Kedy telo vypláva, ako vyzerá a čo sú „rukavičky nebohého“? Šéf policajných potápačov odhalil detaily pátrania pod hladinou

Nachádzame sa v bratislavskom prístave. Prekladiská, koks, staré nákladné vagóny, červená pôda, Dunaj a sucho. Hneď na prvý pohľad vás upúta nízka hladina rieky, ale aj pár člnov, medzi nimi aj tie policajné. Nikde ani človeka. Takmer. Na konci prašnej cesty sa nachádza plot a za ním stará budova – sídlo poriečneho oddelenia. Garáže, policajné autá, terénny džíp. Zopár stromov a policajtka umývajúca auto. Okolo nej pobehuje nadšený pes.

„Pokiaľ nie sú na vode nejaké vyslovene oporné body, len ťažko sa dá povedať, odkiaľ osoba do vody skočila,“ hovorí vedúci poriečneho oddelenia odboru poriadkovej polície Martin Hupka pre ta3. „Na vode sa všetko pohybuje. Závisí to od hĺbky aj vetra a navyše, keď telo padá do vody, nepadá vždy kolmo, ale pod určitým uhlom. Čím dlhšie telo padá, tým viac sa môže zmeniť miesto dopadu,“ vysvetľuje.

Viac k téme

Tragický koniec pátrania na Zlatých pieskoch. Muža, ktorý skočil z paddleboardu, našli neskoro

Rakúšanov nachádzame my, Slovákov Maďari

Telo sa navyše môže „objaviť“ aj úplne inde, než ho policajti pôvodne hľadali. V rôznych štrkoviskách a vodných nádržiach je niekde hĺbka okolo 15 metrov a telo padá po dosť dlhom úseku. Na polohu tiež vplýva aj charakter dna, ktorý môže ovplyvniť pohyb tela pri dopade. „Závisí to od viacerých faktorov. Cez zimu napríklad oblečenie nadnáša a v lete, keď je človek vyzlečený a nadýchnutý, nadnáša sa tiež. Naopak pri výdychu, keď sú pľúca prázdne, telo je veľmi ťažké a rýchlo klesá,“ vysvetľuje Hupka. Ešte náročnejšie je však hľadať telo človeka v rieke.

„Ak aj poznáme presné miesto, kde osoba mala dopadnúť, stále to nič neznamená. Rozhodujúca je štruktúra dna, sila prúdu, výška hladiny, prekážky alebo priehrada v blízkosti. Telo môže putovať aj niekoľko kilometrov – niekedy sa stáva, že telo osoby, ktorá skočila do Dunaja v Bratislave, nájdu až naši maďarskí kolegovia. My zase vyťahujeme z vody Rakúšanov, ktorí skočili niekde medzi Viedňou a Hainburgom,“ približuje šéf poriečneho oddelenia. Podľa jeho slov sú na dne Dunaja veľké kamene a medzery medzi nimi sú vyplnené pieskom.

Potápať sa v ňom je však veľmi nebezpečné a náročné. Silný prúd, obrovská masa vody, ktorá spôsobuje veľký tlak na potápača, divokosť a dravosť, hoci z brehu – najmä teraz, keď je jeho hladina nižšia – Dunaj dravo rozhodne nevyzerá.

Najprv technika, potom človek

Keď človek skočí do vody a nevynorí sa, často ide o zlyhanie organizmu – môže nastať šok alebo infarkt, náhle nadýchnutie sa vody. Vplyv však môže zohrať aj náraz do prekážky, úraz alebo zamotanie sa do rastliny, vysvetľuje Hupka a dodáva, že hoci sa z rastliny dá jednoducho vymaniť, pre niektorých ľudí to môže pôsobiť natoľko šokujúco, že spanikária a nadýchnu sa vody. Aktuálne sú však najčastejším dôvodom utopenia, a to najmä u mladších ľudí, drogy a alkohol.

Čas na záchranu je však pomerne krátky. Približne prvé tri minúty je mozog bez kyslíka schopný fungovať. Otázne ale je, či je niekto spôsobilý, kto by vedel osobu nájsť, zachrániť a oživiť, nablízku. „A to sa pri náhlych udalostiach málokedy stane. Je to parketa našich kolegov hasičov, ktorých na miesto privolajú ako prvých. Ak sú dostupní, väčšinou tam prídu skôr než my a práve oni majú najväčšiu šancu osobu zachrániť, keďže na mieste udalosti musia byť do 15 minút,“ vysvetľuje šéf policajných potápačov. Ako dodáva, ich úloha prichádza na rad až neskôr, keďže ich hlavnou činnosťou je vyhľadávať veci pre trestné konanie či nezvestné osoby vo vode.

