Smrť v šálke čaju. Polónium rozožralo Litvinenka zvnútra, otravu spred takmer 20 rokov mohol odobriť sám Putin
Bývalý agent ruskej FSB zomieral 23 dní, vyšetrovatelia potom našli rádioaktívne stopy v hoteli aj v lietadlách jeho travičov.
Bývalý príslušník ruskej tajnej služby Alexander Litvinenko zomieral 23 dní po tom, ako sa v londýnskom hoteli stretol s dvojicou Rusov a vypil zelený čaj s rádioaktívnym polóniom-210.
Britské vyšetrovanie neskôr dospelo k záveru, že za jeho otravou stáli Andrej Lugovoj a Dmitrij Kovtun. O prípade v rozhovore pre iROZHLAS hovorila Ivana Milenkovičová z nadačného fondu Prague Civil Society Centre, ktorá v minulosti pôsobila ako rozhlasová spravodajkyňa v Moskve.
Vyzeralo to ako zápal žalúdka
Prvé vážne zdravotné problémy sa u Litvinenka objavili večer 1. novembra 2006. Začal intenzívne vracať, neskôr sa pridala krvavá hnačka. Lekári spočiatku uvažovali o vážnom zápale žalúdka a čriev spôsobenom jedlom a nasadili mu silné antibiotiká.
Ani prvé toxikologické vyšetrenia nenaznačovali nič nezvyčajné. Litvinenkov stav sa však ďalej zhoršoval. V ústach sa mu vytvorili abscesy, začali mu vypadávať vlasy a postupne mu zlyhávali orgány. Počas hospitalizácie utrpel niekoľko infarktov, schudol približne 15 kilogramov a napokon po 23 dňoch zomrel.
Osudný zelený čaj
Litvinenko mal už od prvých príznakov podozrenie, že ho niekto otrávil. Neskôr upozornil na dve stretnutia, ktoré absolvoval 1. novembra. Najskôr sa stretol s talianskym právnikom Mariom Scaramellom, s ktorým mal hovoriť o vražde ruskej novinárky Anny Politkovskej. Druhé stretnutie absolvoval v londýnskom hoteli Millennium s Lugovojom a Kovtunom.
Práve tam podľa záverov britského vyšetrovania vypil zelený čaj obsahujúci polónium-210.
Jed s názvom polónium
Polónium-210 je rádioaktívny prvok, ktorý je mimoriadne nebezpečný po preniknutí do organizmu. Vojenský toxikológ Lukáš Górecki pre iROZHLAS vysvetlil, že žiarenie poškodzuje tkanivá, sliznice, imunitný systém či krvné doštičky a môže viesť k silnému krvácaniu.
Možnosti liečby podľa neho výrazne závisia od prijatej dávky a rýchlosti zásahu. Existujú látky schopné zachytávať polónium v organizme, liečba však musí prísť veľmi skoro a množstvo rádioaktívnej látky nesmie byť príliš vysoké.
Z Ruska utiekol do Británie
Litvinenko v čase otravy žil v Británii približne šesť rokov. Spolu s manželkou a synom tam získal politický azyl a len niekoľko týždňov pred smrťou aj britské občianstvo.
Bývalého príslušníka ruskej bezpečnostnej služby v Rusku opakovane stíhali a takmer trištvrte roka väznili. Koncom roka 2000 preto s rodinou utiekol cez Turecko. V Británii spolupracoval s ruským oligarchom Borisom Berezovským a podľa dostupných informácií udržiaval kontakty s britskou MI6 aj so španielskymi tajnými službami.
Litvinenko zároveň verejne vystupoval proti ruskej Federálnej bezpečnostnej službe (FSB). Už v roku 1998 spolu s ďalšími kolegami obvinil jej vedenie z prepojenia na organizovaný zločin a z plánovania vrážd ruských politikov, podnikateľov a ďalších verejne známych ľudí.
Spolu s Jurijom Felštinským neskôr vydal knihu Blowing Up Russia. Autori v nej okrem iného obvinili FSB zo zosnovania teroristických útokov v Rusku na jeseň 1999, pri ktorých zahynulo viac ako 300 ľudí. Tvrdili, že cieľom bolo vyvolať strach, dostať Rusko do druhej čečenskej vojny a zvýšiť popularitu vtedy ešte málo známeho Vladimira Putina.
Rádioaktívne stopy zostali v hoteli aj lietadlách
Litvinenko sa s Lugovojom poznal dlhé roky. Obaja boli bývalými príslušníkmi tajných služieb a pohybovali sa v okolí Berezovského. Lugovoj neskôr Litvinenkovi navrhol obchodnú spoluprácu. Kovtun bol zase Lugovojovým priateľom z detstva.
Podľa britského vyšetrovania a neskorších záverov Európskeho súdu pre ľudské práva priniesli Lugovoj a Kovtun rádioaktívne polónium z Ruska do Británie.
Vyšetrovatelia po ich pohybe našli množstvo rádioaktívnych stôp. Objavili sa v hotelových izbách, ktoré používali, aj na sedadlách lietadiel, ktorými cestovali do Londýna. Mimoriadne vysoké hodnoty namerali aj v umývadle jednej z izieb.
Vyšetrovatelia sa domnievali, že dvojica sa Litvinenka pokúsila otráviť už približne dva týždne pred smrteľným útokom. Po tomto stretnutí mu malo byť zle, množstvo podanej látky však podľa vyšetrovania nestačilo na jeho usmrtenie.
Samotný Litvinenko vo svojom poslednom verejnom vyhlásení zo smrteľnej postele zo svojej vraždy obvinil ruského prezidenta Vladimira Putina. Kremeľ akúkoľvek účasť odmietol, rovnako ako Lugovoj a Kovtun.
Súd pripísal zodpovednosť Rusku
Britské vyšetrovanie dospelo k záveru, že operáciu muselo schváliť vedenie FSB a pravdepodobne aj samotný Putin. Európsky súd pre ľudské práva v roku 2021 rozhodol, že za Litvinenkovu vraždu nesie zodpovednosť Rusko.
Podľa informácií malo použité polónium mimoriadne vysokú čistotu a vlastnosti nasvedčovali tomu, že pochádzalo z ruského Sarova. V tom čase malo ísť o jediné zariadenie na svete schopné vyrábať polónium s takýmito charakteristikami.
Rádioaktívnej látke boli vystavení aj ďalší ľudia vrátane Litvinenkovej manželky Mariny a zamestnancov hotela Millennium, ďalšie úmrtie však zaznamenané nebolo. Mimoriadne bezpečnostné opatrenia boli potrebné aj pri Litvinenkovej pitve a pochovali ho vo vzduchotesnej rakve vystlanej olovom.
Kovtun po návrate do Ruska žil mimo väčšej pozornosti verejnosti a podnikal. V roku 2022 podľa oficiálnych informácií zomrel na následky covidu. Lugovoj vstúpil do politiky a stal sa poslancom za nacionalistickú stranu Vladimira Žirinovského. V roku 2015 dostal ruské štátne vyznamenanie za zásluhy o vlasť.
Európa vo februári obvinila Moskvu z otravy ruského opozičného lídra Alexeja Navaľného vzácnym toxínom. Viac v reportáži.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"