cien tovarov a služieb. "Gigantický rast peňazí v obehu je živnou pôdou pre stupňujúce sa obavy z inflácie," dodal Roch.

Únik investorov do oblastí, ktoré sa považujú za bezpečný prístav na zachovanie súčasných peňažných hodnôt, znepokojuje finančných expertov. Od otvoreného prepuknutia finančnej krízy v septembri 2008 sa cena zlata zvýšila viac ako o 100 %. Byty vo veľkých nemeckých mestách, predovšetkým v Berlíne, Mníchove a Hamburgu, za posledné štyri roky zdraželi o vyše 50 %. Finančný šéf koncernu Allianz Maximillian Zimmer sa obáva bubliny na trhu s bytmi, ktorú môžu vyvolať práve súkromní investori. Od nej sa môže odvíjať inflácia a kolaps eura. Aj profesor Regensburskej univerzity Steffen Sebastian, expert na nehnuteľnosti, poukazuje na to, že sa napĺňa jeho prognóza. Čoraz viac investorov nakupuje zlato a nehnuteľnosti, čím prispievajú k inflačnému cenovému trendu v oboch segmentoch trhu.

Sebastian však tvrdí, že súkromní investori, ktorí sejú tento vietor, môžu čoskoro zožať len búrku. Je presvedčený, že celkom isto nezažijeme novú hyperinfláciu. Hoci centrálne banky na oboch brehoch Atlantiku už štyri roky skupujú štátne dlhopisy za ťažké miliardy, miera inflácie nie je po roku 2008 silnejšia, než bola pred ňou. Minulý mesiac vzrástli spotrebiteľské ceny v Nemecku o 2 % a ich vzostup bol podstatne slabší než v časoch D-marky. Od roku 1972 do roku 1982 rástli ceny v Nemecku medziročne v priemere o 5 %. A na začiatku 90. rokov sa ich prírastok pohyboval od 3,7 do 5,1 %.

Aj keď sa inflácia dostane na uvedené hodnoty, alebo keď ich aj prekoná, investori sa nemôžu spoliehať na to, že zlato alebo nehnuteľnosti im zakonzervujú súčasné hodnoty. Štúdie ukazujú, že zlato a nehnuteľnosti sú nevhodným "bezpečným prístavom" na uchovávanie hodnôt v búrlivých ekonomických časoch.

Ústav pre nemecké hospodárstvo (IW) viac ako 25 rokov skúmal vzťah medzi vývojom cien nehnuteľností v Nemecku a mierou inflácie. Výsledok bol ohromujúci: ceny nehnuteľností vzrástli len o pätinu z celkového vzostupu spotrebiteľských cien. Ak teda miera inflácie rástla medziročne o 5 %, nehnuteľnosti zdražovali len o percento. Majitelia nehnuteľností zaznamenávajú silný pokles svojej kúpnej sily. Dôvod je jasný a jednoduchý. Ak stúpa inflácia, centrálne banky zvyšujú základnú úrokovú sadzbu. Dochádza k zdražovaniu peňazí, komerčné banky zvyšujú úročenie hypoték. Záujem o nehnuteľnosti klesá, ich ceny padajú.

Rovnaký trend sa prejavuje aj v nájomných bytoch, nákupných strediskách a kancelárskych komplexoch. Potvrdzuje ho aj index nehnuteľností poradenskej spoločnosti BulwienGesa. Nájomné v bytoch a obchodných komplexoch za 17 rokov pred vypuknutím finančnej krízy stúpalo oveľa pomalšie než inflácia. Nemeckí vlastníci nehnuteľností v rokoch 1991 až 2008 stratili zo svojej kúpnej sily 35 %.

"Cena zlata čoraz viac kolíše, lebo ju ovplyvňujú špekulanti," hovorí Andreas Rapp, vedúci úseku súkromného bankovníctva ústavu Ellwanger & Geiger. V pokojných obdobiach nedokáže zlato prinášať nijaký zisk ani úroky. Vyvoláva len náklady za uskladnenie v depozitoch. Treba pamätať na to, že štáty ho počas menových kríz konfiškujú. Napríklad americký prezident Franklin Delano Roosevelt 5. apríla 1932 výnosom zakázal Američanom vlastniť zlato. Američania ho museli predať vláde a za uncu (31,1 g) dostávali 20,67 USD. Za odmietnutie jeho predaja mohli dostať trest až 10 rokov väzenia. Nariadenie zostalo v platnosti až do roku 1973. Prezidentovo nariadenie sa nevzťahovalo len na zlato určené na dentistické použitie.

O štvrťstoročie rovnako postupovala aj austrálska vláda. Keď sa krajina dostala do hlbokej finančnej krízy, parlament v roku 1959 novelizoval bankový zákon. Okrem iného zakazoval občanom vlastniť zlato. Zákon prestal platiť až po zlepšení finančnej situácie kontinentu v roku 1976. A nikto nemôže tvrdiť, že sa história už nikdy nezopakuje.