Len číslo na náhrobnom kameni. V Ceute pochovávajú telá obetí migračnej vlny, Maroko ich odmietlo prevziať
V Ceute v stredu pochovajú posledných deväť z 88 migrantov, ktorých telá našli španielske úrady po tom, ako sa na konci júla desaťtisíce ľudí dostali z Maroka do tohto mesta na severe Afriky.
Iba týchto deväť sa podarilo identifikovať a v prípade piatich z nich sa ich rodiny snažili vybaviť všetky potrebné dokumenty, aby ich mohli pochovať doma. Pre obštrukcie marockých úradov sa im to ale nepodarilo, napísal v stredu server španielskeho rozhlasu Cadena SER.
„Dokumenty z Ceuty sú kompletné, ale marocké úrady nám zatiaľ nedali pozitívnu odpoveď. Už nás unavuje chodiť v Maroku sem a tam. Povedali nám, že to odmietavé stanovisko prišlo z Rabatu,“ povedal španielskemu rozhlasu brat jedného z utopených. Jeho rodina sa snažila telo dostať do vlasti, no v utorok bola informovaná, že bude pochované v stredu popoludní v Ceute.
Úrady v Ceute pochovajú deväť identifikovaných až v stredu ako posledné, pretože dúfali, že si ich rodiny z Maroka budú môcť prevziať. Doba od úmrtia je ale taká dlhá, že experti už odporučili nečakať.
Pochovaní len pod číslom
Pohreby deviatich desiatok migrantov začali v Ceute v piatok a konali sa podľa islamskej tradície. Do hrobu boli uložení na pravom boku, tvárou k posvätnej Mekke a obradmi viedla skupina miestnych imámov.
Na náhrobnom kameni majú títo väčšinou mladí ľudia iba čísla, keďže sa ich nepodarilo identifikovať. Sú ale evidovaní v súdnych spisoch, kde sú uvedené údaje, ako napríklad kde boli nájdení, ako vyzerali, čo mali na sebe a prípadne aké mali zvláštne znamenia, podľa ktorých by ich išlo identifikovať v budúcnosti.
„Moje deti ušli (do Ceuty), pretože ten deň na ulici všetci bežali k hranici,“ opísala rozhlasu Cadena SER matka 19-ročného Júnisa, ktorý bude pochovaný v Ceute. Spolu so starším bratom a sestrou sa snažil 30. júla dostať z Maroka na španielske územie, ale utopil sa. Ten deň sa podarilo preplávať či prejsť nelegálne do Ceuty až ôsmim desiatkam tisíc ľudí, väčšina sa v nasledujúcich pár dňoch dobrovoľne vrátila do Maroka, asi 8 000 migrantov ale v Ceute zostalo.
Ceuta a druhé španielske autonómne mesto na africkom kontinente - Melilla - čelia dlhodobo migračnej vlne, tá z konca júla ale bola v novodobej histórii bezprecedentná. Zatiaľ čo marocká ekonomika rastie, krajina trpí značnou nerovnosťou v príjmoch a vysokou mierou nezamestnanosti, najmä medzi mladými. A práve vidina lepšieho života v Európe vedie k takýmto migračným vlnám.
„Marocká mládež je veľmi dobre prepojená prostredníctvom sociálnych sietí. Vo vidieckych a chudobnejších oblastiach mnohí nemajú ani základné potraviny, ale takmer všetci majú prístup k internetu,“ opísala španielska sociologička María Guevaraová z univerzity v Seville. Práve na sociálnych sieťach sa pred 30. júlom šírili správy vyzývajúce ľudí, aby sa zhromaždili pri hraniciach Maroka s Ceutou, a falošné informácie, že hranica bude otvorená a pohraničníci ich nemôžu vyhostiť.
Aj my sme ľudia, skandovali migranti na pláži v Ceute. Španielske úrady im však azyl udeliť neplánujú
Maroko nechcelo obete prijať
Podľa mimovládnej organizácie Caminando Fronteras zomrelo koncom júla pri pokuse dostať sa do Ceuty 141 ľudí, z toho 88 tiel našla španielska pobrežná stráž a 53 marocká. Rabat ale uviedol, že našiel len 14 obetí.
Podľa denníka El Faro de Ceuta marocká strana nechcela prijať telá utopených od španielskych úradov s tým, že potrebuje lekárske záznamy a dokumentáciu potrebnú na identifikáciu tiel. Marocké ministerstvo spravodlivosti podľa tohto denníka uviedlo, že nemôže „prijať mŕtvoly bez toho, aby vedelo, o koho ide“. Deväť obetí sa ale španielskym forenzným analytikom identifikovať podarilo, avšak ani tie marocká strana neprijala.
Španielsky rozhlas Cadena SER uviedol, že telá niekoľkých mladých mužov previezli pohrebnými vozmi k hranici, ale marocká strana ich odmietla.
Okrem forenzných analytikov pracovali na identifikácii deviatich desiatok mŕtvych aj policajti a tiež sociálni pracovníci a psychológovia. „Bolo to veľmi emočne náročné. Často sme pri zbieraní dát plakali. Aj niektorí psychológovia potrebovali nakoniec pomoc svojich kolegov,“ opísala proces Silvia Carmonaová.