Pod hladinu ide však najprv technika, až potom človek. A dôležití sú aj svedkovia, ktorí často počujú volanie o pomoc alebo človeka videli naposledy. „Najprv musíme prepátrať brehy, aby sme zbytočne nevystavovali riziku potápačov, pretože táto činnosť je nebezpečná,“ povedal a doplnil, že predmety pod vodou sa snažia najprv lokalizovať sonarmi. Nie vždy je však zreteľné, či je pod vodou človek alebo „len“ podozrivý útvar. „Potápača posielame pod vodu až vtedy, keď naozaj vieme, že toto a toto miesto treba prepátrať, lebo sa to nedá iným spôsobom,“ vysvetlil. Dodal tiež, že im pomáha aj ponorka, alebo skôr podvodný dron na ovládanie. Na jeho použitie však potrebujú aspoň nejakú viditeľnosť vo vode, čo je na Slovensku často problém.

Foto: ta3/Magdaléna Svetláková Podvodný dron

Na dne vodných nádrží sa často vyskytujú sinice alebo bahno, voda je v lete vplyvom rozkladných procesov zelená a človek nevidí prakticky nič. Naopak, lepšia viditeľnosť je najmä v štrkoviskách, ktoré majú dobre priepustné dno a voda sa v nich čistí sama.

Pod hladinou

Na to, aby sa človek mohol pozrieť „tam dole“, potrebuje výcvik a musí nadobudnúť zručnosti - musí vedieť plávať, vedieť na jeden nádych vytiahnuť z určitej hĺbky predmet či urobiť prieskum dna. A dôležité je aj zdravie, keďže práve zdravotné kritériá sú prísne. „To isté sa týka aj psychickej stránky: potápači musia ísť na ďalšie psychotesty, ktoré sú zamerané na stresové faktory či klaustrofóbiu,“ vysvetlil Hupka.

Hoci je prvoradý výcvik, dôležitá je aj príprava pred samotným ponorom. „Potápač má vždy svojho partnera, ktorý ho istí, ktorý mu kontroluje výstroj. Ak sa to dá, idú dvaja, pretože je to bezpečnejšie a môžu si pomôcť; ak nie, tak ide len jeden, väčšinou na lane. Ak je vo vode neviditeľnosť, ako to my voláme, nemá zmysel, aby išli dole dvaja, pretože aj tak sa nevedia dohovoriť. Každý dostane inú úlohu alebo idú na dve miesta. Alebo ide sám istený na lane, cez ktoré s ním komunikujeme,“ priblížil šéf poriečneho oddelenia.

Foto: ta3/Magdaléna Svetláková Výstroj policajných potápačov

Doplnil, že disponujú vysielačkami, prostredníctvom ktorých vedia komunikovať aj pod vodou a potápača lokalizujú pomocou zariadení s GPS súradnicami. „Máme to na mapke, vieme mu povedať, choď doprava, doľava, toto si už prepátral, prešiel, prejdi ešte tam, tam si nebol... To už je ten modernejší spôsob navigácie a pátrania, ale má to zmysel. Keď nič nenájdeme a chceme pokračovať, vieme, kde sme už boli. Polohu potápača poznáme podľa sond – jedni sú vo vode, druhú má na sebe potápač. Sondy medzi sebou komunikujú a vysielajú signál do satelitu a my spätne vidíme GPS súradnice na mape, trajektóriu,“ vysvetlil.

Rukavičky nebohého

Dva až tri dni – približne toľko trvá, kým telo človeka v takto horúcom lete vypláva na hladinu. Čas však závisí od teploty vody aj druhu vodnej plochy. Telo sa totiž vplyvom rozkladných procesov naplní plynmi, stáva sa ľahším a ľahším a vypláva nahor, pokiaľ sa niekde nezachytí. To sa týka najmä tečúcich vôd, kde na polohu tela vplýva aj výška vody - keď je telo blízko dna, skôr sa niekde zachytí a keď sa nachádza niekde v strede, prúd ho odnesie ďalej. Pokiaľ však nie je o niečo zachytené, časom na nejakom úseku vypláva na hladinu.

Rozkladné procesy sa však predlžujú najmä v zime a telo môže vyplávať o týždeň alebo až 14 dní, pretože čím je nižšia teplota, tým dlhšie sa telo udrží pod hladinou. Môže sa stať aj to, že sa nenájde. Buď si ho niekto nevšimne, alebo sa rozpadne či roztrhá. „Našou úlohou pri nezvestných osobách je ich prioritne nájsť, takže máme nejaké zariadenia, postupy a pátrame až pokým nevyhlásime, že sme prepátrali celý dostupný úsek, nič sme nenašli, alebo osobu nájdeme,“ doplnil Martin Hupka.

Ak sa im osobu podarí nájsť, potápači ju naložia ešte pod vodou do transportných vakov a v tom ju vynesú hore. Musia však počkať na patológa a vytiahnu ju na breh až keď je lekár na mieste. Ten potom spraví prvotnú obhliadku a telo putuje na patológiu. „Pokiaľ telo zostáva pod vodou alebo vo vode, je relatívne stabilizované. Hneď ako ho však vyberieme na vzduch, proces rozkladu sa veľmi rýchlo urýchli, pretože voda je vždy chladnejšia ako vzduch,“ ozrejmuje. Podľa jeho slov sa však môže telo pri vyťahovaní rozpadnúť, často k tomu ale nedochádza. „Mali sme už aj také nálezy, že telo pokope držalo len oblečenie. Napríklad keď sa človek stratil v zime a našli sme ho až niekedy v marci alebo apríli,“ priblížil.

