Pripomíname si výročie vypuknutia Slovenského národného povstania
Vypuklo presne 29. augusta 1944 ako otvorený odpor proti režimu, ktorý kolaboroval s hitlerovským Nemeckom. Podľa historikov patrí medzi najvýznamnejšie prejavy odporu v Európe.
O Slovenskom národnom povstaní s historikom Vojenského historického ústavu Jozefom Bystrickým:
O SNP sme sa zhovárali s historikom Ústavu pamäti národa Martinom Lackom:
Záznam z osláv SNP v Banskej Bystrici
Najvýznamnejším odkazom 29. augusta 1944 do dnešných dní je podľa historika Ústavu pamäti národa Tomáša Kluberta skutočnosť, že Slováci sa vtedy masovo so zbraňou v ruke postavili na obranu svojej vlasti proti cudzím okupantom, čo je v našich dejinách skutočne výnimočná udalosť. Práve dnes si pripomenieme 68. výročie začiatku Slovenského národného povstania. Ako povedal pre agentúru SITA Tomáš Klubert, o tejto nesporne významnej udalosti vzniklo do dnešných dní nepreberné množstvo odbornej literatúry, novinových článkov a televíznych relácií. „Hoci sú všetci významní aktéri povstania už mŕtvi, udalosti z roku 1944 stále vyvolávajú búrlivé diskusie a ich interpretácia rozdeľuje slovenskú spoločnosť na dve nezmieriteľné skupiny,“ povedal s tým, že podľa prvej urýchlilo Slovenské národné povstanie porážku nacistického Nemecka a zaručilo Slovensku vstup do tábora víťazných mocností druhej svetovej vojny a akékoľvek spochybňovanie tohto názoru je považované za priam kriminálny čin. Zvlášť, keď je 29. august oficiálnym štátnym sviatkom. „Pre druhú skupinu zasa povstanie zostáva zvonku importovaným česko-luteránsko-židovsko-boľševickým pučom, ktorý bol namierený proti existencii prvého samostatného slovenského štátu a každý správny Slovák by sa za ňu mal hanbiť,“ uviedol Klubert.
Historik si kladie otázku, ktorá z týchto skupín má pravdu. "Je vôbec zmysluplné klásť si po 68 rokoch otázky, aký význam vlastne povstanie malo? Aké boli jeho pozitívne a negatívne stránky? Určite áno. Pred novembrom 1989 sme si totiž museli vystačiť s jediným oficiálnym obrazom povstania, ktorý bol naskrz zdeformovaný historikmi a ideológmi vládnucej štátostrany,“ zdôraznil Klubert. Podľa neho snaha o jeho objektívne zhodnotenie je preto úplne legitímna a kontroverzné hodnotenia sú prirodzenou súčasťou tohto procesu. „Pravdu však treba hľadať v širokom priestore medzi oboma extrémnymi hodnoteniami, lebo žiadna významná historická udalosť nebola čierno-biela. Každá mala svoju svetlú i temnú stránku,“ konštatoval.
V prvom rade je nutné podľa Kluberta zdôrazniť, že povstanie vyrástlo z domácich koreňov. Pripravovali ho slovenskí dôstojníci a politici. „Viac než 90 percent účastníkov SNP tvorili etnickí Slováci a v prevažnej väčšine katolíci. Povstanie však v žiadnom prípade neurýchlilo koniec vojny. Pútalo totiž sotva 0,5 percenta nemeckých ozbrojených síl. Jednotky nasadené na jeho potlačenie mali napospol nízku kvalitu a na hlavných frontoch boli nepoužiteľné,“ upozornil Klubert. Prvá Slovenská republika by zanikla podľa neho bez ohľadu na to, či by povstanie vypuklo, alebo nie, nakoľko všetky mocnosti protihitlerovskej koalície uznali ešte v roku 1941 legitimitu československej exilovej vlády. „Povstanie, naopak, znemožnilo Edvardovi Benešovi kolektívne potrestať Slovákov zo zrady a kolaborácie ako Nemcov a Maďarov, a v plnej miere obnoviť centralistický model predmníchovskej ČSR,“ povedal.