Ako doplnil, osoby stotožňujú policajti z odboru pátrania a kriminalistických technických činností, keďže zmeny – napríklad v tvári človeka – nastanú už po pár hodinách. „Telo mŕtveho človeka sa ľudovo povedané rozmáča. Voda už po niekoľkých hodinách spôsobí, že sa koža začne pomaly olupovať ako prvá. Keď sa tela chytíte, môže sa stať, že stiahnete pokožku z celej ruky. Je to bežný jav, rozkladný proces. Lekári tomu slangovo hovoria rukavičky nebohého,“ dodáva Martin Hupka. Napriek tomu, že sa pokožka pomerne rýchlo rozmočí, ak sa nerozpadne, pri stotožňovaní nájdenej utopenej osoby technici využívajú napríklad odtlačky prstov, DNA od príbuzných a pomôcť môžu napríklad aj tetovania.

Fotogaléria

Poriečne oddelenie

Zobrazit všetky fotky (18)

Do nekonečna

To, koľko vydrží potápač na jeden ponor vo vode, závisí predovšetkým od hĺbky - čím je hlbšie, tým väčšiu má spotrebu vzduchu, pretože naňho pôsobí vyšší tlak. „Vzduch sa stláča, takže keď tu vdýchnete do pľúc tri litre vzduchu, tie sa v desiatich metroch zmenia na jeden a pol litra, takže na to, aby ste naplnili pľúca, potrebujete deväť litrov stlačeného vzduchu,“ vysvetlil šéf potápačov.

A maximálna hĺbka? „Nekonečno. Naše nariadenia neobmedzujú hĺbku, určujú len kvalifikácie potápačov. Ide najmä o skúsenosti, pretože tlak vody a prostredie je nebezpečnejšie. A takisto to vplýva aj na psychiku – čím je potápač hlbšie, tým je väčší tlak a tým viac sa cíti nekomfortnejšie a nemusí byť na to zvyknutý. Najskúsenejší potápači prakticky nemajú obmedzenú hĺbku, ale keď idú hlbšie ako 20 metrov, platia prísne bezpečnostné pravidlá,“ povedal.

Dodal, že slovenské štrkoviská boli bágrované do 30 metrov, väčšina jazier na západnom Slovensku má hĺbku 15 až 20. A práve od 15 metrov sa znižuje viditeľnosť, v zásade však stále niečo vidieť. „Úplná tma nastáva približne od 20 metrov. Závisí to aj od toho, aká je svetelnosť dňa, aký je zákal vo vode. Keď je čistá voda v mori, vidíte ešte v hĺbke aj 30 metrov, niekedy sa však ponoríte len pol metra a nevidíte nič,“ dodal Hupka.

Tri kritické obdobia

Poriečne oddelenie funguje celoročne a, zjednodušene povedané, v zime pátrajú po ľuďoch, ktorí sa prepadli pod ľad, v lete po tých, ktorí neodhadli svoje sily a na jeseň po samovrahoch.

„V zime je to, samozrejme, menej komfortné. Teplota vplýva na všetkých, a pre potápača to nie je úplne príjemné. Ale ani v lete to nie je ideálne, lebo sa naopak potápač aj jeho výstroj prehrieva, kým vstúpi do vody. V zime zase opačne – keď vyjde z vody, je mu zima. Dá sa to však vo všetkých podmienkach, len sa treba pripraviť,“ vysvetlil.

Ako hovorí, nápor utopených býva väčšinou začiatkom leta a často sú prvými obeťami práve deti. Majoritu utopení na začiatku leta pripisuje šoku, keďže voda je chladná a telo rozhorúčené. „Keď sa oteplí, väčšinou ide o opitých ľudí,“ priblížil a doplnil, že na jeseň, najmä začiatkom októbra sa pre zmenu počasia a kratšie dni, objavuje nápor samovrahov.

„A ďalšia vlna je zasa v januári. Zdá sa mi, ako keby si ľudia uvedomili, že nesplnili napríklad svoje predsavzatia, alebo na nich doľahnú potreby splátok účtov. Máme aj takých samovrahov, ktorí napíšu list na rozlúčku, že z ekonomických dôvodov už nemôžu žiť,“ dodal.

Najviac ho však vo vode prekvapí množstvo a druh odpadu.

„Našli sme piecky na tuhé palivo, autobatérie, chladničky... rozum sa zastavuje nad tým, že ľudia si dajú námahu a hodia niečo takéto práve do vody. Ľudská hlúposť ma zaráža,“ uzavrel.